Monika ti prezradí, ako sa žije v Arménsku: Prečo si tam ľudia jeden deň v roku kľudne vylejú vodu na hlavu?

Monika Durajová

V cestovaní ju spočiatku inšpirovala pomoc zahraničným študentom. (Zdroj: Archív Moniky Durajovej)

#Píše zaujímavé články o živote v zahraničí, aktívne sa venuje charite a žurnalistiku považuje za formu pomoci ľuďom, ktorí to v živote nemajú ľahké. Vyspovedali sme Moniku Durajovú – novinárku a aktivistku, ktorá rada objavuje krásy (nielen) rozvojových krajín. Debata o zážitkoch z cestovania a najmä o životných príležitostiach venovaná všetkým, ktorí sa na svojej ceste životom ešte stále hľadajú.

Monika, ty máš vcelku dobrodružný život. Ako to všetko začalo?

Na bakalárskom stupni som študovala žurnalistiku a už od prvého ročníka som pôsobila ako dobrovoľníčka v študentskej organizácii, ktorá pomáha zahraničným študentom s aklimatizáciou v novom meste. Práve táto skúsenosť ma motivovala v cestovaní. Sama som potom vycestovala na polročný študijný pobyt do Splitu a absolvovala som aj stáž v Madride. Počas letných mesiacov som jazdila do zahraničia a pôsobila aj ako animátorka a delegátka.

So žurnalistikou som mala v priebehu štúdia menšie skúsenosti, hlavne prevažne ako externistka a stážistka, avšak vždy ma lákalo písať o zahraničnej politike, a preto som sa rozhodla pokračovať v rámci magisterského štúdia práve v štúdiu medzinárodných vzťahov a rozvojovej pomoci, kde sme mali povinné stáže. Ja som sa rozhodla pre Arménsko. Tam som pôsobila v organizácii, ktorá sa zaoberá selektívnymi potratmi na základe pohlavia. Neskôr som začala externe písať o zahraničí do českého Denníka N.

V rámci dlhších páuz som sa počas štúdia snažila vycestovať aj mimo oficiálnych stáží či pobytov. Robila som dobrovoľníčku napríklad aj v psom útulku na Kanárskych ostrovoch, alebo som pomáhala v Uzbekistane v jednej organizácii zaoberajúcej sa obchodom s ľuďmi.

Plynule hovorím po anglicky a španielsky, dorozumiem sa aj v nemčine a francúzštine. Momentálne žijem v Prahe a pracujem v Českej televízii, zároveň externe píšem a publikujem články o zahraničí pre českú verziu Denníka N.

Máš bohaté pracovné skúsenosti, dokonca si pracovala aj ako turistická sprievodkyňa. Ako si sa k tomu dostala?

Práca sprievodkyne bola pre mňa v prvom rade skvelou letnou brigádou počas štúdia. V práci pre zahraničnú cestovnú agentúru som videla najmä spojenie príjemného s užitočným. Vedela som, že si chcem počas prázdnin aj niečo zarobiť, ale zároveň som chcela cestovať a spoznať svet. Začínala som v devätnástich rokoch ako detská animátorka v jednom hoteli v Grécku, potom som ešte vycestovala trikrát, v tom čase už ako sprievodkyňa a delegátka.

Bola to skvelá aj keď veľmi náročná skúsenosť. Občas to totiž vyzerá, že delegáti a animátori sú stále len pri mori a vlastne si v destinácii len užívajú, ale pracuješ prakticky 24/7. Ja osobne som more vídavala niekedy počas týždňa len z auta. Bola to však skvelá psychologická exkurzia, spoznala som množstvo ľudí zo všetkých sfér spoločnosti, ktorých by som asi za iných okolností nemala šancu spoznať. Doteraz čerpám z toho, čo som sa sama o sebe aj o ľuďoch vďaka tejto práci naučila.

Monika Durajová
Na námestí Registan v uzbeckom meste Samarkand. (Zdroj: Instagram.com/durajovamonika/)

Stále ťa bavila žurnalistika? Čo by si chcela ešte počas života stihnúť robiť, prípadne kam by si ešte rada pocestovala?

Vždy som smerovala k profesiám, ktoré ľuďom pomáhajú, a novinárčina je pre mňa svojím spôsobom taktiež jednou z nich. Dáva hlas ľuďom, ktorí ten svoj nemajú tak silný alebo ho stratili úplne, a poukazuje na bezprávie a nespravodlivosť, pričom sa snaží robiť svet lepším miestom. Určite by som rada profesijne skĺbila novinárčinu a humanitárnu prácu aj v budúcnosti. Veľmi ma láka aj environmentálna žurnalistika, najmä čo sa týka morí a celkovo vodných plôch.

Rada by som ale aspoň nejaký čas strávila v Južnej Amerike, kde som ešte nikdy nebola, zároveň by som sa chcela vrátiť aj na Kaukaz, a k tomu ma nesmierne láka lepšie spoznať aj Libanon. Vlastne neexistuje krajina, do ktorej by som sa nechcela pozrieť, alebo zaujímavý človek, ktorého by som nechcela poznať. Na toto všetko nebude stačiť len jeden život.

Predpokladám, že si často na cestách, ak teda neberiem do úvahy momentálnu situáciu. Predstav nám nejakú zaujímavú kultúru alebo skupinu ľudí, ktorá ťa na prvý pohľad oslovila. Do ktorej krajiny sa stále najradšej vraciaš a považuješ ju za tvoj druhý domov?

Ja som sa hneď na prvý pohľad zamilovala do Arménska a Arménov. Sú neskutočne zaujímavým národom, plným histórie a bohatej kultúry a ich pohostinnosť je nikdy nekončiaca. Pamätám si, že som bola so svojimi arménskymi kamarátmi na jednom vonkajšom letnom festivale a hľadali sme toalety. Narazili sme na reštauráciu, v ktorej bola súkromná oslava narodenín a krstín a akonáhle nás oslavujúci uvideli, okamžite nás pozvali dovnútra a usadili k stolu.

Keď navyše zistili, že som cudzinka, oslávenec bol odsunutý na druhú koľaj a všetci sa starali hlavne o to, aby som ja mala čo jesť a piť a spoznala som tak celú širokú rodinu. Okrem Arménska mám druhý domov v Španielsku. Vždy sa tam rada vraciam, životný štýl Španielov je mi veľmi blízky a mám tam aj veľa kamarátov a spomienok.

Monika Durajová
V meste Rishton na východe Uzbekistanu. (Zdroj: Archív Moniky Durajovej)

Máš aj nejaké obľúbené zahraničné jedlo alebo obľúbený zvyk? Čo bolo počas tvojich ciest pre teba najhodnotnejším zážitkom?

Na cestovaní mám najradšej ľudí. Najhodnotnejšie zážitky nemám ani tak spojené s miestami – aj keď niektoré, ako napríklad pamätník arménskej genocídy v Jerevane, majú veľkolepú atmosféru – ale práve s ľuďmi. Pamätám si jedno ráno na gréckom ostrove Samos. Akurát som sa vracala z letiska a zastavila sa v jednej maličkej pekárni po raňajky. Mala som zlú náladu, navyše malo byť v ten deň strašné teplo a na letisku som predtým riešila nejaký problém s klientmi cestovnej kancelárie, pre ktorú som pracovala, takže deň začínal naozaj „skvele“.

Vo vnútri sedel asi 60-ročný pán, ktorý keď videl, ako sa tvárim, pozval ma na kávu a dal sa so mnou do reči. Bol zo Španielska a rozprával mi o tom, ako celé leto na lodi obchádza všetky európske ostrovy a každý deň písal listy svojej žene, ktorá ostala doma. Strávili sme spolu asi tri hodiny, rozprávali sa o živote, o šťastí, cestovaní a aj o tom, aký máme obľúbený koláč. Pán to celé všetko ukončil so slovami, že sa už teší, keď o mne zajtra napíše svojej žene, aby ma tiež takýmto spôsobom spoznala. Ľudskosť je pre mňa tým najväčším dobrodružstvom na cestách.

Inak čo sa týka jedla, tak ja veľmi rada jem a ešte radšej skúšam nové jedlá. Navyše som veľmi vďačný a spokojný stravník. Široká nie je len moja túžba cestovať, ale aj môj žalúdok.

Mám veľmi rada jeden arménsky sviatok, ktorý sa oslavuje v júli a volá sa Vardavar. Bol to pôvodne pohanský sviatok, ktorý neskôr prijala aj Arménska apoštolská cirkev. Tradične je spájaný s bohyňou vody, krásy, lásky a plodnosti zvanej Aštik. Arméni jej kedysi nosili ruže alebo sa navzájom kropili vodou v nádeji, že im bohyňa Aštik zariadi dážď a bohatú úrodu. Dnes sa tento sviatok oslavuje 14 týždňov po Veľkej noci a v skratke sa ulice menia na dejisko vodnej bitky. Je to jediný deň v roku, kedy beztrestne môžeš zliať vodou v Arménsku kohokoľvek. Po Jerevane vtedy behajú ľudia so striekajúcimi pištoľami a vedierkami s vodou, ktorú na teba pokojne vylejú aj z okna.

Monika Durajová
Počas sviatku Asúra v iránskom meste Jazd. (Zdroj: Archív Moniky Durajovej)

A naopak, máš aj nejakú negatívnu skúsenosť? Nebála si sa vkročiť sama do nepoznaného sveta? Ovplyvnilo ťa počas tvojich ciest niečo negatívne?

Vyložene negatívnu skúsenosť nemám. Alebo skôr takto: žiadna z tých negatívnych vecí, ktoré ma postretli, ma neovplyvnila natoľko, aby som si povedala, že ten život, ktorý som sa rozhodla viesť, mi za to nestojí. Už sa mi stalo, že ma niekto okradol a bohužiaľ došlo aj k nejakému sexuálnemu obťažovaniu, ale nikdy to našťastie neprekročilo únosnú hranicu. Stačilo sa proti tomu len ohradiť. Napokon, tieto veci sa nakoniec môžu stať aj v Česku alebo na Slovensku.

Som veľmi zvedavý človek a zároveň som veľmi flexibilná s chuťou vyhľadávať nové výzvy. Táto kombinácia asi spôsobila, že som nikdy nemala strach pri sťahovaní sa do neznámej krajiny. Skôr som sa vždy tešila, čo tam na mňa čaká a aké to všetko bude. To, samozrejme, neznamená, že vždy je všetko len zaujímavé a plnohodnotné. Na Kaukaze, v Uzbekistane, dokonca aj v Grécku či na Balkáne nefunguje veľa vecí tak ako u nás, a je obrovský rozdiel medzi tým ísť do týchto krajín na dovolenku a bývať tam dlhšiu dobu.

Asi najviac ma v cestovaní po rozvojovom svete ovplyvňuje to, že som žena. Bavila som sa o tom aj s jedným kamarátom z Británie, ktorého som stretla v Arménsku, a ktorý rok predo mnou cestoval rovnakým spôsobom ako ja do Iránu, Uzbekistanu aj Kazachstanu. Naše skúsenosti boli jednoducho iné. V mnohých krajinách je stále žena, ktorá sama cestuje, vnímaná zvláštne. Niekedy bolo ťažšie získať respondentov napríklad pre rozhovor, pretože so ženou sa starší muž sám bez jej manžela nebude baviť.

Ako žurnalistka musíš mať prehľad o tom, čo sa deje vo svete. Niekedy sa však stanú situácie, ktoré sa nás aj osobne týkajú. Ako s odstupom času vnímaš to, čo sa stalo v Náhornom Karabachu? Čo ťa dokáže najviac zasiahnuť, čo sa týka diania vo svete? O čom by sa malo v takýchto situáciách viac hovoriť?

To, čo sa dialo v Náhornom Karabachu, ma veľmi zasiahlo. Arménsko mi naozaj prirástlo k srdcu a keď som každý deň videla na sociálnych sieťach ďalších svojich kamarátov, ktorí odchádzali na front, nebolo mi úplne najlepšie. Mám, samozrejme, väčšiu citovú väzbu na Arménsko, ale chápem aj postoj Azerbajdžancov, ktorí by sa tiež radi vrátili do svojich domovov na území Náhorného Karabachu, keďže tieto dva národy boli v minulosti schopné žiť vedľa seba. Celý spor bol prestúpený obrovskou propagandou a obidve strany si myslia, že ich pravda je tá ultimátna. Osobne som veľmi zvedavá, či sa Arméni a Azerbajdžanci znovu naučia žiť spolu.

Sme denne zahltení toľkými informáciami, že ich nie sme ani schopní poriadne spracovať. Myslím si, že v dnešnej dobe, kedy si môžeme všetko počas dvoch minút vygoogliť, nie je ani problém v tom, že sa o niečom dostatočne nehovorí, ale skôr v tom, ako so všetkými tými informáciami nakladať a ako ich spoľahlivo overovať. Mne osobne občas chýba, že sa udalosti málo dávajú do globálneho kontextu a ľuďom niekedy nedochádza, prečo by sa mali starať o nejaký Karabach, hlavne preto, aby otázka vzbudenia solidarity a občianskej aktivizácie na vyššej než národnej úrovni medzi ľuďmi neležala len na pleciach novinárov.

Monika Durajová
V Uliciach Stepanakertu, hlavného mesta Náhorného Karabachu. (Zdroj: Archív Moniky Durajovej)

Okrem iného si aj členkou charitatívnej organizácie. Čo ťa k tomu priviedlo? Je nejaká vec, ktorej sa v rámci charitatívnej činnosti cielene venuješ?
V mojom prípade je to len iná podoba toho, čo ma drží aj u žurnalistiky – dávať hlas ľuďom, ktorí ten svoj nemajú tak silný alebo ho stratili úplne. Stáž v Arménsku a aj dobrovoľníctvo v Uzbekistane ma len utvrdili v tom, že toto je cesta, ktorou by som sa chcela nejaký čas uberať. Podieľam sa na projektoch, ktoré súvisia so zahraničnými misiami Charity Českej republiky. Mne osobne sú najbližšie otázky rodu a žien celkovo, klímy a ochrany zvierat a utečencov.

Monika Durajová
Dobrovoľnícke aktivity v jednej z uzbeckých škôl v meste Taškent. (Zdroj: Archív Moniky Durajovej)

Určite máš popri množstve pracovných aktivít pomenej času na relax. Ak máš čas na oddych, čo robíš najradšej?

Mám rada aktívny odpočinok – veľmi rada behám, chodím po horách a po lesoch a celkovo rada trávim čas v prírode. Vypnúť a dobiť baterky mi pomáha aj joga a meditácie. Taktiež rada čítam – klasickú literatúru, aj literatúru faktu. Momentálne som úplne ponorená v magickom realizme a literatúre Južnej Ameriky, znova čítam Márqueza a Allendeovú. Skvelým relaxom je pre mňa i písanie denníka.

Napĺňa ma akt poznávania a dozvedania sa nových a zaujímavých vecí, hlavne keď sú mimo môj odbor, tým je to naopak lepšie, pretože si hlava odpočinie od toho, čomu sa venuje celý deň. A dopustiť nedám na zvieratá. Keby bolo čisto len na mne a toľko by som necestovala, už žijem s tromi psami a aspoň jednou mačkou.

Myslím si, že čas na odpočinok je rovnako dôležitý ako venovať sa pracovne niečomu, čo nás napĺňa. Keď som ešte študovala a mala som brigádu, stáž aj nejaké dobrovoľnícke aktivity zároveň, tak som občas mávala pocit, že keď nebudem chvíľu niečo robiť, tak prídem o veľa. Opak je ale pravdou. Je dôležité naučiť sa počúvať svoje telo, vedieť relaxovať a vytvoriť si zdravý balans medzi prácou a osobným životom.

Monika Durajová
Okrem cestovania rada trávi čas v prírode. (Zdroj: Instagram.com/durajovamonika/)

A na záver, recept na úspech – čo by si odkázala ľuďom, ktorí chcú ísť takou cestou ako ty? Čo by si v minulosti urobila inak a čo by si odkázala v dnešnej dobe svojmu mladšiemu ja? 

Všetkým by som odkázala, aby sa nebáli mať sny, za ktorými si pôjdu. Ono to občas nevyjde na prvýkrát, a možno ani na druhýkrát a často je to aj o tom byť v správnom čase na správnom mieste. Dôležité je sa nevzdať a skúsiť to znova. Nemať strach z chýb a odmietnutia, pretože niekedy je cesta dôležitejšia ako cieľ.

Svojmu mladšiemu ja by som odkázala, že všetko má svoj čas, a že čím skôr sa začne obklopovať ľuďmi, ktorí veria, že všetko je možné, a ktorí ho budú podporovať v každej myšlienke, hoci by bola na prvý pohľad úplne nereálna, tým skôr bude všetko dávať väčší zmysel.

Zaručený recept na úspech podľa mňa neexistuje, ale ak niečo robíme so srdcom a zároveň sme pri tom dobrými ľuďmi, tak si myslím, že vyhrávame tú lotériu, ktorej sa hovorí život.

Ja som vlastne veľmi vďačná za to, že stále viem byť za veľa vecí vďačná. Možno môžem pôsobiť ako človek, ktorý je stále spokojný, pretože robí to, čo ho v živote baví. Ale aj ja mám občas dni, kedy všetko zovšednie, práca je rutinou, som uponáhľaná a nemám na nič náladu. A to je vlastne úplne v poriadku. Potom sa zastavím a viem sa vrátiť zase do toho stavu, kedy si užívam maličkosti a pozerám na všetko, ako by som to videla prvýkrát a všetko bolo hrozne magické – vo všetkom vidím nenapísanú básničku, ako by povedal Václav Hrabě.

Zdroj: Hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť