#Týpek na mňa vrieskal tak, že sa jeho tvár začervenala a na krku sa nafúkli žily. Stáli sme v parku hneď za Knóssoským palácom, skupinky turistov nás obchádzali stranou a zdesene sa na nás pozerali. V diaľke sa objavili dvaja policajti a rýchlym krokom smerovali k nám.
Ten deň sa celkovo neodohrával podľa plánu. Pred týždňom sme sa s Irinou presťahovali z Atén na Krétu a prenajali si zaujímavý domček v dedinke pri Heraklióne. Patril gréckemu režisérovi, ktorý sa presťahoval do Nemecka a nechal po sebe veľmi kreatívny priestor. K domčeku priliehala farma jeho rodičov a ráno nás budili kohúty.
Výlet do Knóssoského paláca
Dali sme si na raňajky fetu a figy s čerstvými pita plackami a pri kávičke sme sa rozhodovali, ako pôjdeme do Knóssoského paláca. Mali sme dve možnosti – zviesť sa autobusom do mesta Heraklión a odtiaľ ďalším autobusom na bájne miesto, kde údajne býval Minotaurus. Alebo to poňať trochu dobrodružnejšie a ísť na bicykloch. Podľa Google Maps sa Knóssoský palác nachádzal tak sedem kilometrov od nás cez les. Bol tam síce kopec, ale to prevýšenie nevyzeralo vážne, a tak sme sa rozhodli, že sa zvezieme na bicykloch.
September na Kréte je veľmi príjemné obdobie. Už nie sú horúčavy ako v lete, ale stále je dosť teplo. Rána bývajú svieže, ale keď vyjde slnko, tak sa teploty držia medzi 25 – 29 stupňami Celzia. Myslel som si, že bude príjemný zážitok previesť sa necelú hodinku cez les na bicykloch.
Prvá časť cesty cez dedinky bola bleskovo za nami. Prefičali sme cez záhradky smerom ku Kanyonu Karteros, nechali za sebou svorku brechajúcich psov a dostali sa k zákrute, ktorá viedla smerom hore. Tu sme museli zosadnúť. Staré bicykle, ktoré nám požičali rodičia nášho domáceho, nemali prevody a vyšliapať na nich až hore by sme nezvládli. Nevadí, veď kúsok chôdze nemôže nikomu ublížiť.
Nemilé prekvapenie na vrchole
Trochu ma zaskočilo, že pri ceste neboli stromy. Predstavoval som si, že cesta sa bude podobať na prechádzku z Rače na Kolibu cez Karpaty. Idete cez lesné cestičky hore a pri Malej Bani to stočíte a potom stále cez les, ale už po širšej ceste s minimálnymi kopčekmi, ktoré si ani nevšimnete. A presne tak cesta do Knóssosu nevyzerala.
Vyšliapali sme zaprášenou serpentínou hore. Bez tieňa stromov sa už slnko nezdalo byť také príjemné. Zapotil som sa tak ako naposledy v Kambodži pri presunoch medzi chrámami Angkorského archeologického parku. Celý čas som však povzbudzoval Irinu, že ešte trochu chôdze a bude tieň. Avšak, keď sme vyšli hore, namiesto lesa sme sa ocitli v obrovskej logistickej zóne.
Neosídlený kopec využívali na sklady a kamiónové parkoviská. Ďalšiu hodinu sme kľučkovali pomedzi obrovské priemyselné komplexy a predbiehali nás nákladiaky. Musel som si dať šatku na tvar ako vo westernových filmoch, aby som nevdychoval ten prach, ktorý zdvíhali ich obrovské kolesá. Až keď cesta začala klesať dole kopcom, vošli sme do dedinky a jej olivových záhrad.
Figúrka Minotaura
Do Knóssosu sme dorazili celí zalepení od potu, zaprášení a zničení horúčavou. Ale keď som uvidel obrys Minojského paláca, ihneď som zabudol na všetky nezdary. Sníval som o tomto mieste už ako dieťa a konečné sa mi sen splnil. Osviežili sme sa limonádou v najbližšej kaviarni a vyrazili do múzea.
Bolo to v období pandémie, takže bežne preplnený palác bol poloprázdny. Bohužiaľ, v rámci opatrení bola časť areálu pre turistov zatvorená, ale to už som sa zmieril a bol vďačný, že som vôbec tu. Predstavoval som si, ako veľkolepo vyzerali červené kolonády v období rozkvetu a rozprával Irine príbehy s nimi spojené – vedecké teórie o kráľovi Mínoví, Tézeovi, Minotaurovi a labyrinte.
Je fascinujúce, že stále presne nevieme, či to vôbec bol obytný palác. A príbeh o monštre s býčou hlavou, ktoré tu podľa mýtu žilo, stále budí zvedavosť a núti vedcov lámať si hlavy, hľadať nové indície medzi archeologickými nálezmi a prichádzať s novými teóriami.
V Aténach som si kúpil figúrku Minotaura. Nebolo to vyobrazenie mytologickej príšery, ale jej filmového spracovania z Narnie. Ale nehľadiac na detaily brnenia, bol to Minotaurus. Rozhodol som sa, že spravím ilustračné fotky pre článok o Knóssose a na prehliadku som si zobral figúrku so sebou. Vzadu za palácom som našiel otvor kanalizácie, ktorý sa svojou mierkou hodil k hračke a zrúcaniny paláca boli vidieť na pozadí.
Strážcovia zákona a moderné umenie
Kým som to celé nastavoval, okolo mňa sa zastavovali turisti – Francúzi, Nemci, Taliani. Všetkým sa nápad páčil a niektorí si tiež odfotili môjho Minotaura. Aj keď som rád pokecal s turistami, vyrušovali ma a dlho som hľadal vhodný uhol pre fotku. Tak dlho, že si ma všimli zamestnanci múzea, ktorým sa môj nápad vôbec nepozdával.
Najprv dobehla sprievodkyňa, vletela mi do záberu a začala odvážne svojím telom brániť Knóssoský palác. Vzápätí dobehol ten hlučný pán: „WHAT THE F**K IS THIS?!! WHAT THE F**K?“ Absolútne som nechápal, prečo sa tak rozčuľuje.
„Čo to do p*** máte?“
„Minotaura.“
„Pýtam sa vás, čo do p*** to je?!!!“
„Však figúrka Minotaura.“
„A uvedomujete si, kde do psej matere ste?“
„Áno, v Knóssose, kde podľa legendy žil Minotaurus. Preto ho tu chcem odfotiť ako ilustráciu k článku.“
„Toto nie je žiadna ilustrácia, ty k****, ale dehonestácia!“
Moje odpovede zjavne neboli uspokojivé pre tohto veľmi kultivovaného zamestnanca ministerstva kultúry Grécka. Preto vyhlásil, že som už dospieval, väzenie sa ma nevie dočkať, takže tu mám čakať na policajtov, ktorí sú už na ceste a idú ma zabasnúť. Pozreli sme sa na seba s Irinou. „Však nech dôjdu,” pokrčila ramenami.
Došli dvaja policajti. Dal som im občianku a mobil s fotkami. Zopakoval sa ten istý rozhovor, len tentokrát pokojným tónom a bez nadávok.
„Čo to máte?“
„Figúrku Minotaura.“
„A čo ste s ňou robili?“
„Ilustračnú fotku pre článok o Knóssoskom paláci a Minotaurovi.“
Policajti sa pozreli na seba. „Vieš, ale toto nie je to isté ako tie pošahanci, čo tu behajú so záhradnými trpaslíkmi. Nechápem tu módu, blázni.“ Povedal starší vysoký dôstojník. Mladá dôstojníčka listovala galériu s mojimi fotkami akčných figúrok.
„Úprimné, tie fotky sú fakt dobré. Podľa mňa je toto moderné umenie,“ odpovedala.
„Vlastne, manžel je historik a nielen dobré fotí, ale aj dobré píše, bol by to pekný článok,“ pridala Irina.
Starší policajt sa ešte raz pozrel na mňa, na občianku, nahlas prečítal moje meno – tentoraz aj s titulom – a pozrel sa na hlučného pána. Ten stál vedľa nás, stále červený so zaťatými päsťami.
„Nevidíme dôvod k zatknutiu či pokutovaniu tohto pána,“ povedal týpkovi, otočil sa ku mne a vrátil mi doklady. „Ale nabudúce, pán historik, si dopredu vypýtajte povolenie. Niežeby to, čo robíte, bolo nelegálne. Ale radím vám, overujte si všetko, čo sa vymyká bežnému turistickému správaniu. Inak riskujete, že vyvoláte infarkt u niekoho s menším citom pre moderné umenie, než má moja kolegyňa. A teraz už musíte ísť, nevyháňame vás kvôli fotke, ale ide búrka a uzatvárame celý areál.“
Ani som si nevšimol, že poslednú polhodinu silne nárazy vetra dvíhajú prach a okolo nás behajú sprievodcovia a vyháňajú z areálu turistov. Poďakovali sme policajtom a išli preč. Keď sme vykročili z brány, Irina nevydržala a začala sa rehotať.
„Vieš, myslela som si, že nás kvôli tebe zatknú niekde v Ázii, keď si liezol do pagod a hrobiek, do ktorých je zakázaný vstup. Ale toto… Byť skoro zatknutý za figúrku Minotaura…“ rehotala sa a lapala po dychu. Jej smiech bol taký nákazlivý, že som nevydržal a začal som sa smiať tiež.
Ako dvaja idioti sme sa nahlas rehotali na parkovisku pred Knóssoským palácom a okolo nás sa točili víry piesku. Bol to začiatok najhoršej búrky, akú som na Kréte zažil, až kým v zime nedošla búrka Medea. Pred ňou nás už ale chránili mocné hradby benátskeho mestečka Chánia.
Pokračovanie nabudúce.
Zdieľať na