#Vážne tam bývate? Frank sa skoro zadusil voňavým krétskym vínom. Práve som popísal kanadským kamošom, v ktorej časti Atén sme si prenajali byt. Ich reakcia bola pre mňa takisto nečakaná ako pre nich lokalita, ktorú sme si vybrali.
Osudové stretnutie v Aténach
Najskúsenejší cestovatelia, akých poznám, Frank a Julie z francúzskej časti Kanady, boli na cestách už vyše desať rokov. Frank dokonca prešiel na bicykli z Paríža do Hong Kongu. Ak si správne pamätám, trvalo to okolo štyroch mesiacov, a to len kvôli tomu, že časť cesty cez Čínu bola neprejazdná a musel ten úsek ísť vlakom.
Zoznámili sme sa na jeseň 2019 na Bali a dohodli sa, že sa znova stretneme v auguste v Istanbule. Rok 2020 nám však všetkým zamiešal karty. S Irinou sme sa zasekli na šesť mesiacov v Kambodži a naši kanadskí kamaráti päť mesiacov nevedeli opustiť Albánsko. Bol to osud, že aj im, aj nám sa nakoniec podarilo v tom istom čase vycestovať do Atén.
Tá horšia časť mesta
Naši priatelia mali mimoriadne cestovateľské skúsenosti, takže som vždy dal na ich rady. Keď teda Frank, ktorý prešiel púšte a lesy, zrazu veľmi expresívne reagoval na moje ubytovanie v Aténach, trochu viac som sa porozhliadol. Nakoniec som si predsa všimol to, čo mal na mysli môj kanadský kamarát.
Keď idete od centra po ulici 28is Oktovriou a miniete Archeologické múzeum, za nasledujúcou križovatkou sa svet mení. Trochu viac graffiti, trochu menej funkčných pouličných lámp, trochu užšie a menej udržiavané chodníky… Niežeby centrum Atén bolo obzvlášť čisté, ale za múzeom sa začínala tá viditeľne horšia časť mesta. Prirodzene, ceny nehnuteľností sú tu nižšie, preto túto časť obýva veľa migrantov a sociálne slabších skupín.
Šváby, bezdomovci a hádky
Frank rozprával o svojej predchádzajúcej skúsenosti v Aténach, keď si prenajal byt v tejto štvrti. Ráno, keď vychádzal z bytu, musel prekračovať spiacich bezdomovcov na chodbe a dávať si pritom pozor, aby nestúpil na striekačku. Šváby, krysy, smrad z klímy a nočné hádky za oknom… Už som začal chápať jeho reakciu.
Mal som však väčšie šťastie a okrem švábov som nič z toho nezažil. Hoci som si najprv myslel, že mám tiež veľmi škriepnych susedov. Balkón môjho malého bytíku vystupoval do úzkeho dvora, ktorý – tak ako aj celé Atény – ožíval po západe slnka.
Na prízemí býval hudobník, ktorý si niečo brnkal na gitare. Starší pán oproti si zasa na svojej čiernobielej televízii nahlas púšťal futbalové zápasy. A od múrov úzkeho dvora sa odrážali všetky zvuky domácich hádok. Teda, myslel som si to, kým som jedného dňa nepočul naozajstný výstup. Suseda zdola bola veľmi nespokojná s majstrami, čo jej opravovali byt a hlasito to dávala najavo. Zrazu som si uvedomil, že to, čo som zažil predtým, bol len bežný život. Gréci totiž rozprávajú tak vášnivo a hlasno, že našincovi sa to môže javiť ako hádka.
Chute a ľudia z gréckej taverny
To, že vďaka migrantom bola táto štvrť kultúrne rozmanitá, mi tiež imponovalo. Ráno som si vybehol kúpiť placky do obchodu a pokecal s Etiópčanom Jemalom. Po obede som sa zastavil v pakistanskom bistre, kde šéfkuchár Baashir pripravoval najlepší Aloo mutter (zemiakovo-hráškový „guláš“), aký som v živote jedol. Večer som išiel na druhú stranu ulice, kde starší Albámec Agim prevádzkoval tradičnú grécku tavernu.
Tam sa mi potvrdilo všetko, čo som dovtedy počul o Aténčanoch – ich typická pohostinnosť, komunikatívnosť, vzdelanosť, láska k vínu, filozofii a hre backgammon. Vždy, keď sme prišli do taverny a objednali si víno krasi, po chvíli za nami došiel aj Agim a doniesol tanier s olivami, syrom a nátierkami. Gestami vysvetlil, že to posiela vedľajší stôl. Poďakovali sme, a tak začal plynúť rozhovor. Aténčania, ktorí bývajú mimo centra, tak často turistov nevidia, boli sme pre nich teda veľkou atrakciou.
Starší páni v košeliach a klobúkoch si radi oprášili angličtinu a nemčinu. Väčšina z nich za mlada pracovala v zahraničí a teraz na dôchodku si užívali pohodlie domova. A to najlepšie, čo ponúka grécka kultúra – posedenia s kamarátmi pri dobrom víne a príjemnej debate. Chceli vedieť všetko o svete, o krajinách, kde sme boli, o ľuďoch a zvykoch.
Prehadzovali v rukách ružence a prekvapene povzdychávali, keď som rozprával o kambodžských drzých opiciach a užitočných krysách, ktoré hľadajú míny. Voľné sa orientovali v dejinách a geografii a dopĺňali svoje postrehy citátmi od Homéra a antických filozofov.
Theodor
Pamätám si na jedného pána, ktorý dosť vyčnieval spomedzi ostatných. Mal dlhé biele vlasy začesané dozadu, nosil svetlé farby, mokasíny a svetrík prehodený cez ramená. Pozoroval naše veselé debaty s ostatnými domácimi, ale nepridával sa. Až jedného večera sa spýtal, či náhodou nehovoríme po francúzsky. Devätnásť rokov totiž pracoval v Paríži.
Moja žena prikývla a tvar Theodora sa rozžiarila. Prisadol k nám a po pár vetách prehodených s Irinou spustil dlhý monológ. Vo svojom nadšení úplne zabudol, že ja jemu nerozumiem ani slovo, a tak sa otáčal aj na mňa, gestikuloval a vášnivo niečo rozprával. Pozrel som sa na Irinu. „Tiež nestíham prekladať všetko, hovorí príliš rýchlo, ale bavíme sa o československej nežnej revolúcii,“ povedala.
Starší Aténčania a ich južanský spôsob života mi dali predstavu o tom, ako by som chcel stráviť svoj dôchodok. Hoci sa kvôli tomu asi budem musieť naučiť po grécky viac než „parakaló éna akómi krasí“ – ešte jeden pohár vína, prosím. Ale do tej doby je ešte času dosť. Potrebujem nazbierať čo najviac príbehov, aby bolo o čom pri tom víne na starosť rozprávať.
Tak sme sa koncom septembra 2020 vydali na Krétu – s plánom skúmať minojskú kultúru a neplánované sa nechať zatknúť turistickou políciou.
Ale o tom až nabudúce.
Zdieľať na