#Ráno som si dala budík na piatu. S obrovským premáhaním som sa vyhrabala z postele. Musela som. Pretože prekrásna Savannah vstane za necelú polhodinu a ja som sa chcela v pokoji osprchovať. Na internáte platí nemilosrdné pravidlo studenej vody: Ten, kto sa do sprchy dostane ako posledný, môže na teplú vodu zabudnúť. Aspoň tak to platilo v neskorých nočných hodinách. Spokojné ráno ma naplnilo energiou. Určite stálo za to skoré vstávanie. Dnes som sa na prednášky výnimočne tešila. Prvá prednáška z evolučnej biológie, a za ňou cvičenia z fyziológie rastlín. V igelitke som mala ešte stále mokré skvosty zo slovenskej flóry, ktorú som natrhala v rodičovskej záhrade. Už som sa nevedela dočkať, keď všetkým ukážem, čo som nazbierala. Samozrejme, že som ich ohúrila. Ale úplne inak, než som plánovala.
Zmes čudákov
Mám pocit, že náš krúžok biológov, ktorí chcú zachrániť svet, sa diametrálne líši od okolia. Absentovali v ňom krásavice, aj vyrysovaní športovci. Už pri letmom pohľade na spolužiakov som si všimla, že príroda nám veľa krásy do vienka nedala. Pri pohľade na mrmlajúceho spolužiaka Fera, ktorému sa ušla prezývka Praslička, som pochopila, že nie som až tak čudná, ako som si myslela. Už teraz sa pripravoval na skúšky, opakoval si latinské názvy všakovakej hávede a nedokázal sa baviť o ničom inom než o škole. Čistá diagnóza. Pehavá Vlasta vyzerala, akoby nechtiac preskočila dve desaťročia. Vôbec by som jej netipovala, že len nedávno oslávila 19. Aj jej životné názory skôr rezonovali s vekovou skupinou mojich rodičov, ktorí musia mať všetko v zabehnutých koľajách. Nerešpektovala iný názor a pustiť sa s ňou do nejakej diskusie znamenalo vopred prehratý boj. Všetci spolužiaci sa nejakým spôsobom vymykali z normálnu. Mňa to tešilo, aspoň niečo mám s ostatnými spoločné.
Tráva ako tráva, mach ako mach
Na cvičeniach z fyziológie rastlín som to na vyučujúceho doslova vyvalila. Na začiatku cvičenia som mu na stôl vysypala obsah celej igelitky, vlhké rastliny, ktoré som prácne čistila od krémeša. Netváril sa nadšene. Asi preto, že nie som EKO. Keby som ich doniesla v textilnej taške, asi by ho to potešilo viac, neviem. Orlím zrakom si skúmavo pozrel obsah mojej jedinečnej zbierky a potom očervenel ako rak: „Kolegyňa, tušíte vôbec, čo ste to natrhali?!“
„Mach?!“ odpovedala som, hoci podľa výrazu v jeho tvári mi došlo, že vôbec nečaká na správnu odpoveď.„Lobaria pulmonaria! Lobaria pulmonaria!“ kričal Fero, ktorý sa zrazu objavil za mojím chrbtom. „Áno, správne. Je to Jamkatec pľúcny. A nie je to mach, ale lišajník. Zákonom chránený, jeho spoločenská hodnota je 51 €/cm3. Tak si to môžete vypočítať, akú škodu ste urobili.“ Zdesene som sa pozrela na asi 4-centimetrovú rastlinku, ktorú som tak bohapusto natrhala v záhrade. Dočítala som sa, že tento chudáčik narastie len niekoľko milimetrov za rok, takže už tam bol poriadne dlhý čas. Nechcela som sa obhajovať, že susedove kravy, ktoré sa pasú na lúke, bežne spasú tento lišajník, pričom nikto nikdy od nich peniaze nepýtal. Ale na to asi nebol správny okamih.
Nakoniec som to uhrala. S docentom som sa dohodla, že si môže ten Jamkatec nechať. Bude slúžiť ako výstraha pre ostatných. Aby vedeli, čo nemajú zbierať.
Som rada, že dnešný deň mám za sebou. No zajtra, zajtra bude všetko určite inak.
Pomotaná Kika.
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na