#Bola pekná, mladá a slušne vychovaná. Slovenka Ľudmila Grujbárová. pochádzala z obce Suchohrad neďaleko Malaciek, žila a pracovala v Prahe. V popoludnie 10. novembra 1929 sa nevrátila z práce. Majiteľa domu, kde žila v podnájme, to znepokojilo. Inžinier Šístek sa rozhodol dievčinu hľadať.
Z práce sa už nevrátila
Spolu s manželkou mali Ľudmilu radi, zvykli si na ňu ako na vlastnú dcéru. Šístek sa vydal do smíchovského prístavu k ohrade drevárskej firmy Křižan a spol., kde Ľudmila pracovala ako pokladníčka a úradníčka. Už vo chvíli, keď sa blížil k Vltave, zistil, že sa čosi deje. Na brehu stál policajný inšpektor a rozprával sa s prievozníkom. Šístek zbadal predmety, ktoré prievozník krátko predtým vylovil z vody a v okamihu zmeravel. Okrem veľkej účtovnej knihy to boli ženské šaty a taška, o majiteľke ktorých ani na okamih nezapochyboval. Patrili Ľudmile.
Všade samá krv
Keď na miesto dorazili zástupcovia spoločnosti Křižan a spol., odomkli ohradu aj prízemný domček s kanceláriou, kde Ľudmila pracovala. Na podlahe našli kaluž krvi. Zakrvavená bola aj stolička a drevený trám, ktorý oddeľoval kanceláriu od zákazníkov. Najviac postriekaná bola stena pod oknom pri písacom stole, kde Grujbárová sedávala pri práci.
Pri obhliadke miestnosti polícia zistila, že v príručnej pokladnici chýbajú peniaze od zákazníkov, Každú sobotu ich sem ukladal inkasný pracovník. A zmizol aj tmavý pracovný plášť, do ktorého sa Grujbárová prezliekala.
Na miesto dorazili vyšetrovatelia zo slávneho štvrtého oddelenia na Bartolomějskej ulici pod vedením Josefa Vaňáska. Zaujímalo ich, či sa na domčeku a kancelárii nenašli stopy vlámania. Keďže žiadne neobjavili, bolo jasné, že dievčina páchateľa musela poznať a dovnútra ho vpustila dobrovoľne.
Bola veľmi pekná, no zdržanlivá
Záhadou stále zostávalo, čo sa v kancelárii vlastne odohralo, a kde je telo Ľudmily Grujbárovej. Milá a sympatická Slovenka pracovala v pražskej pobočke drevárskej spoločnosti dva roky a všetci ju mali radi. Bola nielen mimoriadne pekná, ale aj priateľská, nemala žiadnych nepriateľov.
Mužov si vždy držala od tela a nápadníkov dokázala odbiť tak, aby nezranila ich city. Ako sa neskôr ukázalo pri pitve, vo svojich 23 rokoch bola ešte panna, takže zrejme stále čakala na toho pravého. Po nociach sa nikdy netúlala, chodila len do Sokola a na kurzy varenia. A hoci mala vycibrený vkus a vedela sa obliecť veľmi elegantne, zostávala skromná a pracovitá.
Podozrenie padlo na troch mužov
V osudný deň vyšla práve na ňu služba pri telefóne. Polícia začala vypočúvať tých, ktorí s ňou prišli do kontaktu ako poslední. Pozornosť zamerala na troch mužov – inkasného pracovníka Ošťádala, ktorý do kancelárie priniesol od zákazníkov približne 5 000 korún, mladého študenta Dvořáka, ktorý Ľudmilu približne na pol hodinky navštívil v kancelárii, a pomocného robotníka Františka Lukšíka, ktorého Grujbárová poslala pre obed do reštaurácie.
Prvých dvoch mužov polícia vypočula ešte v nedeľu popoludní. Ošťádal bol slušný starší človek, študent Dvořák sa s Ľudmilou priatelil od detstva. Obaja mali alibi. Tretieho podozrivého, robotníka Lukšíka, sa však nájsť nepodarilo. Domáca, u ktorej býval, tvrdila, že ráno s ním hovorila a chválil sa jej novým kabátom. Vraj ho dostal od milenky.
Kriminalisti zistili, že v prípade Lukšíka ide o deväťkrát súdne trestaného recidivistu. Len nedávno bol prepustený z väzenia. Trest si odpykával za zbehnutie od vojska, krádeže a podvody. Policajtom sa ho podarilo dopadnúť krátko pred polnocou v krčme U leva.
Páchateľ nič nezapieral
Výsluch viedol vládny rada Vaňásek. Nemusel na Lukšíka ani zatlačiť – ten sa úplne neočakávane priznal sám. Pokojne a vecne popísal priebeh sobotňajšej udalosti. Na druhý deň pri rekonštrukcii všetko podrobne ukázal. Detektívov zaviedol na železný most, kde mŕtvolu hodil do Vltavy. Na pilieri zostali stopy krvi a asi 50 metrov po prúde v prístave bolo telo skutočne aj nájdené.
V tlači sa písalo, že keď polonahú dievčinu vytiahli na breh a ticho nad ňou v hlbokom dojatí stáli, Lukšík zostal cynicky obďaleč a dokonca si pospevoval akúsi odrhovačku. Vzápätí vyšlo najavo, že vraj svoj čin dlho plánoval. Keď v to sobotňajšie poobedie zazrel, ako Ľudmila preberá peniaze a ukladá ich do pokladnice v stolíku, rozhodol sa konať.
Po vražde išiel za prostitútkou
V osudný deň si najskôr zašiel do svojho bytu na obed a u známej vypil kávu. V obchode si potom kúpil kováčske kladivo a po pätnástej hodine dorazil k ohrade drevárskej firmy. Bola zamknutá, tak začal búchať na dvere. Ľudmila mu odomkla a on išiel za ňou do kancelárie prízemného domčeka.
Tu ju požiadal, aby mu vystavila doklad o poistení pre lekára, lebo ho vraj rozbolel zub. Dievčina sa zohla, aby otvorila spodnú zásuvku. V tej chvíli Lukšík vytiahol kladivo a zasadil žene prvú ranu. Keďže nebola mŕtva okamžite, za priehradkou zobral nejaké kusy odevu svojej obete a omotal jej nimi hlavu. Opäť do nej začal tĺcť kladivom. Nakoniec úbohému dievčaťu vopchal do úst kus handry a uviazal jej povraz okolo krku. Utiahol celou silou, až stíchla.
Vrah potom telo odtiahol do prístenku s drevom, otvoril stôl a z pokladnice vybral peniaze. Dvere domčeka za sebou zamkol, preliezol ohradu a vybral sa na nákupy. Zaobstaral si nový kabát, košele, klobúky a toaletné potreby, všetko uložil do nového kufra a odniesol do úschovne na stanici. Bol rozhodnutý opustiť Prahu.
Predtým si ale ešte užil v hoteli s prostitútkou, kde hýril takmer do polnoci. Z hotela si to namieril späť do domčeka drevárskej firmy. Pokúsil sa aspoň letmo zahladiť stopy zločinu. Z kôlne vybral vrece, vopchal doň mŕtvolu, odniesol ju na most a doslova vysypal do Vltavy. Druhý deň si doprial návštevu kúpeľov, kino a bujarú zábavu so svojou známou a jej matkou.
Dostal trest smrti
V čase, kedy sa Lukšík dostal pred súd, krajinou otriasalo niekoľko vzájomne nesúvisiacich vrážd v rôznych kútoch republiky. Strach vybičoval emócie a tlač aj verejnosť požadovali najprísnejší trest. Kritika sa vzniesla aj na prezidenta Masaryka, ktorý pravidelne udeľoval na smrť odsúdeným milosť a ich trest menil na doživotie.
Novinári špekulovali, že tomu tak bude aj tentoraz a justíciu obviňovali zo zhovievavosti voči zločincom. Na pohreb Ľudmily Grujbárovej prišlo asi 15-tisíc smútočných hostí, hoci osobne sa s ňou poznalo len niekoľko desiatok z nich. Zvláštny vagón, ktorý putoval s ostatkami dievčiny na Slovensko, zdravili po ceste stovky ľudí.
Samotný Lukšík bol na súdnom pojednávaní apatický, na otázky odpovedal jednoslovne alebo krčil ramenami. Znalci konštatovali, že netrpí žiadnou duševnou poruchou a čin spáchal pri plnom vedomí. Porota sa radila len krátko a vzápätí jednomyseľne uznala Františka Lukšíka vinným z úkladnej vraždy Ľudmily Grujbárovej. Rozsudok znel – trest smrti obesením.
V takejto atmosfére si netrúfol či nechcel podpísal milosť ani prezident Masaryk, hoci mu jeho kancelária týždeň pred plánovanou popravou dokument pripravila. Proti poprave protestoval vtedajší minister spravodlivosti aj Liga ľudských práv, no ich snaha bola márna. Tlaku verejnosti a médií nebolo možné odolať a František Lukšík bol popravený 6. decembra 1930 o siedmej hodine ráno na dvore pražského trestného súdu na Karlovom námestí.
Otrasná vražda študentky Cervanovej otriasla Slovenskom: Táto kniha mapuje dej vyšetrovania
Zdieľať na