#Slovenská kinematografia sa prebúdza. Iba pred mesiacom dorazil do kín film Ostrým nožom, ktorého dej nám pripomenul situáciu spred pár rokov, keď bol v Bratislave zavraždený nevinný študent Daniel Tupý. Navyše, film sprevádzala aj kontroverzná kampaň s krvavou košeľou, o ktorje sme už písali. Film zároveň v našej recenzii dostal v hodnotení štyri z päť hashtagov a tak je logické, že sme sa s režisérom filmu Teodorom Kuhnom chceli pozhovárať. Rozhovor si teraz môžeš pozrieť na videu nižšie, alebo čítať ďalej.
Ostrým nožom je tvojou celovečernou prvotinou. Ako si sa dostal od tém skejtovania až k voľnému spracovaniu vraždy Daniela Tupého?
Veľmi jednoducho. V sade Janka Kráľa som vyrastal od nejakých 14 – 15 rokov na skejte. Zrazu niekto zakričal „Pozor, idú!“ A objavila sa skupina asi tridsiatich náckov, ktorí sa zhromažďovali v tomto parku. Mestská polícia s tým nič nerobila a my, v tom čase deti, sme neraz boli obeťami náckov, pred ktorými sme sa chodievali ukrývať do Auparku. Odtadiaľ nás vyhadzovali. Keď zavraždili Daniela Tupého, bolo to pre nás veľmi osobné. Zdalo sa nám, že on bol ten, ktorý nestihol ujsť. My sme skončili s modrinami, on zabitý.
Daniel Tupý bol tvoj kamarát?
Nie, ja som ho nepoznal. Jediné, čo sme mali spoločné bolo, že sme sa pohybovali v prostrediach, v ktorých nám hrozila bitka s náckami.
Roman Luknár je známy tým, že si veľmi starostlivo vyberá ako a hlavne s kým bude spolupracovať. Nezáleží mu dokonca ani tak na honorári, podstatní sú ľudia. Ako sa ti podarilo presvedčiť túto hereckú klasu hrať ústrednú postavu v tvojom filme?
Pre Romana bola táto kauza dôležitá. Išlo o smrť nevinného chlapca, ktorá sa nevyšetrila a zanechala v spoločnosti hlboké rany. Romanovi sa zdal príbeh dôležitý a zároveň aj dobre napísaný.
S Jakubom Medvedckým sa poznáte pravdepodobne dlhšie, než len od roku 2014, keď ste spolu robili na študentskom filme Vox Populi. Ako sa vám spolupracovalo pri tvorbe scenára?
Kubo má zvláštny príbeh. Ja som nikdy nemal vlastného scenáristu a potom som v škole videl na postupových skúškach film, o ktorom som si hovoril, že je fakt dobrý. Tak som si zistil naňho číslo, zavolal som mu a povedal som mu, „Kubo, ideme robiť spolu celovečerný film!“ Kubo túto tému poznal, išiel so mnou do toho a myslím, že to bolo dobré…
Aj napriek tomu, že pred samotným nakrúcaním je množstvo vecí už dávno premyslených, stále sa nedá na všetko úplne pripraviť. Čo vás počas tvorby filmu najviac prekvapilo?
Budem asi veľmi nudný, ale nič. Prekvapivé veci sa dejú pri slabej príprave a my sme boli štáb, ktorý bol zohratý od študentských čias. Nemá to žiadnu bulvaritu. Iná možnosť je ale náhoda. Keď sme robili scénu, ako policajti vedú útočníkov cez justičný palác, tak Moloch si nevšimol zrkadlo a dal si strašnú, ale fakt strašnú hlavičku o sklo. Každý sa smial a bolo to blbé, ale Moloch to odohral. Na druhý deň mi ale poslal fotku ako leží v nemocnici s otrasom mozgu.
Téma celého filmu bola vážna. Stalo sa ešte niečo vtipné popri tomto filme, alebo sa celé natáčanie nieslo v pochmúrnom tóne?
Tá atmosféra na natáčaní častokrát korešponduje s povahou scény. Niektoré scény boli veľmi temné, ako tie v tej márnici, kde sme asi všetci plakali. Po každej ostrej sa ľudia išli vydýchať von. Ale vtipné bolo, keď sme robili s dôchodcami smerácky zjazd. Herečka, ktorú som si vybral iba na základe fotografií sa nakoniec ukázala, že nevie takmer vôbec hrať a myslel som si, že mi zničí celý film.
Ako ste to vyriešili?
Zvolili sme uhol záberu, z ktorého ju nebolo vidieť, bolo to v protisvetle a hrala len v siluete. Neskôr sme to v strižni predabovali a vtedy som si hovoril, že tak tu skončil celý film. Bola to jedna jediná herečka, ktorú som si neoveril, lebo pochádzala z kastingovky.
Spolupracoval si pri natáčaní aj s rodinou Daniela Tupého?
Áno. Prvým krokom bolo osloviť ľudí, ktorí v tomto prípade figurovali. Rodina Daniela Tupého sa najviac núkala. Bolo ťažké presvedčiť ich, že chceme porozprávať s dôstojnosťou príbeh o zavraždení ich syna. Otvorili sa nám, získali sme si dôveru a nakoniec spolupráca bola výborná. Získavali sme informácie o tom, ako ten príbeh prebiehal. Uvedomili sme si ale, že sme nemohli podať presne ten príbeh, keďže vyšetrovanie je stále otvorené. Zobrali sme detaily a obrysy prípadu a vyplnili ich fikciou.
Spolupracovali ste aj s políciou?
Áno, spolupracovali sme aj s políciou a aj s novinármi. Potom za mnou začali chodiť vagabundi už pri kastingu a začali mi hovoriť „ich pravdu.“ Prípad nebol vyšetrený, ale v polícii boli ľudia, ktorí chceli urobiť dobre a stretli sa neskôr s nami v anonymite. Tam nám povedali, čo sa naozaj stalo.
Vyhrážal sa ti niekto, alebo bol niekto, kto mal záujem na tom, aby sa tento film nenatočil?
Nie, to našťastie nie.
Aký úspech ste si sľubovali od tohto filmu?
Nemali sme obrovské očakávania, pretože téma je určená pre užšie publikum. Zdá sa, že ľudia po tom, ako denno-denne sledujú nával špiny, ktorý sa na nich valí aj z televízie, nemajú chuť ísť ešte do kina pozrieť si nejaký pochmúrny film. Je to v pohode a v kategórii, v ktorej sa film pohybuje, to je super.
Silná a originálna kampaň v podaní krvavej košele v Bratislave spôsobila rozruch a vzbudila veľký záujem verejnosti. Ako sa zrodil tento nápad?
Nápad vymyslel náš scénograf. Ja som mal tú dobrú možnosť, že som sa tejto kampane až tak nezúčastnil. Chcel som, aby to robili ľudia, ktorí tomu rozumejú. Neviem, či to bolo vkusné, ale upriamilo to pozornosť na veľmi dôležitú tému. Bolo to kontroverzné a možno na hrane.
Natočil by si s odstupom času niečo inak?
Určite, celý film. Začali sme to natačať ako 24-roční chalani, teraz mám 30. Už som remeselne aj mentálne inde. Niečo by som odľahčil a iné scény by som pritvrdil.
Čo ďalšie plánuješ?
Začal som robiť na dvoch projektoch. Prvý je inšpirovaný situáciou s poľnohospodármi na východe. Druhá téma je film o SNP. Mal by to byť veľký slovenský vojnový film s akčnými prvkami. Doma si píšem romantickú komédiu a to ma baví najviac, lebo je to najďalej od celého temného diania, ktoré na Slovensku momentálne máme.
Zdieľať na