#Veronika Vitázková sa hudbe začala venovať už ako malá. Z učenia sa stala celoživotná vášeň, ktorá ju už dnes naplno živí. My sme Veroniku vyspovedali nielen o jej začiatkoch či súčasnej situácii okolo koronavírusu, ale hlavne o stretnutí a skúsenostiach s nedávno zosnulým legendárnym skladateľom Enniom Morrioconem. Mladá hudobníčka totiž mala tú česť zahrať si pod jeho taktovkou
Kedy si sa začala venovať hre na flaute? Bol to pre teba najprv boj, alebo ti to išlo ľahko už na začiatku?
Na flaute som začala hrať už ako malá. Najprv na írskych píšťalkách, potom som prešla na priečnu flautu. Pri učení nástroja dieťa nemyslí na boj. Ak má dobré vedenie, snaží sa urobiť veci najlepšie, ako vie a priveľmi nad tým nepremýšľa.
Tak to bolo aj u mňa. Neskôr si hranie vyžadovalo disciplínu a pravidelnosť, kým sa stalo súčasťou môjho života.
Vyštudovala si univerzitu hudobných a dramatických umení vo Viedni. Bolo štúdium náročné?
Najnáročnejšie bolo sa na univerzitu vôbec dostať. Štúdium samo o sebe nie je až také ťažké. Zo začiatku mi robila problém nemčina, pretože som ju ovládala len minimálne a hneď som sa musela učiť o akustike a ľudskom tele. Keď som však prešla prvými dvoma semestrami, už ma nič neprekvapilo.
Pred pár dňami svet zasiahla správa, že nás opustil legendárny skladateľ Ennio Morricone. Ty si mala príležitosť zahrať si s týmto výnimočným človekom. Ako si sa k tejto príležitosti dostala?
Úplnou náhodou. Bola som na turné s jedným viedenským orchestrom v Číne a kontrabasistka sa ma spýtala, či by som nemala záujem hrať projekty s Enniom. To, že budem sedieť na prvej flaute, som zistila až na prvej skúške. Bola to výzva, ale krásna.
Kniha s poriadne drzým názvom už zmenila život mnohým: Budeš jedným z nich?
Prišla si s Enniom aj do osobného kontaktu? Ako si ho vnímala?
Áno, komunikovali sme spolu o hudbe, pretože som mala veľa sólových miest a on mal presnú predstavu, ako to má znieť. Našťastie, rozumiem čo-to po taliansky, takže sme vždy nepotrebovali prekladateľku, ktorá vedľa neho stála.
Ako osobnosť bol určite výnimočný, nazvala by som ho stará škola. Nikdy sa napríklad nenaučil hovoriť po anglicky, hoci mal neuveriteľnú medzinárodnú kariéru. Keď mal niekto na pódiu oblečené niečo vo fialových farbách, tak sa mu to nepáčilo, že vraj to prináša nešťastie. Mal rád, keď sa jeho hudba brala vážne.
V čom sa podľa teba najviac odlišoval Ennio Morricone od iných hudobných skladateľov?
Myslím si, že to, že sa nebál komponovať aj jednoduché melódie, ktoré však mali neuveriteľnú silu a podkul ich bohatou harmóniou. To dodáva skladbám krásny emocionálny náboj a drží nás od začiatku až do konca v očakávaní, posadených hlboko do stoličky a do duše.
Mal neuveriteľne vypísanú ruku – komponoval denne, vstával každý deň skoro ráno a hneď začal komponovať, aj vo vysokom veku. To je na jeho práci poznať. Vedel, ktoré harmónie a ktoré intervaly nás zasiahnu a čo bude ako znieť.
Koronavírus a kríza s ním spojená sa dotkla azda všetkých. Ako sa pandémia podpísala pod tvoje koncertovanie a celkovo pod hudobný život?
Nie je to ľahké. Zrazu žiadne koncertovanie. Zostalo mi len učenie, a to bolo na začiatku len cez internet. Veľká zmena. Trvalo pár týždňov, kým som sa na to vôbec nastavila. Musím ale povedať, že som veľmi rada, že žijem v Rakúsku. Do istej miery pomáha štát umelcom na voľnej nohe finančne, čo pre mňa znamená, že si nemusím hľadať dočasne iné zamestnanie.
A samozrejme, hľadala som alternatívy, ako naďalej hrať a prinášať radosť z hudby. Keď už boli opatrenia mierne uvoľnené, podarilo sa mi zorganizovať koncerty v záhradách. Každú nedeľu sme hrávali z nášho balkóna pre susedov – prebehlo už približne 12 koncertov.
Počas svojej kariéry si vystupovala s mnohými umelcami. Spomeňme napríklad Filipa Jančíka. Ktorá koncertná spolupráca sa ti vryla do pamäti najviac?
Každá spolupráca má niečo do seba. S Filipom je to zábava, dobrá atmosféra a slávne soundtracky s dobrým ozvučením. S Enniom Morriconem to boli gigantické haly a koncerty pre niekedy aj 20-tisíc ľudí. Všetci v nich boli len kvôli jemu a jeho krásnej hudbe.
Ale tak isto koncerty vo vypredanom Konzerthause vo Viedni s Elinou Garancou a Wiener Kammerorchestrom sú magické. Najsilnejšie do pamäti sa mi ale vrylo vystúpenie s Cluster Ensemble. Keď sme hrali Philipa Glassa a v publiku nás počúval on sám. Po koncerte nám navrhol vydať tú skladbu pod jeho labelom – to bola obrovská česť.
Zdieľať na