#Intimita a sexualita je téma, ktorá je u veľkej skupiny ľudí stále tabuizovaná. Pritom ide o úplne prirodzenú vec, o ktorej by sa naopak malo hovoriť viac. A to nielen medzi dospelými, ale predovšetkým medzi mladými dospievajúcimi ľuďmi. Stretávame sa s tým, že mnohí mladí ľudia majú nedostatok vedomostí v tejto oblasti, a preto často hľadajú nevhodné zdroje, ktoré sú ľahko dostupné na internete.
Vedecká pracovníčka Nikola Kallová sa špecializuje na intímne vzťahy a tvrdí, že ideálne by bolo, ak by sa mladí ľudia o intimite a sexualite rozprávali rovnako so svojimi rodičmi, ako aj s pedagógmi alebo inými odborníkmi.
Keď sa povie vzťahová a sexuálna výchova, mnohí si v hlave predstavia vyučovanie o pohlavnom styku. Mohli by ste upresniť, čo všetko to zahŕňa?
Osobne som sa výskumne špecializovala na vzťahovú výchovu adolescentov, teda mladých dospievajúcich ľudí. U tejto skupiny je vyučovanie o pohlavnom styku nadstavbou, ktorá bez základov o komunikácii a rešpekte podľa mňa neplní svoju funkciu. Pokojne by sme mohli povedať, že je najmenej podstatnou a poslednou zložkou vzťahovej a sexuálnej výchovy.
Predtým, ako sa mladí začnú informovať o fyzickej intimite, v rámci ktorej je pohlavný styk len mizivou súčasťou, potrebujú ovládať dôležitejšie zručnosti. Spomenula by som komunikačné zručnosti, tréning emocionálnej inteligencie a emočnej regulácie, spoznávanie samých seba, svojich potrieb a túžob, ale aj stanovanie si hraníc.
Sme ako spoločnosť dostatočne vzdelaní v rámci vzťahovej a sexuálnej výchovy? Z môjho laického pohľadu stále vnímam, že ani samotní rodičia niekedy neovládajú základné veci, máme problém otvorene sa rozprávať a pomenovávať veci, prípadne sa tá istá časť populácie oháňa tradičnou rodinou.
Slabá vzdelanosť a osveta v tejto problematika na Slovensku je zjavná už v samotnom odmietavom postoji, stigme a celkovo nepochopení potreby vzdelávania o vzťahoch a sexualite. Pozorujeme odmietanie vzdelanosti a informovanosti na úkor ideologických presvedčení, ale u veľkej skupiny spoločnosti aj vieru, že tabuizovať intímne témy je správny postoj.
Stretla som sa s názormi, že najbezpečnejšie pre mládež je mlčanie a sexuálna abstinencia. V skutočnosti je to naopak. Tabuizácia a sexuálna abstinencia je ohrozujúca pre práva žien ale aj samotné rodinné vzťahy. Keď sa v rodine otvorene nekomunikuje o citlivých otázkach, mladí sú nepripravení vytvárať vlastné romantické vzťahy, ktoré budú poskytovať priestor pre vzájomnú otvorenosť a zraniteľnosť.
Určite ste sa stretli s tým, že ak sa o sexe bude mládeži hovoriť, tak ich to bude zvádzať skúšať to. Ako reagujete na takéto mýty?
Rada by som na tento hoax reagovala analógiou. Tak, ako vzdelávanie o duševných poruchách alebo prevenčno-psychologická prax v oblasti samovrážd mladých ľudí nezvyšuje počty týchto tragických prípadov, prevencia rizikového sexuálneho správania nevedie k predčasnému pohlavnému styku – ale práve naopak. Okrem toho, že sa o sexe adolescenti v čoraz väčšej miere a nižšom veku dozvedajú z internetu a od rovesníkov, podľa údajov meraných pre Európu v roku 2008, pohlavne začínajú žiť v priemere medzi 16,5 a 18,5 rokom. Už 15-tym rokom života je na Slovensku legislatívne pohlavný styk povolený a adolescenti o jeho existencii vedia. Tým, že sa naučia o spôsoboch, ako sa môžu v takomto prípade chrániť pred rizikovým sexuálnym správaním, sa vek prvého sexu neznižuje.
Naopak, informácie o rizikách mladým pripomínajú, že začiatok pohlavného života so sebou prináša riziká a zodpovednosť. Zahraničné výskumy ukazujú, že sexuálna a vzťahová výchova pomáha znižovať číslo umelého prerušenia tehotenstva aj ďalších nežiadúcich javov, ako tehotenstiev násťročných dievčat či pohlavne prenosných chorôb.
Vnímate medzi mládežou istú nevedomosť, alebo naopak vyrastá generácia, ktorá je v týchto témach viac pružnejšia?
Nové médiá priniesli okamžitý zdroj informácií pre každého, kto má prístup k internetu. Okrem toho, pre adolescentov a dospievajúcich je typická zvedavosť a chuť objavovať. Nedá sa preto zabrániť tomu, že mladí ľudia budú vyhľadávať informácie o sexe alebo pornografický materiál a diskutovať ho s rovesníkmi.
Samotná informovanosť a dostatok informačného obsahu však neznamená vzdelanosť alebo schopnosť s takýmito informáciami pracovať. Dať mladým návod, ako informáciám rozumieť, kriticky na ne nazerať a vytvoriť si vlastný názor sa preto stáva v tomto čase ešte dôležitejšie. Sexuálna výchova nie je len o sexuálnych praktikách, ale najmä o prežívaní a hodnotách, ktoré majú byť u jednotlivca vybudované predtým, ako začne sexuálne žiť.
Hovoria o tom aj výsledky nášho trojročného vedeckého projektu. Niekoľko účastníčok výskumu sa pre Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV vyjadrilo, že v mladej dospelosti nepoznali zásady rešpektu pri sexe a nevedeli, že nemusia partnerovým sexuálnym požiadavkám vždy vyhovieť.
Skutočnosť, že môžu styk odmietnuť, sa dozvedeli až z vlastných chýb opakovanými traumatizujúcimi skúsenosťami. Stanovovanie vlastných hraníc, pýtanie si súhlasu a asertivita sú jednými z mnohých zručností, ktoré sa mladí na internete nenaučia a bez nich nevedia využívať iné internetové poznatky o vzťahoch a sexe.
Je podľa vás lepšie, ak sa o sexe a vzťahoch rozprávajú rodičia so svojimi deťmi, alebo treba radšej prenechať priestor školským psychológom a iným odborníkom?
Ideálna je kombinácia týchto zdrojov informácií. Rodičov nemožno nahradiť v ich hlavnej role – poskytnúť deťom priestor na vytvorenie zdravej vzťahovej väzby. Rodičia majú deťom ukázať, ako blízky vzťah funguje a má vyzerať.
To, akú vzťahovú väzbu si dieťa s rodičmi vytvorí, sa s ním bude ťahať po celý život a bude určovať jeho dynamiku v romantických vzťahoch. Pre rodičov je preto dôležité deťom poskytnúť pocit istoty, bezpečia a bezpodmienečného prijatia.
Na druhej strane, škola hrá nezastupiteľnú rolu v širšej socializácií mladých ľudí, pre ktorých sa neskôr stávajú najdôležitejšími ich rovesníci. V školskom kolektíve si s podporou pedagogičky alebo pedagóga môžu trénovať sociálne zručnosti, ktoré sa nenaučia doma.
Môžu si tiež dopĺňať informácie, ktoré ich rodičia nemajú. Koniec koncov, sú rodiny, ktoré nefungujú ideálne a škola alebo terapeutická prax potom môže dorovnávať šance detí, ktoré boli rodičmi zanedbávané alebo s nimi bolo inak zle zaobchádzané, aby aj oni mohli pochopiť, ako tvoriť zdravé vzťahy.
Stanovovanie vlastných hraníc, pýtanie si súhlasu a asertivita sú jednými z mnohých zručností, ktoré sa mladí na internete nenaučia a bez nich nevedia využívať iné internetové poznatky o vzťahoch a sexe.
Čo by ste odporučili rodičom, ak by sa chceli so svojimi deťmi o týchto témach rozprávať? Ako sa o tom rozprávať, aby to nebolo trápne a deti to vedeli prijať?
Ak je medzi rodičmi a deťmi vybudovaný pocit bezpečia, deti a mladí budú sami inklinovať k tomu, aby sa pýtali otázky, ktoré ich zaujímajú. Dá sa tak vyhnúť nepríjemným sileným diskusiám medzi ľuďmi, ktorí sa v zásade nepoznajú a nevedia o sebe ani to, ako sa druhá strana cíti a prečo.
Predtým, ako sa budeme s deťmi rozprávať o sexe, je dôležité, aby nám deti dôverovali a cítili náš úprimný a nesúdiaci záujem o ich vnútorný svet. Podstatné je tiež, aby deti vnímali svojich rodičov ako vzory, ktoré chcú nasledovať, pokiaľ majú vnútorne prijať ich názory a presvedčenia.
Vo svete sa vzťahová a sexuálna výchova zaradila do bežnej výučby. Napriek tomu u nás niektorí rodičia majú negatívny postoj. Myslíte si, že je to spôsobené práve tým, že žijeme stále v konzervatívnejšej spoločnosti?
Pokiaľ je štátne zriadenie v histórii krajiny autoritatívne, spoločnosti prirodzene trvá dlhý čas, kým si zvykne na slobodu a demokraciu. To isté platí o ideologických vplyvoch a iných sociálnych a vojnových turbulenciách. U nás stále dominuje náboženský diskurz o tradičnej rodine. Na druhej strane, západné regióny Slovenska začínajú prijímať aj liberálnejšie západné diskurzy.
Ako by podľa vás mala vyzerať vzťahová a sexuálna výchova na školách?
Obsah takéhoto vzdelávania sa nedá stručne zhrnúť, ale pre dobrý príklad sa môžeme pozrieť na severské krajiny, ktoré vzťahovej a sexuálnej výchove venujú pozornosť a ich úspešnosť sa prejavuje v štatistikách. Tie hovoria o znížených počtoch neželaných predčasných tehotenstiev aj interrupcií, ale aj nákaz pohlavne prenosnými chorobami.
Poznamenala by som, že medzi najdôležitejšie predpoklady úspešnosti tohto vzdelávania patrí pedagogička či pedagóg. Takáto osoba musí mať sama zvládnuté sociálno-emocionálne zručnosti a musí sa to prejavovať na prístupe k žiačkam a žiakom, otvorenej komunikácii, tvorivosti a flexibilite na hodinách.
V akom veku by podľa vás mali začať žiaci s výukou vzťahovej a sexuálnej výchovy?
Čo najskôr – v prvom ročníku. To ale neznamená oboznamovať ich s poznatkami, ktoré sú z hľadiska ich vývinového štádia nekompatibilné a nevhodné. Raná sexuálna výchova, hoci to môže pre niektorých znieť prekvapivo, začína spoznávaním názorov spolužiakov, rozvojom empatie či sebavyjadrenia.
Zdieľať na