#Textilný dizajnér Juraj Straka dosiahol to, čo máloktorý Slovák. Pracuje so známymi návrhármi a jeho dizajny nosia celebrity ako Anne Hathaway, Anna Wintour alebo Cate Blanchet. Textilnej tvorbe sa venuje viac ako dve desaťročia a v súčasnosti tvorí pod svojou značkou Textile Studio JS.
Si úspešný a talentovaný mladý dizajnér, akého módny svet uvítal s otvorenou náručou. Aká bola tvoja cesta za vysnívanou prácou?
Tá cesta je veľmi dlhá, takže je veľmi náročné zosumarizovať ju do nejakého krátkeho momentu. Ak to mám teda nejak zhrnúť – je to spojené s mojím detstvom v 80. rokoch na Slovensku. Narodil som sa pred 40 rokmi, v roku 1984, takže do úplne inej doby, než v akej sa dnes nachádzame.
Naše mamy museli vyrábať mnoho oblečenia samy, lebo na trhu nič nebolo. V celej mojej rodine boli teda ženy, ktoré sa venovali domácim prácam od šitia, cez štrikovanie a háčkovanie. Toto všetko ma už v detstve nesmierne fascinovalo.
Nejak som k tomu „pričuchol“ ešte v dobe, keď bola moja mama na materskej, takže pramene mojich začiatkov možno hľadať niekde v tomto období. Aj napriek tomu, že moji rodičia – a ani nikto v širšej rodine – nepôsobili v umeleckej sfére, boli skvelí v tom, že mňa a brata podporovali vo všetkom, čo sme mali chuť robiť. Keď som sa teda sám rozhodol ísť umeleckým smerom, nekládli žiadny odpor. Práve naopak, môj cieľ veľmi podporili.
Ako si spomínaš na svoje začiatky v tejto brandži?
Začiatky boli, samozrejme, istým spôsobom náročné. Boli spojené s odchodom zo Slovenska do zahraničia, čo pre chalana, ktorý má 20 a je veľmi naviazaný na rodinu a svoj život v bublinke, predstavovalo ozajstný „challenge“. Ale uvedomujem si, že to bola zároveň príjemná príležitosť vyjsť z komfortnej zóny a dostať sa do sveta.
Pravdupovediac, moju cestu sprevádzali aj príhody, ktoré boli späté s kultúrnym kontextom cudzej krajiny – zrazu hovoríš iným jazykom ako ja vo Francúzsku v Lyone. Vstup do pracovného sveta bol doslova taký, že ma hodili do vody – mnoho vecí som si neuvedomoval, z mojej vtedajšej perspektívy som si ani naplno neuvedomoval, na akých dôležitých projektoch robím.
Keď som sa ocitol na prvej stáži vo firme, ktorá patrí značke Hermès, v tom momente som ani netušil, čo to je za značku. Keď mi to kolegovia povedali a pýtali sa ma, či som nadšený z toho, že tam môžem byť, reagoval som neurčito: „Asi hej.“ (úsmev) Avšak, moja naivita, respektíve neznalosť niektorých vecí hrala v môj prospech – prežíval som tú skúsenosť z kreatívneho hľadiska, nie preto, že som sa dostal do luxusnejšej sféry módneho priemyslu.
No a, samozrejme, začiatky spojené so samotným životom v zahraničí, boli omnoho náročnejšie. Človek sa ocitne vo Francúzsku, ktoré 20 rokov dozadu nebolo anglicky hovoriacim ľuďom veľmi prístupné… V úvode mi prekážalo hlavne to „odrezanie“ od toho sociálneho života kvôli jazykovej bariére. Ale zasa, všetko sa dá prekonať a bolo mojou motiváciou, aby som sa naučil jazyk a začlenil sa do spoločnosti.
V začiatkoch si spolupracoval s veľkými značkami, teraz sa venuješ svojej práci vo vlastnom štúdiu. Bolo náročné sa odhodlať k tomuto kroku?
Áno, bolo to jedno z najväčších životných rozhodnutí, ktoré som urobil. Keď prišla myšlienka založiť vlastnú firmu, mal som vtedy sa sebou už 15-ročnú kariéru a pocit, že som si istým spôsobom nejako všetko vyskúšal – sedem rokov som pracoval pre výrobcu látok, tri roky som bol návrhárom výšiviek a printov, potom štyri roky „ready to wear“.
V tom momente u mňa prevládal pocit, že ma síce vždy fascinovalo všetko, čo som si mal možnosť vyskúšať, ale nastal pravý čas na zmenu. Potreboval som nový, možno aj osobný challenge.
Rozhodne to nebolo zjednodušené tým, že som svoju firmu založil krátko pred príchodom pandémie covidu. Načasovanie to komplikovalo, ale beriem to spätne pozitívne – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Keď som prežil toto, tak firma dokáže zvládnuť asi čokoľvek.
Neberiem to tragicky, ale vďaka tomu, že som si za tých 15 rokov vybudoval celkom slušnú sieť ľudí okolo mňa, bolo to cítiť. Títo ľudia ma na začiatku veľmi podržali a pomohli mi tým, že aj napriek covidu mi zverili projekty, o ktorých sme sa bavili dlhé roky.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech v kariére?
Ak sa na to pozrieme z hľadiska, ktoré zarezonuje u ľudí asi najviac, tak je to fakt, že Anna Wintour mala na sebe už trikrát môj dezén. Samozrejme, toto vnímam skôr z profesijného pohľadu, čo môžem ja ako textilný dizajnér dosiahnuť.
Z osobného hľadiska ide skôr o to, čo som spomínal aj v predošlej odpovedi, teda postavenie sa na „vlastné nohy“, založenie vlastnej firmy a s tým spojené úskalia, ktoré bolo treba riešiť a čeliť im, či naučiť sa ešte väčšej zodpovednosti, než som predtým mal.
Čo je tvojou najväčšou kreatívnou múzou pri tvorbe nových kolekcií?
Ja nefungujem ako módni návrhári, ktorí pracujú na nejakej jednej téme s moodboardom a majú to celé naozaj premyslené. Popravde, ani si nemôžem dovoliť takto pracovať – ako dizajnér, pracujúci s mnohými módnymi značkami, musím tvoriť kolekcie, ktoré sú veľmi verzatilné, všestranné.
Vytváram mnoho štýlov, mnoho rôznych vizuálnych tém a spracovaní, takže môj moodboard a moja inšpirácia sú veľmi roztrieštené. Mojou inšpiráciou je každý jeden samotný návrh – avšak, tie návrhy medzi sebou nijak „nekomunikujú“, skôr naopak. Musím si striehnuť, aby bol každý dezén jedinečný a nepodobal sa na nejaký iný z predošlej kolekcie. Nemôžem si dovoliť predať podobné kúsky rôznym značkám, najmä ak sú na jednom trhu v jednej sezóne.
Čo sa týka inšpirácie – pre mňa je číslom jedna moja vlastná záhrada, kvety sú mojou najobľúbenejšou témou. Mám pocit, že je to nevyčerpateľná studňa inšpirácie, nápadov a múz. Fungujem tak, že si sám pestujem rastliny, s ktorými potom pracujem – to je môj každodenný a overený proces.
Kreatívna práca vie byť niekedy poriadne náročná. Nestretol si sa s vyhorením?
Ja už som si burnoutom viac-menej prešiel. Ale v situácii, keď si na vlastnej nohe a máš vlastnú firmu, si prakticky nemôžeš dovoliť niečo také „vyležať“. Na začiatku som mal moment, keď sa to na mňa celé zosypalo, lebo som si nabral na plecia príliš veľa vecí. A prišla zodpovednosť – či už finančná alebo v rámci projektov – a tá sa nakopila. Nastal moment, keď som to celé začal nezvládať. Ale keď toho už bolo príliš, vyhľadal som odbornú pomoc.
Potom som si najal kouča, chodil som na terapie a rok a pol som konzultoval svoje pocity. Mentálne zdravie je téma, o ktorej sa hovorí stále málo, obzvlášť v kontexte s módou, pretože všetci v móde sme takí pohltení tým, čo robíme, že si vlastne sami limity práce kladieme príliš ďaleko od zdravej reality, pretože nás baví to, čo robíme.
Sami si vytvárame pascu, do ktorej sa dá ľahko spadnúť. Netvrdím, že teraz zvládam situácie „ľavou zadnou“ a určite sú momenty, keď je ten pracovný život náročný. Obzvlášť, keď si uvedomím, že sa firma rozbieha a projekty sa zväčšujú a sú zaujímavejšie.
Určite odporúčam konzultácie s mentormi, ktorí život nasmerujú. Prepojím to do kontextu udržateľnosti v móde – myslím si, že je dôležité vytvoriť si súhru práce v zdravom postoji k životu. Vždy hovoríme o udržateľnosti materiálov, ale zabúdame na nás ako humánny ľudský článok skladačky.
Máš nejaké pravidlo, podľa ktorého vyberáš materiály na tvorbu jednotlivých kúskov? Prihliadaš pri tom aj na ekologickú stránku?
Poviem to takto – ja z pozície textilného dizajnéra mám málokedy (takmer skoro nikdy) možnosť rozhodovať o tom, na aký materiál bude ten môj vytvorený dezén natlačený. Toto sú rozhodnutia, ktoré ležia v rukách návrhára, prípadne značky. Niekedy je to definované cenou, prípadne ich politikou udržateľnosti či dostupnosťou toho, čo má tlačiar na sklade, v prípade tesného termínu.
Takže, moja dizajnérka robota je udržateľná – tvorím niečo abstraktné, ja sám nevyrábam a neprodukujem látky. Napriek tomu, že by som možno aj chcel dbať na ekologickú stránku módy, to môžem navrhnúť klientovi, ale finálne rozhodnutie ide, bohužiaľ, mimo mňa.
Využívaš niekedy pri tvorbe aj niečo z našej tradičnej kultúry?
Ja to veľmi nevnímam, odkiaľ inšpirácia prichádza. Pre mňa je inšpiráciou niečo globálne, čo „visí vo vzduchu“. To, že som si vypestoval kvety v Belgicku, neznamená, že je to belgická inšpirácia. Alebo ak pestujem kvety, ktoré mi dala semienka moja mama zo Slovenska, sú to slovenské kvety a tým pádom slovenská inšpirácia?
Nevnímam to ako „cultural appropriation“ – je to skôr bod, ktorému sa snažím vyhýbať, pretože dodávam dezény pre veľké značky, ktoré sú pod drobnohľadom spoločnosti. Nemôžem si dovoliť vytvoriť niečo, čo je nejakým „vykrádaním tradície“.
Skôr sa snažím tvoriť nové veci, ktoré majú nejaký odkaz na ich pôvod. Tvorím dezény, ktoré sú nadčasové a určite nie sú inšpirované historickými alebo retro vecami, pretože takýchto vecí sú na trhu tisíce. Módny priemysel nepotrebuje ďalšiu značku, ktorá sa inšpiruje vintage kúskami.
Môj prístup je taký, že si proste robím to, čo ma baví a to, čo sa mi páči. Len si dávam pozor na to, aby všetky veci nespadli do nejakej sféry, do ktorej sa pre spomenuté dôvody nechcem dostať.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Čo ťa na tvojej práci najviac baví?
Najviac ma baví kreatívny proces, ak naň mám práve čas. To je zároveň tá najhoršia vec, ktorú nemám rád na svojej práci – nedostatok času. Aj projekt, ktorý odsúhlasím a ktorý vyzerá super a teším sa naň, sa môže stať nočnou morou. Veľmi ľahko sa môže stať, že na to nemám čas, lebo som musel mať priority pri inom projekte, ktorého deadline horel ešte viac.
Nátlak, v ktorom robí človek negatívne rozhodnutia, je fajn. Samotné rozhodovanie je efektívnejšie, lebo vieš, že si nemôžeš dopriať skúšanie niečoho, čomu úplne neveríš a nemuselo by to fungovať. Pod tlakom ideš po istotách, lebo vieš, že musíš stihnúť danú vec odovzdať. Vychutnávam si, keď mám čas pracovať pomaly a stráviť na jednom dezéne aj 10 hodín a kresliť si ho v pokoji v záhrade. To sú pre mňa vzácne momenty, ktorých je, bohužiaľ, menej, než by som chcel.
Čo by si odporučil našim čitateľom, ak uvažujú nad týmto povolaním? Aké zručnosti podľa teba potrebuje človek, čo sa chce tomu profesionálne venovať?
Tým, čo sa chcú do tohto priemyslu dostať, by som odporučil obrniť sa veľmi veľkou trpezlivosťou. Cesta k tomu úspechu je dlhá podobne ako vo všetkých odvetviach. V tejto konkrétnej kariére je rýchly úspech takmer nemožný. Ešte aj v porovnaní s módnym návrhárom, ktorý možno v nejakom kontexte dokáže vytvoriť hype tým, že si to niekto oblečie, je pozícia textilného dizajnéra spätá skôr s priemyslom.
Je v úzadí a nejaký „úspech cez noc“ sa reálne nedá dosiahnuť – je to skôr o budovaní kontaktov v zmysle toho, že ak sa ti dobre pracuje s istou značkou, tak vieš, že sa tá značka vráti aj na ďalšiu sezónu. Toto sú vzťahy, ktorých budovanie ale trvá strašne dlho – musíš sa naučiť hovoriť „jazykom“ konkrétneho dizajnéra. A pochopiť estetiku toho, na čo klient reaguje, určite trvá...
Trpezlivosť a tvrdá drina sú základom. Zacitujem moju pedagogičku zo strednej školy, Michaelu Klimanovú Trizuliakovú, ktorá nám v prvý deň školy povedala: „Úspech je 5 percent talentu a 95 percent tvrdej driny“. Ja som tento jej výrok prevzal a dovoľujem si ho teraz používať sám, lebo som si to overil v živote a naozaj to tak je.
Každopádne, každému, kto sa chce akýmkoľvek spôsobom venovať móde, odporúčam hľadať zdroj edukácie mimo Slovenska. Naša krajina bohužiaľ nemá know-how, najmä kvôli tomu, že tu nie je reálny priemysel, ktorý by učil novú generáciu. Ale zasa, žijeme v dobe, keď je svet otvorený a dá sa dostať k informáciám veľmi ľahko – treba si striehnuť na všetky možné súťaže, stáže a granty, ktoré ťa dostanú do zahraničia a naučíš sa niečo viac.
Nechcem týmto podporovať „odliv mozgov“ z krajiny. Aj napriek tomu, že žijem približne 20 rokov v zahraničí, som viac pracovne aktívny na Slovensku, pretože si myslím, že je fajn odísť za lepším životom do zahraničia, ale „vrátiť to Slovensku“ a priniesť určité know-how späť.
Mal som aj workshop na VŠVÚ, kde som sám študoval a teraz vyučujem workshop na UMPRUM-ke v Prahe, takže dá sa to robiť rôznymi spôsobmi.
Máš nejaké nesplnené kariérne plány?
Momentálne nie. Som v takom bode, že nemám veľké kariérne plány, lebo ich mám nejakým spôsobom už naplnené. Som veľmi šťastný, že mám svoju firmu, slobodu a možnosť pracovať na projektoch po celom svete a v rôznych oblastiach – moja práca pomaly presahuje aj do interiérového a grafického dizajnu.
Aktuálne sa ani nesnažím nový cieľ hľadať, lebo človek je potom celú dobu zamestnaný len tým, že sa pýta, kde chce byť alebo kam smeruje a menej si vychutnáva moment a cieľ, ktorý už dosiahol.
Zdieľať na
Zdieľaní