#Ani stand-up, ani autorské čítanie tvorby. Slam je žáner, ktorý sa postupne dostáva do povedomia verejnosti od roku 2016, keď bol v našich končinách „znovuzrodený“. Za slamom stojí celá komunita ľudí, no bez prvotnej myšlienky by to nebolo ono.
Ak si aktívny používateľ sociálnych sieť, určite si tento fenomén zachytil. Slamerov je čoraz viac, a ak túžiš byť aj ty jedným z nich, dozvieš sa, čo na to potrebuješ. Možno to vyzerá jednoducho, no pravda je niekde úplne inde. Tentoraz sme si však „na mušku“ vzali hlavu slovenského slamu, Tomáša Straku.
Na úvod nám prezraď, kto je vlastne Tomáš Straka?
Od roku 2016 som vedúcou osobnosťou Slam Poetry SK a inicioval som etablovanie tohto žánru v slovenskom a európskom priestore. Na konte mám päť kníh – tri básnické zbierky a to Paper Back (2013), Hrdina robotníckej triedy (2014), Spievam (2020), a tiež som napísal dve novely s názvami Len sa nepozri do očí (2016) a Persona non Grata (2022).
Pôsobil som v hnutí Za slušné Slovensko, svoju báseň Ján & Martina som čítal na dvoch odhaleniach pomníkov Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. A celkovo som sa ako moderátor a rečník zúčastnil na piatich zhromaždeniach v Košiciach a Trenčíne.
V roku 2018 som reprezentoval Slovensko na Majstrovstvách Európy v Slam Poetry v Budapešti, kde som bol spoluautorom a performerom v slamovom divadle Bridging Barriers, ktoré režíroval zakladateľ Slam Poetry Marc Smith. Okrem tohto slamového divadla som napísal scenár a bol som i performerom v slamových inscenáciách Kvílení, Slam Otřesu a SAMI SPOLU.
Ako scenárista a autor textov som tiež súčasťou tvorivého tímu Andreja Petroviča, ktorý získal v roku 2022 cenu Dosky za mimoriadny počin v tanečnom divadle za baletnú inscenáciu Extáza a autorom väčšej časti manifestu umeleckého pohnutia HUMAN WAVE.
Pracujem ako kultúrny manažér a publicista pre rôzne médiá a eventy a ako kultúrny dramaturg v Centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik v Košiciach.
Prečo si sa začal venovať práve tomuto druhu tvorby?
Prvú poriadnejšiu báseň som napísal, keď som mal 16 rokov. Vtedy som ešte písal haiku (japonský žáner poézie, ktorá pozostáva zo 17 slabík usporiadaných do troch veršov, pozn. red.), no lákala ma verejná prezentácia poézie a básnické divadlo. Ako každý tínedžer, aj ja som miloval bítnikov a hľadal som možnosti a spôsoby, ako poéziu pretaviť do živšieho scénického predstavenia.
Túto možnosť mi dal o pár rokov neskôr hlavne Sveťo Šomšák na Open Micoch v košickej čajovni Amana. Založil som vtedy menšie zoskupenie básnikov, muzikantov a maliarov s názvom d´byt dženerejšn, ktoré usporadúvalo čítačky buď na spomínaných open micoch alebo v podkroví Dobrej Čajovne. Z ľudí, ktorí sa okolo môjho malého bytu na sídlisku Nad Jazerom motali, sa neskôr vykľuli skvelí umelci.
Môžem tu spomenúť výnimočnú poetku Alenu Brindovú, či vizionárskeho sochára Michala Machcinika. Veľkú školu z hľadiska performance mi dala i Banská Štiavnica a festivaly Kreater a neskôr Vlnoplocha. Náplň oboch spočíva v site specific, teda v tvorbe vo verejnom priestore vo vymedzenom čase.
V tomto období som zväčša čítal (alebo možno už aj slamoval) do hudby, či už so Sveťom Šomšákom, Milanom Kalmárom alebo kapelou Frequency, ale mám aj zopár slamovo-rapových klipov so stredoslovenským raperom Wačkovcom.
Moju performatívnu výchovu zakončila Praha, kde som sa stal prvým Slovákom, ktorý sa dostal medzi špičku českej slamovej scény, čo otvorilo dvere ďalším slovenským slamerom a slamerkám po mne.
Cesta performatívnej poézie má pre mňa nekonečné čaro, práve v úprimnosti a kontakte z očí do očí. V divadelnosti, ale aj v tom, že báseň musíte prednášať nielen celým srdcom, ale aj celým telom. Emócia podaná z očí do očí má pre mňa vždy o trochu viac pridanú hodnotu ako tá prenášaná do očí z papiera.
V literatúre si ako doma. Napĺňa ťa viac cesta spisovateľa alebo skôr slamera?
Minimálne pri svojej tvorbe hovorím, že dobrý slam musí ustáť i papier. Moje básnické zbierky, v ktorých sa miešajú obe formy, mi dávajú za pravdu.
Rozdiel medzi slamom a poéziou, prípadne literatúrou je rozdielom času. Slamový výstup je instantný výstup z očí do očí, ktorý je svojím spôsobom veľmi intímny. Divák si z neho vie vziať maximálne pamäťovú stopu. Kniha je artefaktom minulosti, akousi bezčasovosťou v priestore. Je možné, že si niekto v roku 2223 prečíta moje knihy tak, ako si my čítame Balzaca, a nadobudne k nim úplne nový postoj a novú perspektívu.
Tento záhadný budúci čitateľ ale nebude vedieť, akú som mal farbu očí, ako smrdel môj pot, alebo čo som mal pri čítaní danej básne obuté. Zredukujem sa preňho len na hŕbu symbolov na médiu, na papieri alebo displeji.
Slam ma napĺňa viac v jeho interaktívnych a intímnych špecifikách. Písaná poézia viac v tom, že niekto dokáže stráviť hodiny, možno i dni s mojimi myšlienkami a snami. A možno je to niekto, koho v živote neuvidím. Obe sú dôležité, obe inak…
Keď si zakladal slam, očakával si, že to tak na Slovensku „vystrelí“?
Tu treba dať na pravú mieru dôležitú vec. Slam na Slovensku som nezaložil, iba som ho reinkarnoval. Českoslovensú slam poetry založila v roku 2003 Lenka Zogatová v Brne a Bratislave. Po jej tragickej smrti však česká scéna ďalej rástla, zatiaľ čo tá naša krpatela.
Predtým, ako sme Slam v roku 2016 spolu s Luciou Ernekovou reinkarnovali, prakticky fungovala len česko-slovenská exhibícia na festivale Pohoda a Jana Bĕlohlávková sa nažila zažať malý plamienok v žilinskej Stanici Záriečie. Malá časť organizátorov ostala živá v Bratislave (okolo Miša Kováča), ale nemali na to popri ostatných projektoch veľmi čas a priestor.
V roku 2016 sme spolu s Luckou Ernekovou videli slam na Pohode, a povedali sme si že to chceme robiť. Dali sme si ale záležať na tom, aby na nás prešlo vlastníctvo facebookového kanálu či stránky férovo a mohli sme tak prebrať štafetu a pokračovať v práci, ktorú v roku 2003 začala Lenka a jej kolegovia.
Popravde, keď som videl prvýkrát veľkú českú exhibíciu – pomer slovenských slamerov tam bol asi dva k ôsmim, tak to zjednodušujem – došlo mi, že je to cesta. Teda, že toto je diera na trhu, ktorá môže zasiahnuť 3 oblasti: Môže pomôcť s demokratizáciou slovenského priestoru, priniesť možnosť vystúpiť násobne širšiemu počtu ľudí ako literárne kluby a súťaže a dokáže byť zdrojom financií na reálne honoráre a vlastnú údržbu, teda môže byť finančne udržateľná.
Dôležité bolo vytvoriť stratégiu na to, aby sa zo slamu nestal rýmovaný stand-up, a teda aby nestratil umeleckú a výpovednú hodnotu, čoho sme často svedkami v rôznych krajinách Európy a vo väčšine amerických štátov. Zároveň sme chceli, aby bol prístupný čím väčšej skupine divákov a umelcov. Túto stratégiu sme zjavne nastavili dobre a po ôsmich rokoch pomaly prináša svoje plody.
Vystúpenia slamerských predstavení nájdu naši čitatelia na YouTube, Instagrame a TikToku. Ľudia to majú očividne radi. Je návštevnosť týchto podujatí taká, akú si táto tvorba zaslúži?
Keď budeš rozmýšľať nad tým, kto si čo skutočne zaslúži, čoskoro z teba bude ten najsmutnejší človek na svete. Ak na slam príde málo ľudí, buď zlyhal výber miesta alebo komunikácia, poprípade ide o prvé vystúpenie v danom meste, kde tento žáner nie je známy.
Na Majstrovstvách Slovenska v Záhrade v Banskej Bystrici , sme tento rok mali 130 ľudí, minulý rok sme mali na Majstrovstvách v Tabačke viac ako dvesto divákov. V priestoroch, kde je slam známejší a komunita funguje dobre, poprípade na festivaloch zvykne na event prísť sto a viac ľudí.
Ak začíname v novom priestore, treba rátať aj s presilovkou – teda, že vystúpi viac ľudí, ako sa na slam príde pozrieť. Je to normálna vec. V mestách ako Košice, Bardejov, Prešov, Bratislava, Žilina, Banská Bystrica a Rožňava sa o divákov nemusíme báť. Potom sú miesta, ktoré sa pomaly zohrievajú a ľudia si k žánru hľadajú cestu.
Mojím zámerom je aj prostredníctvom workshopov a open micov vytvoriť malé kreatívne komunity, ktoré si budú vedieť svoju scénu ťahať samy. Členovia týchto komunít majú dosah na lokálnych divákov, ale aj širší kultúry život. Táto cesta je síce zdĺhavá a vyžaduje si veľa úsilia, ale podľa mňa je to jediná cesta, ako urobiť scénu skutočne slovenskou.
Dať umelcom a umelkyniam priestor, dôveru a zodpovednosť, aby mohli vytvoriť vlastný bezpečný priestor, o ktorý sa budú starať a zveľaďovať si ho, pod celonárodnou organizáciou, ktorá nad nimi drží záštitu, a poskytuje im know-how.
V čom podľa teba môže vidieť bežný človek rozdiel alebo spojitosť medzi slamom, stand-up comedy a autorským čítaním tvorby na verejnosti?
Spojitosť je tu jasná – všetky tri sú formou žánru „spoken word“, tiež sem patrí napríklad aj storytelling či improdivadlo. To, v čom je zásadný rozdiel, je performativita a škála emócií.
Stand up, resp. celým názvom stand up comedy, musí byť komédia. Umelec tohto žánru je komik a jeho zámerom je vždy pobaviť. Až keď splní tento prvý plán, môže sa snažiť dotknúť hlbších tém. Na autorských čítaniach sa, ako už napovedá názov, číta. Chýba tu performance alebo aspoň základné zvládnutie vlastného prejavu.
Slam poetry je predovšetkým performatívne, teda živé, herecké, často ukričané, často smutné, často angažované, ale takmer vždy ide o istý typ šou. Umelec slam poetry je slamer – ak by sme to chceli veľmi hlúpo a „polopate“ preložiť, vyšlo by nám, že slamer je ten, ktorý rozdáva facky. Tieto môžu byť pokojne punch linemi, no môžu byť vážne, smutné, divoké.
Prvým plánom slamera je dotknúť sa vášho vnútra, osloviť vás, donútiť vašu dušu rezonovať. Škála, v ktorej to ten či tá urobia, je ale nekonečná.
Môže byť podľa teba slamerom ktokoľvek?
Zo žartu rád odpovedám, že prvýkrát môže byť slamerom každý. To, či ho pozveme aj nabudúce je už otázne (smiech). Ak by som mal odpovedať vážne, tak práve táto možnosť pre všetkých je pre mňa srdcom a dušou slamu.
Čím viac ľudí bude mať skúsenosť s predstavením sa na javisku a čím viac ľudí si dokáže vedieť predstaviť samého seba v role umelca, tým lepšie pre našu krajinu. Slam je aj platformou pre free speech – výstup môže dostať samé nuly, ale skúsenosť s pódiom a so živým umením ti už nikto nevezme.
Čo ťa na celom procese tvorby slamu baví najviac?
To, že nikdy nekončí. Báseň, ktorú som knižne publikoval, už neopravím. Neviem skúpiť všetkých 1000 výtlačkov a zmeniť ju v každom a opäť ich rozpredať.
V slame je to iné – otváram často aj 12-ročné texty, mením v nich slová, slovosled rytmus a formu. Upravujem pointu, prispôsobujem ju súčasnosti. Veľmi často sa stáva, že básnik napíše niečo vo vlaku cestou na vystúpenie a báseň, ktorú možno poriadne nahlas nečítal ani on sám, môže prezentovať pred desiatkami ľudí.
Veľmi ma tiež baví aj proces učenia sa textu, keď text, čítam, spievam, rapujem a hulákam do zrkadla, aby si naň moje podvedomie zvyklo, a potom nekonečne hľadám jeho formu.
Čo považuješ za najviac náročné na celom tom kreatívnom procese?
V posledných rokoch je pre mňa stále náročnejšie prekonať strach. Po vražde Jána a Martiny som sa spolu s celou spoločnosťou mobilizoval a s veľkou pokorou som prijímal miesto na zhromaždeniach, kde som prednášal svoje básne. Čím viac násilia ale spoločnosť kumuluje, tým je pre mňa prípravná fáza textu zložitejšia.
Neraz sa bojím aj o svojich umelcov. Dôležité je však necenzurovať. Umenie má byť slobodné a nemalo by podliehať zbabelosti a strachu. Túto časť kreatívneho procesu si ale v poslednej dobe výrazne uvedomujem. Tiež vo mne žije silné pnutie po tom, aby sa naša spoločnosť zjednotila na jednoduchých témach, akými sú súcit láska či ľudskosť.
Aké sú ohlasy tvojho okolia na to, čomu sa aktívne venuješ?
Keď som ešte žil v Banskej Štiavnici, jedna moja výborná priateľka mi ohľadom mojich básničiek povedala: „Keď ťa to neživí, nie je to práca.“ Tieto slová dosť zamrzeli, ale vzal som si ich k srdcu. Umenie a publicistika tvorí už niekoľko rokov 100 % môjho príjmu, takže podobné múdra smerom ku mne už ustali.
Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme začali vnímať umenie ako prácu a prácu v umení ako kreatívny priemysel. Keď žijeme v liberálnej demokracii a neskorom kapitalizme, práca (aj umelcov) musí byť vyjadrená v peniazoch a má byť – aspoň podľa mňa – monetizovaná.
Vaše životné postoje sa okoliu obhajujú veľmi ťažko, ak si na ne musíte požičiavať peniaze. Som tiež nesmierne rád, že som si našiel partnerku, ktorá si moje umenie váži a vníma ho ako poslanie. Táto podpora je jednou z vecí, pre ktorú ma baví žiť.
Je podľa teba slam podceňovaný alebo tým, ako sa dostáva do popredia sa už názor spoločnosti normalizuje?
Našim hendikepom je, že centrum slamu je v Košiciach. Slovensko veľmi trpí „blavo-centrizáciou“. V minulých rokoch bolo pre nás oveľa jednoduchšie dostať napríklad do Košíc či Prešova českých redaktorov než našich z ľubovoľného slovenského (bratislavského) média. Vraj sme priďaleko. Táto situácia sa pomaly mení, ale istá chuť trpkosti vo mne naďalej ostáva.
Ako som uviedol, vybrali sme si cestu dlhodobého cieľavedomého budovania komunít po celom Slovensku, na rozdiel od toho aby sme vytvorili „rýchlokvasenú bublinu s mediálnym presahom“.
Verejnosť nás stále pozná málo, napriek tomu, že za sebou máme sedem majstrovstiev Slovenska a sme súčasťou európskeho a svetového slamového hnutia. Za nás môžem povedať, že sa snažíme zdroje distribuovať do reklamy a jednotlivých eventov tak, ako nám to udržateľnosť financií dovolí. Médiá sú k nám ale v poslednej dobe oveľa štedrejšie, tak sa asi oplatí počkať.
Aké máš plány do budúcnosti?
Už o chvíľu organizujeme v Košiciach Majstrovstvá Európy, na ktorých sa zúčastní 32 krajín z celej Európy vrátane Ukrajiny. Pôjde zatiaľ o najväčší medzinárodný event tohto žánru, aký sa v Česku a na Slovensku udial. Stojí to šialene veľa práce, ale som hrdý, že túto možnosť máme a tu treba dodať že možno naposledy.
Majstrovstvá majú motto: V roku keď sa mi odvraciame od Európy, príde Európa k nám. A ja som hrdý, že na rozdiel od mnohých reprezentantov tejto krajiny môžem Slovensko a slovenské umenie reprezentovať ako hrdé, proeurópske a svojou kvalitou skutočne svetové.
Koncom roka uvediem v Artfore v Košiciach svoju štvrtú básnickú zbierku s názvom PRAHA, ktorú vydám pod vydavateľstvom face. Viac sa ale ukáže. V budúcom roku by som sa chcel venovať viac maľbe a buddhizmu. Rovnako ma lákajú do spolupráce moji priatelia z Pražského undergroundového hnutia OBJECT PARADISE.
Uvidíme tiež, čo bude so Slovenskom a postojom mocných k umelcom. Už teraz sa o nás mnohí vyjadrujú ako o protištátnych živloch, čo ma ako človeka, ktorý sa skutočne roky snaží učiť nových umelcov a pracovať pre dobro svojej vlasti a ktorý sa vrátil budovať nový umelecký žáner z Prahy na východné Slovensko, úprimne uráža.
Zdieľať na
Zdieľaní