#Michal Hertlík je nielen vášnivým cestovateľom a dobrodruhom, ale aj učiteľom španielčiny a žurnalistom, ktorý produkuje najmä cestovateľské články. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže sa zaujíma nielen o dianie vo svete, ale aj o geopolitiku, históriu a geografiu.
Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, fotografovanie, objavovanie nových krajín a ich kultúr či skúmanie miestnych zvykov a tradícií. Vďaka svojej znalosti španielskeho jazyka sa podľa vlastných slov najviac cíti doma práve v Latinskej Amerike.
Tvoje pracovné aktivity sú veľmi rozmanité a nabité kreativitou. Ako sa ti to všetko darí skĺbiť?
Je to naozaj tak, že aktivity, ktorým sa venujem, sú rozmanité, kreatívne a je ich veľa naraz, ale áno, darí sa mi to prepájať, pretože všetko, čomu sa venujem, ma baví a napĺňa. Ja sa na tie činnosti teším a spríjemňujú mi každý jeden deň.
Aké máš odporúčanie na dokonalý time management?
Každý na svete má svoj vlastný time management, teda organizáciu času a aktivít. Musím sa priznať, že sú veci, do ktorých sa ani ja neviem dokopať. A to sa týkajú cestovania, nie niečoho mimo mojich tém. Z veľkej časti je to kvôli lenivosti a pohodlnosti, ale ruku na srdce – všetci máme štipku lenivosti v sebe.
Stretol si sa niekedy aj s vyhorením?
Ak sa vyhorením myslí, že to, čo robím, ma niekedy prestalo baviť, tak odpoveď je nie, neprestalo. Práveže ma to stále poháňa vpred a motivuje robiť a skúšať nové veci a tým napredovať.
Ktorú z činností, ktorým sa venuješ, považuješ za najväčšiu výzvu?
Láska ku geografii, histórii a všeobecným vedomostiam prišla sama už v mojom ranom veku, takže k tomu som sa nemusel nijako zvlášť dostávať – skrátka mi to bolo nadelené do vienka. K Latinskej Amerike som sa dostal prstom na mape a svietiacom glóbuse pri zaspávaní, k španielčine ma zasa priviedol osud, keď som ju ako 12-ročný dostal ako druhý cudzí jazyk na gymnáziu v Handlovej.
Chuť spoznávať svet, krajiny a kultúry som mal odmalička, takže som si počkal na ten správny moment a vycestoval som. Samozrejme, do Latinskej Ameriky. K fotografovaniu som sa dostal tak, že som si kúpil fotoaparát (smiech). Ale túžba zachytávať momenty a zážitky na objektív bola u mňa veľmi silná už počas dospievania.
K učeniu španielčiny ma priviedla situácia, že som nemal stabilnú prácu, takže som sa rozhodol skúsiť vyučovať a odvtedy som to nepustil a úspešne to robím až dodnes. Dokonca som k tomu minulý rok pridal výučbu slovenčiny pre zahraničných ľudí žijúcich na Slovensku. Mojou najväčšou výzvou je dostať sa k spolupráci s National Geographic a robiť s nimi zmysluplné a krásne projekty, ktoré by obohacovali mňa i spoločnosť.
Keby som však mal povedať činnosť, ktorú bežne riešim pri cestovaní a je veľkou výzvou, bolo by to prácne zháňanie kontaktov v tamojších krajinách a následné precestovanie celej krajiny za niekoľko mesiacov.
S akými výzvami sa stretávaš pri financovaní jednotlivých projektov?
U mňa je to bohužiaľ veľmi jednoduché – kompletne všetko si financujem sám. Schválne vravím bohužiaľ, pretože hocijaký sponzor by sa mi sakramentsky hodil. Pretože cesty, ktoré podnikám, sú finančne náročné. Takže doteraz som si na každú jednu cestu musel zarobiť a našetriť vlastné peniaze. Pevne verím, že sa to zmení.
Ako vyzerá tvoja každodenná pracovná rutina?
Pracovné dni doma na Slovensku, konkrétne v Bratislave, vyzerajú tak, že každý deň mám naplánované nejaké hodiny s mojimi študentmi a keď neučím, venujem sa iným veciam ohľadom cestovania a fotografie – vybavovanie mailov, telefonáty, nové spolupráce, písanie článkov alebo aj tohto rozhovoru (úsmev), editovanie fotografií, pripravovanie prednášok…
Počas cestovania v Latinskej Amerike sú všetky dni na cestách odlišné od tých bežných doma. Robím čo najviac fotografického obsahu, kráčam desiatky kilometrov, nadväzujem kontakty s miestnymi médiami, potím sa v tropickej vlhkosti a snažím sa zdokumentovať celú krajinu.
Zvládaš si držať zdravý balans medzi prácou a osobným životom?
Moja práca je mojím hobby a moje hobby je mojou prácou. Preto to neberiem tak, že keď sú v sobotu v noci všetci vonku v kluboch a ja sedím doma sám a píšem článok, že by som pracoval. Ja sa tým bavím a robí ma to šťastným.
Pracovný a osobný život sú u mňa vo veľkej miere jedno a to isté. Samozrejme, aj v práci sú nejaké limity, napríklad, nikdy neučím cez víkendy, pokiaľ to nie je nutné alebo dôležité z nejakých príčin klienta. Zvyknem hovoriť, že mám vždy čas. Nemám rád ľudskú výhovorku, že „nemám čas“, pretože to nie je o tom, že človek nemá čas, ale o tom, že má iné priority.
Takže jasné, že mi ostáva čas aj na hobby. U mňa je to ťažké, pretože ja relaxujem aj pri upravovaní fotiek (smiech). Ale keď sa nevenujem cestovaniu a učeniu, stretávam sa s kamarátmi, idem do prírody na turistiku, sem-tam zbehnem do posilňovne alebo si zahrať nejaký šport, sledujem NHL, teším sa aj z varenia, no a odmalička sa venujem zberateľstvu známok, pohľadníc, bankoviek a masiek.
Okrem iného si cestovateľom a fotografom, ktorý sa o svoje zážitky delí aj na sociálnych sieťach. Prezradíš nám, podľa čoho si vyberáš objekty a miesta?
V tomto je to u mňa jednoduché – chcem nafotiť všetko. A keď hovorím všetko, tak tým naozaj myslím všetko, čo vidím.
Aj ma to baví, aj zároveň potrebujem rôznorodý materiál na moje ďalšie aktivity spojené s cestovaním. Každý človek s chuťou fotiť si musí najprv sám pre seba definovať, čo vlastne chce fotiť. Na základe toho si treba kúpiť fotoaparát a vhodné objektívy či techniku a dobrodružstvo sa môže začať.
Máš nejaký tip pre začínajúcich fotografov, ktorí chcú zachytiť krásy sveta?
Moja rada pre začínajúcich fotografov je, aby sa, po prvé, nebáli vycestovať do sveta, a po druhé, aby sa na svojich vlastných chybách počas fotenia naučili, ako ovládať ten, na prvý pohľad jednoducho vyzerajúci aparát.
Keď sme už pri cestovaní, ktoré miesto na svete ťa očarilo?
Keby som mal vymenovať moje top zážitky, tak to nikto nedočíta, lebo ich je veľmi veľa. Spomeniem aspoň môj top zážitok, kď som sa v jednom indiánskom kmeni hlboko v Amazonskom pralese v Ekvádore vyzliekol úplne donaha, indiánske ženy mi pomaľovali telo, okolo pása mi dali banánové listy, oštep do ruky a stal som sa jedným z nich.
Ďalšie top zážitky zovšeobecním a poviem, že všetko dobrodružné, autentické a mimo chápania našej reality je skvost a pre mňa top vec. Zdolanie vulkánu, ponorenie sa do džungle, návšteva indiánskych kmeňov a domorodých komunít, temperamentné karnevaly a festivaly, skúšanie bizarných jedál, pozorovanie tropických zvierat, plavba kanoe po rieke, bývanie u domácich.
Máš ešte nejaký nesplnený sen?
Mojím najväčším cestovateľským snom je navštíviť Veľkonočný ostrov patriaci Chile. Je to taká malá bodka v nekonečnom Tichom oceáne. Dôvodom sú obrie sochy ľudských postáv zvané Moai, keďže som zberateľom masiek a masky ma fascinujú celý život. Nie je to niečo, čo pôjde ťažšie splniť, skrátka som si tam ešte nenaplánoval cestu.
Myslím si, že splniť si človek môže všetko. Aj moja posledná cesta po Suriname mi ukázala, že to tak naozaj je, iba treba mať peniaze. Takže nech by ste chceli ísť hocikde na svete, všetko je možné, ale treba mať peniaze. V nejakých situáciách či do nejakých destinácií skutočne veľmi veľa peňazí, ale na konci dňa to možné je.
Dôležité však je, aby ste cestovali a neustále spoznávali nové miesta a kultúry, pretože práve to formuje človeka a jeho myslenie, videnie a chápanie sveta. Mojím najväčším snom v rámci cestovateľských aktivít je už mnou spomínaná spolupráca s National Geographic, prípadne s inými svetovými spoločnosťami a ich záujem o moje fotografie.
Jednou z tvojich aktivít je aj individuálne doučovanie španielčiny. Čo ťa motivovalo k tomu, aby si sa stal lektorom?
Motivovali ma v prvom rade financie. Moja mamina bola kedysi učiteľkou a ja som celý život hovoril, že učiteľom by som nikdy nebol ani ním nebudem. No a aha. Učím už takmer osem rokov. Nikdy nehovor nikdy, ako sa vraví.
Náročné to nie je, pokiaľ vieš, ako na to. Mojou veľkou výhodou je, že veľmi dobre ovládam slovenskú aj španielsku gramatiku a navyše, že ju viem vysvetliť v oboch jazykoch, prípadne aj v angličtine. Vďaka tomu nemám problém nikoho učiť a každý to pochopí.
Takže pre mňa to náročné nie je, hoci samo osebe to náročné je. Byť Slovákom a učiť sa španielčinu je stokrát jednoduchšie, ako byť španielsky hovoriacim človekom a učiť sa slovenčinu. Skloňovanie je (takmer) nenaučiteľné. Naša krásna slovenčina. Okrem skloňovania bojujú zahraniční aj s výslovnosťou slovenských písmen, ktorých zvuky sú diametrálne odlišné od ich rodného jazyka.
S akými problémami najčastejšie bojujú tvoji študenti?
Najťažšou vecou v španielčine sú naopak časy, pretože ich je nielenže strašne veľa a v každom je milión nepravidelných slovies, ale treba sa aj naučiť ich súslednosť, ako spolu fungujú v praxi. Takže toto je výzva pre nás Slovákov. Odporúčam sa naučiť gramatiku so mnou a potom šup vycestovať do Latinskej Ameriky (úsmev).
Je ešte nejaká oblasť, ktorej by si sa chcel v budúcnosti venovať?
Páčilo by sa mi vydať niekoľko kníh s mojimi fotografiami zameraných na krajiny Latinskej Ameriky. Chcel by som stále viac prednášať na školách, univerzitách, robiť svoje vlastné zážitkové podujatia v rámci môjho projektu ZO ZÁKULISIA LATAM s Michalom Hertlíkom.
Chcel by som viac preniknúť do svetových médií, čo by mi otvorilo cestu práve k NatGeo. Prial by som si Slovákov brávať na moje vlastné cesty do krajín Latinskej Ameriky, aby tie krásy, ktoré bežne zažívam ja, mohli uvidieť a zažiť aj iní na vlastnej koži. Idete so mnou? (úsmev)
Malé motivačné okienko na záver: aká je tvoja rada zo skúseností pre čitateľov, ktorí si chcú užiť život naplno?
Mám dve mottá, ktorými sa v živote riadim a o ktoré sa s vami podelím. Úsmev je silná zbraň. Nie ste úplne oblečení, kým nebudete mať úsmev. A druhé – vytrvalosť sa vypláca. Na svete sa dá dosiahnuť prakticky všetko, len treba vyvinúť aktivitu potrebnú na dosiahnutie cieľa.
A hlavne cestujte, objavujte, spoznávajte, ochutnávajte, učme sa od seba navzájom.
Zdieľať na
Zdieľaní