#Je mladá, talentovaná a kombinuje na pohľad nekombinovateľné. Reč je o Janke Dankovej, ktorá stojí za svojou vlastnou značkou Janka Dann. Okrem toho zabŕda aj do hokejovej oblasti. Ako sa k tomu dostala, viac o jej živote aj o jedinečných ilustráciách si môžeš prečítať v rozhovore.
Pozor! Na našom instagramovom profile @hashtag.sk prebieha aktuálne súťaž o vlastnú personalizovanú ilustráciu od Janky Dann. Rozhodne sa zapoj, získaj niečo originálne a umelecké zároveň.
Ako by si sa na úvod predstavila čitateľom?
Vždy pozitívne naladená, bez veľkých snov a s nohami pevne na zemi. Vlastným menom Janka Danková, ale už som si navykla aj na skrátenú verziu a teda Janka Dann. A čo sa veku týka, tak 18 s 9-ročnou praxou. (smiech)
Do povedomia sa dostávaš najmä vďaka tvojej práci – ilustráciám. Pozrime sa ale do minulosti. Mala si vždy blízko k umeniu? Kedy sa prejavil tvoj výtvarný a kreatívny talent?
Ak si dobre pamätám, od mala ma bavilo robiť svet farebnejším a teda brať do rúk pastelky a kresliť či vyfarbovať. Nikdy som však nechodila na ZUŠ-ku či na výtvarný krúžok. Kreslila som si sama doma a to na princípe „pokus – omyl“. Vďaka tomu som zisťovala čo a ako, spoznávala nové techniky či štýly. Pôvodne som chcela ísť na strednú umeleckú školu, ale mojej mamine sa tento nápad nepáčil, takže prihlášku som musela adresovať na gymnázium. Aj ma to spočiatku mrzelo, ale teraz s odstupom času môžem povedať, že som veľmi vďačná, že ma rodičia poslali práve na „gymko“. Aj za múrmi tejto školy bolo totiž niekoľko šikovných umelcov – študentov, s ktorými som si mala čo povedať a ktorí ma posmelili v tvorbe. Súčasne ma vždy veľmi podporoval môj tatino, ktorý taktiež krásne kreslil či maľoval. Aspoň viem, z ktorej strany som zdedila „umelecké bunky“ (smiech).
Ako si sa dostala k ilustráciám? Kde si prvýkrát videla niečo podobné?
Celé ilustrácie vznikli tak neskutočne náhodne, že to znie až neuveriteľne. Pred pár rokmi som si kúpila fixky ProMarker, ktoré sú na liehovej báze a veľmi som ich chcela vyskúšať. Nevedela som ale, čo nimi nakresliť, až mi skrslo spontánne v hlave, že nakreslím seba, ako objímam pastelky – na znak toho, že mám blízko k umeniu. Absolútne som ale nevedela nakresliť ľudskú tvár, tak som pastelky nakreslila veľmi veľké, aby tvár prekrývali, a tak trčali len mihalnice a veľké, kučeravé vlasy. (smiech)
Tento svoj obrázok som si „capla“ na Instagram, na čo zareagovala kamarátka Aďka a poprosila ma, či by som v podobnom štýle nakreslila obrázok aj jej, ale namiesto pasteliek, aby dievčatko stískalo kvietky, keďže vyrába kvetové doplnky, či viaže kytice. Tak vznikol obrázok – ilustrácia pre kamarátku Aďku, no ozvali sa i ďalší ľudia, pre mňa celkom neznámi, že by chceli tiež svoju ilustráciu s tým, čo majú radi. Takto postupne vznikla limitovaná kolekcia ilustrácií, ktoré dostali názov „Držím svoj svet pevne v objatí“. Následne som začala kresliť nielen fixkami, ale tiež digitálne. Čo však bolo pre mňa horšie – ľudia chceli, aby bolo osôbke vidno tvár, takže už žiadne ukrývanie sa za pastelky či kvietky. Musela som si naštudovať anatómiu tváre a naučiť sa ju kresliť.
Tvoj rukopis je ľahko rozpoznateľný, čo rozhodne dalo veľkú prácu, kým si si našla vlastný štýl. Ako sa tvoril a menil tvoj štýl až po obdobie, kedy si bola so svojou ilustráciou spokojná?
Mám dojem, že sa ešte stále sčasti mení (smiech). Najdôležitejší krok bol ale naučiť sa kresliť jednotlivé časti tváre a teda snažiť sa, aby sa postavičky na ilustráciách podobali reálnym zákazníkom. Môžem však povedať, že teraz som so svojou prácou vskutku spokojná a už by som ju výrazne nemenila. Menia sa len detaily, ako je napríklad pozadie.
Ako dlho trvá vytvoriť takúto ilustráciu a aká je jej cena?
Ak ide o tú najbežnejšiu ilustráciu a teda personalizovanú s jednou osôbkou, cena je 45€ a to v prípade, že ju zákazník chce na osobné využitie (nie na komerčné). Celkový proces realizácie od náčrtu, konzultácie so zákazníkom, až po výslednú bodku trvá zhruba 4 až 5 hodín.
Objednal si niekto tvoju ilustráciu aj zo šoubiznisu?
Fú, takto spontánne mi nikto nenapadá. Skôr mi prichádzajú na um spoločnosti, ktoré ma oslovili na spoluprácu a pre ktoré som kreslila. Keď som ale raz stretla Simonu Leskovskú, tá sa ma opýtala, či by bolo možné pripraviť ilustráciu aj pre ňu, keby mala záujem… Skôr ako si ju stihla oficiálne objednať som jej ju nakreslila a podarovala. Len tak, pre potešenie. A teda aj pevne verím, že ju potešila.
Kreslíš iba ilustrácie, alebo aj obrazy?
Ešte pred tým, ako som začala tvoriť ilustrácie, som maľovala len obrazy. Pamätám si, ako som jednému známemu písala o tom, že by som raz chcela mať vlastnú výstavu obrazov a on sa ma opýtal: „A čo ti v tom bráni?“ Vtedy som pochopila, že jediná prekážka medzi mnou a mojím vtedajším snom bola len a len moja akási lenivosť, či neochota zdvihnúť zadok, rozhýbať sa a urobiť niečo pre naplnenie tohto sna. Napokon som ešte v ten rok tú výstavu mala.
Kde sa ti najlepšie tvorí a ako? Potrebuješ pokoj, alebo si rada sadneš do kaviarne pri dobrej káve?
Najradšej kreslím doma, pri stole a v noci. Paradox je však ten, že pri práci neznášam počúvať hudbu, ale počúvam niečo iné… A to prosím pekne dokumenty o vraždách (smiech). A to myslím úplne vážne. Zaujíma ma téma forenznej psychológie a tieto dokumenty sú pre mňa súčasne úplným relaxom. Keď sa však nad tým zamyslím, príde mi to neskutočne smiešne, že človek kreslí napríklad cukríkovo sladký obrázok a popri tom počúva psychoanalýzu 15-ročného dieťaťa, ktoré zavraždilo svojich rodičov (smiech).
Má podľa teba umenie alebo respektíve život umelca perspektívu na Slovensku? Vyhľadávajú ho ľudia?
Rozhodne áno. Myslím, že perspektívu má všetko, čo robí človek srdcom a do čoho vkladá kúsok seba. A pokiaľ vie prísť na trh s niečím zaujímavým a odprezentovať to, ľudia prejavia záujem. Možno to nejde hneď od prvého dňa tak, ako by sme si predstavovali, ale v tom je to čaro – nenechať sa odradiť neúspechmi či prekážkami, ale vynakladať úsilie a bojovať za svoj sen. Verím, že niekde v tom dave sa vždy nachádzajú ľudia, ktorí chcú presne to, čo ja, ty, alebo ktokoľvek iný ponúka.
Čo robíš, ak máš práve obdobie, keď sa ti nechce a nejde ti tvoriť? Ako s tým bojuješ?
Ešte sa mi nestalo, že by sa mi nechcelo. Skôr som zažila, že to nešlo – stalo sa mi to po posledných Vianociach. Pár dní som jednoducho nedokázala nič nakresliť, hoci som chcela. Pravdepodobne išlo o akúsi únavu, pretože pred sviatkami toho bolo veľa. Po pár dňoch to ale našťastie prešlo a ja som mohla opäť naplno tvoriť.
Stal sa ti aj nejaký úsmevný zážitok v súvislosti s tvojou prácou?
Ja mám dojem, že celý môj život je jeden úsmevný zážitok. Ale v rámci kreslenia či maľovania to nebolo asi nič špeciálne. Skôr mám rada také tie zákony schválnosti, ako napríklad, keď človek maľuje obraz, potrebuje dajme tomu žltú farbu a zrovna tá žltá je vyschnutá a ostatné sú v 100% kvalite. Mňa osobne vedia takéto veci rozosmiať a nie nahnevať. Alebo keď sa mi pokazilo pero, ktorým kreslím na tablet, a pri reklamácii mi povedali, že keby si chcem kúpiť nové, dodanie trvá 3-4 týždne. Tak som sa pousmiala, že to potrebujem ihneď, lebo doma ma čakalo množstvo zákaziek. V konkurenčnom obchode to pero mali a dokonca zhruba o 60% lacnejšie (smiech).
A čo robíš vtedy, ak práve nevytváraš nejaký obraz či ilustráciu? Ako tráviš voľný čas?
Normálne teraz musím popremýšľať. Snažím sa tráviť čas so svojím psíkom Henrikom a tiež s priateľmi. Raz za čas nejaké to kino, párty, alebo len tak zmrzlina v McDonalde. Najlepšie hneď aj s hranolkami a čili omáčkou. Musím sa však priznať, že sa u mňa striedajú potreby byť sama verzus potrebou bytia v spoločnosti. Niekedy vydržím celé dni nevyjsť z domu a len kresliť či maľovať, vkladať všetko len a len do umenia. A potom vie prísť obdobie, keď ráno odídem von a vrátim sa v noci. Milujem ľudí a ich spoločnosť, no sú obdobia, kedy je človeku najlepšie samému…
Vieme, že okrem ilustrácií sa tvoje meno spája aj s hokejom, čo je v porovnaní so ženskými ilustráciami poriadny rozdiel. Ako si sa dostala k hokeju?
Čírou náhodou (smiech) Mala som zhruba 18-19 rokov, keď som spoznala vtedajšieho redaktora HK Dukla Trenčín a smelo, otvorene som sa ho opýtala, či by bola možnosť napísať pre nich nejaký ten článok z času na čas. Prejavil veľký záujem, vraj za každú pomoc budú vďační. Písanie ma totiž vždy bavilo a šport, respektíve hokej tiež. Takto som v tom čase skĺbila dve veľké záľuby a mohla svoj voľný čas popri štúdiu využívať hodnotne.
Mala si odjakživa blízko k hokeju?
Vyrastala som pri staršom bratovi, takže od určitého veku, keď ho brával tatino na hokej do Trenčína, brával spolu s ním i mňa. Ako malé, 12-13 ročné kuriatko som nemala ani len poňatia o nejakých pravidlách, ktoré tam platia, ale pamätám si dva okamihy, ktoré do veľkej miery ovplyvnili môj vzťah k tomuto športu. Prvým bol druhý finálový zápas v roku 2004 proti Zvolenu, kedy súper počas powerplay vyrovnal v závere riadneho hracieho času na 2:2. Akosi spontánne som mávla rukou, že „OK, pôjde sa predlžovať“, no Peťo Fabuš dal vtedy 12 sekúnd pred koncom gól, rozhodol o výhre Trenčína a teda následne aj o vyrovnaní finálovej série na 1:1. To bola pre mňa akási lekcia, ak to tak môžem nazvať a síce, že človek musí vždy bojovať až do konca. Do poslednej sekundy. A toto si možno aplikovať do akejkoľvek oblasti v živote.
Tým druhým, nazvime to kľúčovým okamihom bolo, keď som v športových správach uvidela reportáž o tom, ako boli trenčianski hokejisti darovať krv. Bol tam záber práve na už spomínaného Fabuša, ako „pustil žilou“. Doteraz si pamätám, ako vo mne v tom momente narástlo odhodlanie, že keď hráči darujú krv a týmto spôsobom pomáhajú, raz to zvládnem i ja. A tak som už len čakala, kedy budem mať 18 rokov a budem môcť ísť darovať krv. Odvtedy vždy, keď mi to zdravotný stav dovolí, chodím i ja „pustiť žilou“ a s úsmevom si spomínam na tú reportáž. Tieto dve spomínané udalosti ma akosi „naviazali“ na hokej a jednoducho som cítila, že k nemu mám blízko. Prvé štyri roky som písala všetky články či točila reportáže celkom zadarmo – stále som to totiž ponímala ako prax popri štúdiu, ako voľnočasovú aktivitu a najmä ako možnosť napredovať. Teraz je to však už moja práca, ktorá je normálne ohodnotená.
A čo muži, hokejisti? Nedoberali si ťa?
Ale samozrejme, každý deň ma šikanujú (smiech). Ale úprimne, ja si ani neviem predstaviť, že by neboli tak zdravo drzí, ako sú. Naučili ma však, že si musím dať veľký pozor na to, čo pred nimi poviem, urobím, prípadne akú fotku si dám čo i len do story na Instagrame. Všetko vedia použiť proti mne, robiť si z toho srandu a neprejde ich to po dni, po týždni a ani po mesiaci. Vždy je to nejaká taká zábavka na celú sezónu. Na druhej strane ale viem, že sú to ľudia, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť a ktorí mi pomohli v ťažkých chvíľach. Pre mňa je život ako taký emocionálnou záležitosťou a práve tie skutočné emócie prežívam pri hokeji, pri týchto ľuďoch. Či už to bola radosť z víťazstiev, nadšenie, sila, motivácia, ale tiež i smútok či plač po prehratom finále. Raz keď niekam patríte, zdieľate každú emóciu s tými ľuďmi a každý emócia sa zapíše niekam do vášho vnútra, formuje ho, vytvára vašu identitu, vaše ja. Toto, žiaľ, pri umení nezažívam. Preto milujem šport – pre tie nekonečné sinusoidy, zdolávanie prekážok a pády na hubu.
Ty si túto prácu vykonávala zadarmo. Nemala si pocit, že ťa využívajú a že za podobnú prácu si mohla inde dostať zaplatené?
To rozhodne nie. Nikdy som žurnalistiku či masmediálnu komunikáciu neštudovala, takže prax bola pre mňa prvoradá. Tú človek nezíska za rok a ani za dva. Je za tým množstvo driny a teraz vidím, že všetka tá námaha a prebdené noci mali zmysel.
Aký si mala uplynulý rok a aké plány máš na rok 2019?
Z pracovného hľadiska to bol úžasný rok. Čo sa týka umenia, išlo o množstvo vydarených spoluprác, ešte väčšie množstvo pripravených ilustrácií či obrazov a teda spokojných zákazníkov. Z hokejového hľadiska to bola rovnako paráda. Ja som tú sezónu v jednom článku nazvala „z baráže do finále“ a teda z dna až na vrchol. Pre mňa osobne to bol ale rok, ktorý mi priniesol množstvo krásnych okamihov, no súčasne ma zložil i na kolená. A plány? Nikdy nemám plány ani sny. Neviem prečo. Už som sa naučila žiť zo dňa na deň a nesnívať vo veľkom. Snažím sa vždy stáť nohami na zemi a jednoducho robiť to, čo ma robí šťastnou.
Máš nejaké motto, ktorým sa riadiš?
Tatino mi veľmi dlhé roky tĺkol do hlavy jedno, a síce: „Nikdy sa nesmieš vzdať“. Neboli to však len plané slová, ale vždy podľa nich žil a dával mi tak patrične najavo, že sa oplatí bojovať o to, po čom túžim. Hoci on ten najväčší boj pred pár mesiacmi prehral, bol a navždy pre mňa bude tým najväčším hrdinom a vzorom. Takže keď už niekedy v niečom nevládzem, spomeniem si na neho, zodvihnem zrak k nebu a s úsmevom mu poviem: „Neboj sa, nevzdám to“. Človek totiž môže prehrať, ale nesmie sa vzdať.
Zdieľať na