Vedkyňa Michaela Musilová pracuje na jedinečnom výskumnom projekte s názvom Astro Seven Summits. Ide o svetovo prvý projekt, ktorý spája výstup na sedem najvyšších vrcholov sveta. V rámci projektu odoberá výskumné vzorky extrémnych organizmov, aby vedci pochopili, ako žijú. Okrem toho počas každej expedície natáča dokumentárny film.
Vyšiel už prvý s názvom Hakuna Matata Kilimandžáro o jej prvej expedícii na najvyšší vrchol Afriky, teraz pripravuje druhý o výstupe na najvyšší vrchol Južnej Ameriky, Aconcagua. Ten by mal mať premiéru začiatkom budúceho roka. Okrem toho bola nedávno na Denali, najvyššom vrchole v Severnej Amerike.
Zo všetkých expedícií má naozaj zaujímavé zážitky. Počas výstupu na Denali cestovali spolu s ďalšími výskumníkmi priviazaní o seba, aby nespadli z hory. Na Aconcague zažili také silné vetry, až hrozilo, že ich jednoducho odfúkne. O tom, ako sa na tieto výstupy pripravila a z čoho mala najväčší strach, nám viac Michaela prezradila v rozhovore.
Ak by si chcel podporiť Michaeline foundraisingové aktivity, môžeš tak urobiť na jej vlastnej webovej stránke. Sleduj Michaelu aj na jej sociálnych sieťach: Instagram, Facebook, TikTok, X či LinkedIn.
Pripravujete druhý dokumentárny film o druhej expedícii na najvyšší vrchol Južnej Ameriky, Aconcagua. Čo je najťažšie na jeho spracovaní?
Dokumentárne filmy točím po prvýkrát, nikdy som sa tomu nevenovala. Začiatkom prvej expedície na Kilimandžáro kvôli problémom na poslednú chvíľu padli spolupráce s profesionálnymi filmármi. Preto som výstupy skúsila natočiť s partnerom. Chcela som ľuďom priblížiť vedu a výskum, ale aj kultúru z iných kontinentov.
Aj ja som bola súčasťou rôznych dokumentárnych filmov z National Geographic a iných médií počas simulovaných misií. Poznala som to teda iba z druhej strany, ale videla som približne, ako funguje produkcia filmu. Snažili sme zachytiť autentické momenty z rôznych uhlov pohľadu. Počas prvej expedície, keď som mala pocit, že ide o vhodný moment do filmu, tak som dala signál kameramanovi, aby ho natočil.
Okrem toho som ho podporila v tom, aby nasnímal čokoľvek, čo uzná za vhodné. Dokonca aj ľudia, ktorí nás Kilimandžárom sprevádzali, natočili pár záberov. Počas strihania som sa pokúsila nájsť hlavnú správu, ktorú som chcela zdieľať s verejnosťou. Najsilnejšie príbehy ponúkli ľudia, ktorí žili v Tanzánii, preto sme s nimi robili rozhovory.
Aké ste mali ohlasy na film?
Zo začiatku som sa ich obávala, ale boli veľmi pozitívne. Premietali sme ho už na štyroch rôznych kontinentoch a som veľmi šťastná, že väčšina reakcií bola pozitívna. Druhý dokument preto natáčam podobným štýlom. Chcela som viac rozhovorov s miestnymi, čo bolo v Afrike veľmi ťažké, pretože nie všetci hovorili po anglicky.
V Argentíne to bolo jednoduchšie, lebo som mohla komunikovať s ľuďmi po španielsky, preto sme sa snažili zachytiť široké spektrum obyvateľov – zdravotníkov v horách či miestnych nosičov. Mali sme aj oveľa modernejšie technológie ako pri prvom filme vďaka novým partnerským spoluprácam projektu.
V rámci projektu Astro Seven Summits ste zatiaľ viedli expedíciu na tri hory, Kilimandžáro, Aconcagua a Denali. Čo bolo najťažšou skúškou pri týchto výstupoch?
Našťastie som nič extrémne nezažila. Na Aconcague ma prekvapili silné vetry, ktoré nás mohli reálne odfúknuť z hory. Počas lozenia som bola preto veľmi opatrná, keďže okrem vetrov nám bola aj hrozná zima. Pri Denali to tiež boli vetry, zima a potenciálne omrzliny. Okrem toho sú všade ľadové priepasti, ktoré sa pod vami môžu kedykoľvek otvoriť. Na to musíte byť pripravení.
Celý čas sme cestovali vzájomne zviazaní, až kým sme neprišli do tábora. Až vtedy si uvedomíte, v akom veľkom riziku sa nachádzate. Aj keď sme otvorenie ľadovej priepasti trénovali, v tom momente to mohlo dopadnúť všelijako. Našťastie som sa nikdy v takejto situácii neocitla.
Z čoho ste mali väčšinou najväčší strach pri týchto expedíciách? Pociťujete vôbec strach?
Našťastie nie, pretože som na ne bola pripravená. Trénovala som kondičku, keďže som niesla ťažké ruksaky, v rámci prípravy som absolvovala rôzne expedície. Okrem toho som behala po schodoch niekoľko hodín s ťažkým batohom. Fyzicky aj duševne som bola pripravená, keďže som bola veliteľkou 30 simulovaných misií na Mars.
Vďaka nim som sa naučila viesť tím v náročných podmienkach, na ktoré sa nedá poriadne pripraviť. Na Kilimandžáre som mala obavy z výškovej choroby, ale nemala som s ňou problém. Pri Aconcague sme sa pripravili oveľa serióznejšie, dokonca sme pridali aj cvičenie na dýchanie, pre nižšiu koncentráciu kyslíka vo vysokých nadmorských výškach.
Z Aconcaguy som mala väčšie obavy, pretože som počula, že vyjsť na vrchol sa podarí iba 30 percentám ľudí. Dokonca tam týždeň pred naším výstupom zomreli asi dve osoby. Pracovali sme však s tímom, ktorý vystupoval na Aconcagu desaťročia, preto som si povedala, že to snáď zvládnem.
Stretli ste sa na Aconcague s náročnými podmienkami?
Áno, s počasím, na ktoré sa nedá pripraviť. Pre výstup na vrchol sme museli niekoľko dní čakať, kým ustúpi silný vietor, ktorý vial viac než sto kilometrov za hodinu a hrozilo, že nás odfúkne z hory. Dokonca sa tento vietor presunul aj do nášho tábora a zrútil nám stany.
Kde ste si postavili stany?
Keďže sú tieto hory celkom populárne, tak sú tam zriadené tábory pre horolezcov. Jedinou výnimkou bol náš výstup na Aconcaguu, kam sme išli menšou okľukou, aby sme sa dostali do základného tábora. NASA totiž chcela vzorky zo všetkých strán hory, preto som ju musela obísť dookola.
Mali ste z niečoho strach?
Snažím sa ho nepociťovať, ale určite som bola nervózna z podmienok na horách – či nebude príliš silný vietor, alebo nepríde lavína. Na druhej strane, keďže nad tým nemám kontrolu, tak som si povedala, že sú moje obavy zbytočné. Toto som sa naučila počas výskumu v Grónsku, kde sme so skupinou táborili vedľa ľadovca asi tri mesiace. Išlo o veľmi extrémne podmienky, okolo nás nebolo ani živej ľudskej duše.
Hrozilo nám stretnutie s polárnymi medveďmi. Bola som s britským tímom, ktorý mal pravidlá, že nesmieme mať so sebou zbrane. Nemali sme teda žiadnu obranu proti týmto medveďom, čo na mňa veľmi doliehalo. Každý večer, keď som si išla ľahnúť do stanu, som sa rozhliadala po okolí, či náhodou nevidím polárneho medveďa. Akonáhle som vošla do stanu, tak som sa snažila upokojiť slovami, že sú obavy zbytočné, pretože na situácii nič nezmenia, zbytočne sa nevyspím a na druhý deň budem veľmi unavená.
Zmierila som sa s tým, že je to mimo mojej kontroly a môžem len dúfať, že medveďa nestretnem. Tu som sa vytrénovala, aby som svoj strach kontrolovala. Našťastie, nikdy som sa neocitla v ohrození života na Aconcague. Mala som však obavy o ostatných členov tímu, ktorí mali problémy s výškovou chorobou, kvôli ktorej sme sa museli otočiť pred vrcholom Aconcaguy a vrátiť sa naspäť.
Tento rok idete na Vinson Massif, najvyšší vrchol Antarktídy. Ako sa pripravujete na výstup?
Pripravujem sa už nejaký čas, našťastie nie až tak fyzicky, ako napríklad na Denali, kde som musela ťahať na saniach a nosiť v ruksaku okolo 60 kilogramov. Na Vinsone bude podobná situácia, avšak expedície trvajú o týždeň menej. Preto nepotrebujem až taký ťažký ruksak s výbavou.
Keďže som sa na Denali dobre pripravila, tak si iba udržujem kondičku. Na studené podmienky sa však len tak ľahko nepripravíte, jedine že by som sa zatvorila do nejakej mrazničky 😊. Ďalšou súčasťou prípravy je aj tréning na dýchanie vo vyšších nadmorských výškach, ale aj odoberanie vzoriek či natáčanie ďalšieho dokumentárneho filmu.
Veľkou súčasťou je aj fundraising pre výskumné projekty. Pred každou expedíciou musím vyzbierať nejakú sumu peňazí cez granty, sponzorov či verejné zbierky. Rozbieham aj kampaň pre verejnú zbierku.
Robíte to preto, lebo je veda na Slovensku veľmi podfinancovaná?
Áno. Založila som si občianske združenie Michaela Musilová o. z. na Slovensku a neziskovku XtremeFrontiers v Amerike. Cez tieto dve organizácie vediem výskumné, ale aj vzdelávacie aktivity. Zistila som, že takýmto spôsobom je to oveľa jednoduchšie, pretože rôzne akademické prostredia, nielen na Slovensku, aj v zahraničí sú nastavené tak, že sa nemôžete naplno venovať vede.
Musíte neustále písať publikácie a žiadosti o granty, aby ste si udržali pracovnú pozíciu. Podmienky, najmä pre ženy, boli vo vede veľmi toxické. Preto som si vytvorila vlastné organizácie, vďaka ktorým nemusím čeliť napríklad diskriminácii. Jedinou negatívnou stránkou je zbieranie peňazí, avšak na druhej strane si môžem viesť projekty tak, ako uznám za vhodné.
Zažili ste ako žena vo vede diskrimináciu od mužských kolegov?
Žiaľ, veľakrát. Najskôr ako študentka – jedine vtedy si ma profesori všimli, ak som výnimočne vynikala. Ak som bola rovnako dobrá ako moji mužskí kolegovia, aj tak mi dali nižšie hodnotenie. Preto som musela byť ešte lepšia ako všetci ostatní, aby som mala podobné pracovné podmienky. Neskôr sa to ukazovalo aj počas práce vo výskumných tímoch, kde ženy vôbec nechceli brať na expedície do Arktídy či Antarktídy.
Dvakrát mi môj vedúci zobral miesto vo výprave na Antarktídu. Minulý rok sa mi to podarilo až na dvanásty krát, navyše so skupinou vedkýň, čo bola celkom irónia. Dovtedy mi to vedúci zakázali, alebo mi zobrali moje miesto v expedícii. Viackrát som nemala príležitosť, a to len preto, že som žena. Najviac diskriminovaná som však bola platovo. Vedela som, že muži, ktorí mali nižšiu pozíciu, zarábali trikrát toľko ako ja.
Skúmate extrémofily, organizmy, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach, v nízkych teplotách s malým množstvom živín. O ktoré konkrétne organizmy ide?
Ide najmä o mikroskopické organizmy. Aby sme ich mohli študovať, počas expedícií zbierame zmes biologických a geologických vzoriek. Je to za to, že tieto malé organizmy sa nedajú ľahko vidieť okom. Preto odoberiem zmes pôdy, v ktorej by mohli existovať a pomocou malého mikroskopu som sa uistila, či sú v danej vzorke.
Okrem toho beriem vzorky aj z lišajníkov, machov, aby som zistila, ako sa na dané podmienky adaptovali, napríklad na extrémne zimy a kde by sme to mohli využiť v priemysle. Podobné extrémne organizmy sa už dlho využívajú v potravinárskom a zdravotníckom priemysle, okrem iných.
V rámci NASA skúmate na týchto organizmoch aj limity života na zemi. Čo si pod tým mám predstaviť?
Skúmame, v akých výškových, a teplotných a iných extrémnych podmienkach dokážu dané organizmy prežiť, čo nám pomôže zmapovať iné vesmírny telesá – napríklad Mars, aby sme prišli na to, v ktorých končinách Marsu by sme mohli nájsť mimozemský život, ktorý žije v podobných podmienkach.
Geologické vzorky sú dôležité, pretože nás naučia viac o prostredí, v ktorom sa nachádzajú extrémne organizmy. Je celkom iné odobrať organizmus z jeho prostredia, my potrebujeme informácie aj o ich spôsobe prežitia.
Ako vyzerá výskum?
Po každej expedícii pošlem vzorky spolupracovníkom v NASA a iným medzinárodným inštitúciám, ale aj Vedeckému parku Univerzite Komenského, ktorý skúma machy. Žiaľ, na Slovensku potrebujeme ešte pre tento výskum získať financie, bez čoho nemôžeme analyzovať naše vzorky. Síce sa zvyšné vzorky časom študujú po celom svete, ale potrvá istý čas, kým publikujeme nejaké výsledky.
Budúci rok plánujete vystúpiť na Mount Everest. Na čo sa najviac tešíte?
Uvidím, či pôjdem úplne na vrchol. Zistila som, že dôležité vzorky nemusím získavať len priamo z vrcholu daných hôr. Ani na Denali, ani na Aconcague som sa nedostala na vrchol. Na Denali som ho mohla zdolať, ale bolo tam vysoké riziko kvôli jednému zdravotnému problému, ktoré som pre istotu nechcela podstúpiť. Preto som si povedala, že aj pri Mount Evereste uvidím, aké budú podmienky.
Keďže tam boli tento rok už dve Slovenky, tak bude aj menší záujem zo strany sponzorov, aby podporili moju expedíciu. Žiaľ, o popularizačné aktivity a výskum, ktorému sa venujem, nie je až taký záujem zo strany sponzorov. Ak vyzbieram dostatok peňazí, tak sa pokúsim o vrchol, ak nie, tak vzorky pozbieram z nižších nadmorských výšok hory, čo pre môj výskum úplne postačí.
Chcem tam ísť z tibetskej strany, tam som ešte nebola, pred pár rokmi som tam totiž vystúpila do základného tábora z nepálskej strany. Preto sa najviac teším na štúdium rozdielov medzi týmito stranami.
V spolupráci so slovenskou vesmírnou spoločnosťou Space scAvengers vyvíjate technológiu, ktorá sa spája s riešením spracovania vesmírneho odpadu. Viete nám to priblížiť?
Ide o koncept, ako sa môžeme lepšie starať o vesmírny odpad. Ja im radím, akým spôsobom môžu priblížiť vesmírne technológie verejnosti. Dlhé roky sa venujem rôznym medzinárodným vesmírnym spoluprácam, vďaka čomu sa tejto spoločnosti snažím poskytnúť rôzne kontakty z medzinárodných spoločností, aby sa lepšie presadili vo svete.
Vo vesmíre lietajú desiatky tisíc kusov odpadu, ktoré predstavujú riziko pre Zem, ale aj rôzne vesmírne stanice. Väčšie kusy odpadu začali spôsobovať rôzne škody po celom svete, preto sa snažíme nájsť spôsob, ako ho zničiť alebo odstrániť. Jedným z nápadov je napríklad vytvorenie veľkej siete, ktorá by odpad zachytila. Zatiaľ však nevieme, ktorý z konceptov by bol najefektívnejší.
Boli ste riaditeľkou stanice HI-SEAS, čo bolo pre vás najväčšia výzva?
Pôvodne som si myslela, že budem trénovať posádky na simulované misie a budem ich pozorovať v riadiacom stredisku. Vyžiadali si ma však posádky z Európskej vesmírnej agentúry a rôznych medzinárodných spoluprác vrátane NASA, aby som bola veliteľkou misií. Počas pandémie som kvôli podmienkam karantény na Havaji trénovala posádky priamo počas misie, čo spôsobilo že som viedla omnoho viac misií, než som pôvodne plánovala.
Viedli ste vyše 30 simulovaných misiách na Mars, organizovali ste desiatky misií. Čím vás najviac fascinuje Mars?
Mars je mojím obľúbeným vesmírnym telesom, pretože máme nádej, že by tam mohol existovať život, alebo by tam raz ľudia mohli normálne žiť. Dlhé roky sme uvažovali o možnostiach života na Marse. Pod jeho povrchom sú podmienky, ktoré postačia na ochranu života podobnému na Zemi pred silným žiarením.
Nedávno vyšli správy o existencii vody pod povrchom Marsu. V takýchto podmienkach by mohol existovať život. Navyše, horniny na povrchu Marsu sú zložením podobné tým našim na sopkách, ktoré sú plné živín a uživili by rôzne druhy živočíchov. Preto si myslíme, že ak by sme raz našli na tejto planéte život, existoval by pod povrchom na sopečných horninách.
Stále máme nádej, že by sme tam našli už existujúce živočíchy alebo fosílie – znaky, že tam život kedysi existoval. 
Michaela počas simulovaných misií na Mars (Foto: archív M. M.)Ako vyzerá simulovaná misia na Mars?
Simulované misie sú o tom, aby sme čo najlepšie pripravili ľudí a technológie na to, že jedného dňa poletia na Mars či naspäť na Mesiac. Väčšina z nich sa deje v základniach vybudovaných v extrémnych podmienkach po celom svete. Stanica HI-SEAS, ktorej som bola riaditeľkou, sa nachádza na sopke Mauna Loa.
Niektoré základne sú aj na púšti v Utahu či v Kanade blízko severného pólu. Aby sme jedného dňa mohli takéto základne vybudovať aj na Marse, tak sú veľmi malé, HI-SEAS je iba pre šesť ľudí. Musíme tam prežiť s malým množstvom vody, jedla, technológií a iných materiálov. Ľudí tu trénujeme, ako môžu prežiť, skúšame tiež rôzne technológie pre astronautov a snažíme sa ich vylepšiť.
Okrem toho študujeme, ktorých ľudí by sme mohli poslať jedného dňa na Mars, aj z psychologického hľadiska. Misia totiž bude trvať niekoľko rokov, preto si musí posádka rozumieť medzi sebou. Napriek tomu, že som si myslela, že všetko budem robiť na diaľku z riadiaceho strediska, odrazu som bola veliteľkou desiatok misií.
Čo bolo na tom najťažšie?
Zmena misií. Väčšina zahraničných vedcov, ktorí sa venujú takémuto výskumu, absolvuje maximálne dve simulované misie za celý život. Ja som ich mala odrazu vyše 30. Snažím sa pre posádku vytvoriť rodinné prostredie, pretože ak sa k sebe správame ako príbuzní, tak sme empatickejší. Ale predtým, než som bola riaditeľkou HI-SEAS, dávali do jednej misie ľudí, ktorí neboli veľmi empatickí, a tak sa medzi sebou hádali.
Preto som sa snažila svoju posádku naučiť empatii a dobrej komunikácii. Je dôležité nielen to, aby sme boli k sebe zdvorilí, ale tiež pomôcť druhým ak majú zlý deň. Vďaka tomu, že som vytvorila rodinné prostredie, tak sme si viac rozumeli a pracovné podmienky boli oveľa príjemnejšie.
Po skončení misie však bolo pre mňa lúčenie sa s posádkou extrémne náročné. S každou misiou som si vytvorila nejakú väzbu a potom som sa od nich musela odlúčiť a hneď nabehnúť na ďalšiu misiu. Preto je dôležité, aby som sa v určitej chvíli emocionálne regulovala.
Mala by mať posádka k dispozícii aj psychológa?
Určite áno. V niektorých misách sme to tak mali, avšak väčšina z nich je založená na tom, aby sme otestovali práve psychiku posádky. Kľúčové pre takýto výskum je práve to, aby bola posádka čo najmenej pripravená po psychickej stránke. S tým veľmi nesúhlasím, avšak v rámci výskumu to bolo vtedy potrebné. Misie, pri ktorých boli ľudia psychicky viac pripravení, boli úspešnejšie.
Kedy podľa vás ľudia poletia na Mars?
Žiaľ, sa to stále odďaľuje, možno o takých 15 či dokonca viac rokov. Síce vyvíjame rôzne technológie, ktoré to umožnia, no stále nemáme dostatočné výskumy o psychickej príprave posádky. Okrem toho nevieme, akým spôsobom by sme celú posádku udržali pri živote takú dlhú dobu.
Zdieľať na
Zdieľaní