#Už v stredu 9. októbra začína v Bratislave festival dokumentárnych filmov Jeden svet. Pri tejto príležitosti znovu vydávame rozhovor s režisérkou jedného z filmov tohtoročného festivalu – Skutok sa stal, ktorý vyšiel pôvodne 16. septembra.
V roku 1995 Slovenskom otriasla udalosť nevídaných rozmerov. V posledný augustový deň zavliekli syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča za hranice Slovenska. Necelý rok na to bol zavraždený Róbert Remiáš, kamarát korunného svedka únosu Oskara Fegyveresa. Za tieto činy nebol dodnes nikto potrestaný. A aj tomu sa venuje vo svojom dokumentárnom filme Skutok sa stal režisérka Barbora Berezňáková.
O tom, ako sa k téme temných rokov histórie Slovenska dostala, ako sa jej spolupracovalo s dnes toľko prepieraným Petrom Tóthom a aj o vražde Jána Kuciaka sme sa s ňou porozprávali v rozhovore.
Ste ročník 1987, v čase únosu Michala Kováča ml. ste tak boli ešte dieťa. Kedy u Vás táto kauza prvý raz zarezonovala?
Môj otec je psychológ a pracoval nejaký čas pre Slovenskú informačnú službu (SIS). U nás doma sa tak o tom rozprávalo. A pamätala som si to ako niečo zlé. Nešlo o nič konkrétne, skôr si to pamätám ako nejakú temnú rozprávku.
Kedy ste sa teda začali zaujímať o túto tému hlbšie?
Keď som žila v Amerike, tak vyšli nejaké výročné články v denníku SME. Vtedy ma ten príbeh zaujal svojou dramatickosťou, absurdnosťou a aj tým, že je to dodnes nevyriešené. Začala som si k tomu robiť taký nezáväzný rešerš.
A zhodou okolností, kým som bola v Amerike, rozmýšľala som, čo sa ma týka, čomu sa budem venovať a čo mi je blízke. Robila som tam aj na nejakom nezávislom filme, aj v reklame, ale nebavilo ma to. A tak som sa vtedy vrátila na Slovensko a začala som na tejto téme robiť.
Myslíte, že až čas strávený za hranicami Vás nakopol k skúmaniu vecí, ktoré sa udiali v domovskej krajine?
Určite. Keď žije človek v zahraničí a nejde tam kvôli peniazom ako niečomu elementárnemu, tak ho to donúti reflektovať nad tým, kým je, odkiaľ pochádza, z akého prostredia vychádza. To sú také otázky identity. Potom vlastne išlo celkom prirodzene, že som tému únosu začala skúmať. Pôvodne som si myslela, že možno napíšem scenár hraného filmu. Postupne som ale zistila, aké je to živé a nevyriešené, prišlo mi teda zbytočné niečo fabulovať. A začala som robiť dokument.
V posledných rokoch sa tejto téme čiastočne venoval dokument Terezy Nvotovej Mečiar, ale aj hraný film Únos. Čo si o týchto filmoch myslíte?
To je skôr otázka na nejakého kritika, nevyjadrovala by som sa, čo si o nich myslím. Ja som túto tému spracovala po svojom, asi aj dosť inak ako spomínané tituly, a vôbec nebolo pre mňa relevantné, či sú o nej nejaké iné filmy natočené alebo nie. Ale to, že vznikli svedčí asi o tom, že tá téma v spoločnosti spala, alebo bola ututlaná, potlačená a teraz v divákoch rezonuje. Som rada, že nežijeme v úplnej apatii.
Prečo si myslíte, že trvalo viac ako 20 rokov, kým o takejto dosť kľúčovej udalosti slovenských dejín začali vznikať filmy?
V tom čase prebehli nejaké protesty. No prejavil sa silný tlak zhora, dala sa amnestia a ukázala sa absolútna nevôľa tieto veci vyšetrovať. Akoby sa k tomu nevedel nikto relevantne postaviť. To ľudí dosť frustrovalo a frustrácia potrebuje veľa času na vyzretie. Množstvo ľudí sa uzavrelo, či už vo vnímaní politickej situácie, alebo aj pri možnosti ju ovplyvniť. Spoločenské dianie sa ocitlo na bode mrazu, našťastie sa to teraz roztápa.
Myslíte, že udalosti, akou bola minuloročná vražda Jána Kuciaka a jeho partnerky vlastne môže nakopnúť spoločnosť k tomu, aby skúmala napríklad aj to, čo sa dialo v 90. rokoch?
Jasné. Bohužiaľ, aby prišiel nejaký wake up call, aby sa spoločnosť zobudila, tak sa musela u nás stať tak vyhrotená nechutná vražda, akou bola tá Kuciakova. Myslím si, že to je jediný dobrý efekt, ktorý by sme mali nejako využiť v maximálnej možnej miere, aby sme sa ako spoločnosť pohli ďalej.
Cítite, že závažnosť týchto tém vníma aj umelecká scéna?
Každý to vo svojej tvorbe spracoval nejak osobne, niektorí umelci sa napríklad apriori nevenujú politike. No veľmi veľa umelcov sa zapájalo do protestov, nejakým verejným vyjadreniam, vyrábali sa transparenty…. Ľudia, ktorí sú v umení, či už vo filme, výtvarnom umení, literatúre, majú prirodzene v povahe viac reflektovať dianie okolo nich, než človek, ktorý bežne chodí od rána do večera do roboty a večer si maximálne tak pozrie správy.
Spolupracovali ste aj s Petrom Tóthom, ktorý je v posledných mesiacoch dosť prepieranou osobou, napríklad aj kvôli spolupráci s Mariánom Kočnerom a vraždou Jána Kuciaka. Ako sa Vám sa s ním spolupracovalo a ako sa pozeráte na Petra Tótha s odstupom času?
To je ťažká vec. On je nie úplne prehľadný človek a to mám pocit, že si viem celkom dobre utvoriť psychologický profil človeka. Ale spolupracovalo sa mi s ním fantasticky. Bol veľmi ochotný, otvorený, milý, posielal mi rôzne podklady… Myslím si, že on má svoju charizmu, ktorú vie obratne využiť. Môj dokument je koncipovaný ako film troch kamarátov – Oskara Fegyveresa, Petra Tótha a Róberta Remiáša, ktorým išlo vtedy o nejakú spoločnú vec.
Sú to však dve veci – je tu osobnosť a povaha Petra Tótha a druhou vecou je potom nejaká vina alebo nevina, ktorú by mal legislatívny proces ohodnotiť a prípadne ho odsúdiť, ak niečo urobil. Snažím sa k protagonistom pristupovať otvorene, primárne bez odsudzovania, aby som im porozumela.
A podarilo sa Vám teda porozumieť Petrovi Tóthovi?
To uvidíte vo filme, pozrite si to.
Stretli ste sa osobne aj s Michalom Kováčom ml.?
Párkrát som ho kontaktovala, ale vôbec mi na nič neodpovedal. Kontaktovala som i jeho právnika, s ktorým som sa aj stretla, ale keď vysvitlo, o čo mi ide, tak odmietol so mnou spolupracovať.
Myslíte si, že bude tento únos niekedy vyšetrený?
Ja si myslím, že vyšetrený je. Všetko je vyšetrené, dôkazy sú, len nie je vôla to doklepnúť do konca a niekoho odsúdiť. Ale dúfam, že sa to vyšetrí. Najdôležitejšie na tom vyšetrení je vytvoriť v našom prostredí taký precedens, ktorým ukážeme, že keď som spáchal nejaký zločin, tak sa vyšetrí, povie sa ako to bolo a bude z toho vyvodená nejaká zodpovednosť pre konkrétnych ľudí. Bez tohto precedensu nemáme šancu sa pohnúť ďalej.
Dúfam, že takýmto precedensom bude práve vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Zdieľať na