Mladí študenti sa dobrovoľne vystavili nákaze: Makali sme 24 hodín vkuse, ale išli by sme do toho znovu

Chlapec s rúškom a ochranným štítom

Ilustračná foto (Zdroj: Yan Berthemy on Unsplash)

#Vraví sa, že až ťažké časy ukážu skutočný charakter človeka. A situácia, v ktorej sme sa pred nedávnom nachádzali, takou určite bola.


Autorka: Lívia Poláčková
Tento článok bol pôvodne uverejnený v časopise Gymoš Spojenej strednej školy Juraja Henischa v Bardejove.


V dôsledku pandémie koronavírusu, ktorá postihla prakticky celý svet, marec a apríl vyžadovali veľkú mieru empatie, súdržnosti a chuti navzájom si pomáhať. Tieto vlastnosti jednoznačne prejavili aj študenti Spojenej školy Juraja Henischa.

Študenti, ktorí pomohli Slovensku

Dvaja štvrtáci odbornej školy Bohuslav Moravec a Matúš Ceľuch a štvrtáčka na gymnáziu Kristína Bertová sa rozhodli pomôcť svojou troškou. Obaja chlapci sa stali súčasťou tímu, ktorý pracoval v liečebnom dome Družba (aký symbolický názov), v Bardejovských Kúpeľoch, kde fungovala štátna karanténa. Kristína pomáhala v bardejovskej nemocnici.

Kristína Bertová
Kristína pomáhala ako mohla (Foto: Archív Kristíny Bertovej)

Ponuka sa ku chlapcom dostala cez dobrovoľný hasičský zbor v dedine Sveržov, ktorého členmi obaja sú. Ich výpomoc spočívala v roznášaní stravy ubytovaným, zbieraní odpadu a prípadne aj v doručovaní nejakých balíčkov, ktoré ľuďom v karanténne poslala rodina.

„Toto všetko sa dialo bez toho, aby dobrovoľníci boli v akomkoľvek kontakte s ľuďmi v karanténe. Tí mali zákaz vychádzať zo svojich izieb. Strava sa položila pred dvere izby a po zaklopaní na dvere dobrovoľníkom si po ňu môžu vyšli von v izby,“ popisuje Matúš prísne pravidlá, ktoré v Družbe vládli.

Pracovali celé dni aj noci

Čas, ktorý dobrovoľníci trávili v zariadení, bol presne 24 hodín, od siedmej ráno jedného dňa, do siedmej rána nasledujúceho. Kým na konci marca sa v tejto štátnej karanténe nachádzalo relatívne veľa ľudí, na úplnom začiatku viac ako sto, okrem odborného personálu tam boli dvaja dobrovoľníci. Ale začiatkom apríla, keď vznikal tento článok a v zariadení sa nachádzalo už len sedem ľudí, z toho dvaja nakazení, chodili už len po jednom.

Nákazy sa nebáli

Počiatočný strach z toho, že by sa mohli nakaziť aj oni, pominul, len čo zistili, že je to bezpečné, pretože s nakazenými nie sú v priamom kontakte. Navyše zodpovedne dodržiavali odstupy a pravidelne si menili ochranné pomôcky. Správali sa presne podľa predpisov tak, aby sa neohrozovali.

„Strach postupne vystriedala radosť z pomoci ľudom, ktorí boli totálne izolovaní od sveta, zatvorení v izbách, ale napriek tomu nestrácali pozitívnu náladu. Vďaka nej aj celková atmosféra bola príjemnejšia. Tú pomáhali vytvárať aj pracovníci zariadenia Družba, ktorí boli veľmi príjemní a priateľskí. Ale asi najviac každého jedného z dobrovoľníkov potešilo poďakovanie alebo milé slová od ľudí, ktorí to v karanténe nemali ľahké. Vtedy všetci videli, že tá pomoc mala zmysel.“

Výpomoc v štátnej karanténe vyzerala aj takto (Foto: Archív Matúša Ceľucha)

V nemocnici sa riešili len vážne prípady

Na rozdiel od zariadenia štátnej karantény to v nemocnici zívalo totálnou prázdnotou. „Väčšina oddelení bola úplne zatvorená a vyšetrovali sa len akútne prípady. Problém bol v tom, že množstvo ľudí nerešpektovalo nariadenia a dokonca sa našli aj takí, ktorí nemali ani rúško. Vstup do nemocnice bol možný len po jednom a len pre človeka, ktorý išiel na vyšetrenie. Ak niekto prišiel s ním, tiež ostával pred nemocnicou,“ popisuje pomery v apríli v bardejovskej nemocnici Kristína.

Výpomoc v nemocnici bola potrebná takmer všade. „Najčastejšie išlo o dezinfekciu vecí, poriadok v labákoch, alebo aj obyčajné umývanie okien, aké robíme všetci aj doma. Na tvárach ľudí bol viditeľný strach, ktorý narastal v momente, keď niekto porušil odstupy, vtedy sa veštci hneď odsúvali.“

Napriek rozdielnej výpomoci dobrovoľníkov ich predsa len niečo spájalo. Všetci mali chuť nezištne pomáhať v neľahkej situácií, ktorá sa týkala nás všetkých. Uvedomovali si totiž, že len dodržiavaním pravidiel sme sa mohli vrátiť k životu, ktorý nám počas pandémie veľmi chýbal.

Zdroj: Gymoš

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť