#Vraví sa, že až ťažké časy ukážu skutočný charakter človeka. A situácia, v ktorej sme sa pred nedávnom nachádzali, takou určite bola.
Autorka: Lívia Poláčková
Tento článok bol pôvodne uverejnený v časopise Gymoš Spojenej strednej školy Juraja Henischa v Bardejove.
V dôsledku pandémie koronavírusu, ktorá postihla prakticky celý svet, marec a apríl vyžadovali veľkú mieru empatie, súdržnosti a chuti navzájom si pomáhať. Tieto vlastnosti jednoznačne prejavili aj študenti Spojenej školy Juraja Henischa.
Študenti, ktorí pomohli Slovensku
Dvaja štvrtáci odbornej školy Bohuslav Moravec a Matúš Ceľuch a štvrtáčka na gymnáziu Kristína Bertová sa rozhodli pomôcť svojou troškou. Obaja chlapci sa stali súčasťou tímu, ktorý pracoval v liečebnom dome Družba (aký symbolický názov), v Bardejovských Kúpeľoch, kde fungovala štátna karanténa. Kristína pomáhala v bardejovskej nemocnici.
Ponuka sa ku chlapcom dostala cez dobrovoľný hasičský zbor v dedine Sveržov, ktorého členmi obaja sú. Ich výpomoc spočívala v roznášaní stravy ubytovaným, zbieraní odpadu a prípadne aj v doručovaní nejakých balíčkov, ktoré ľuďom v karanténne poslala rodina.
„Toto všetko sa dialo bez toho, aby dobrovoľníci boli v akomkoľvek kontakte s ľuďmi v karanténe. Tí mali zákaz vychádzať zo svojich izieb. Strava sa položila pred dvere izby a po zaklopaní na dvere dobrovoľníkom si po ňu môžu vyšli von v izby,“ popisuje Matúš prísne pravidlá, ktoré v Družbe vládli.
Pracovali celé dni aj noci
Čas, ktorý dobrovoľníci trávili v zariadení, bol presne 24 hodín, od siedmej ráno jedného dňa, do siedmej rána nasledujúceho. Kým na konci marca sa v tejto štátnej karanténe nachádzalo relatívne veľa ľudí, na úplnom začiatku viac ako sto, okrem odborného personálu tam boli dvaja dobrovoľníci. Ale začiatkom apríla, keď vznikal tento článok a v zariadení sa nachádzalo už len sedem ľudí, z toho dvaja nakazení, chodili už len po jednom.
Nákazy sa nebáli
Počiatočný strach z toho, že by sa mohli nakaziť aj oni, pominul, len čo zistili, že je to bezpečné, pretože s nakazenými nie sú v priamom kontakte. Navyše zodpovedne dodržiavali odstupy a pravidelne si menili ochranné pomôcky. Správali sa presne podľa predpisov tak, aby sa neohrozovali.
„Strach postupne vystriedala radosť z pomoci ľudom, ktorí boli totálne izolovaní od sveta, zatvorení v izbách, ale napriek tomu nestrácali pozitívnu náladu. Vďaka nej aj celková atmosféra bola príjemnejšia. Tú pomáhali vytvárať aj pracovníci zariadenia Družba, ktorí boli veľmi príjemní a priateľskí. Ale asi najviac každého jedného z dobrovoľníkov potešilo poďakovanie alebo milé slová od ľudí, ktorí to v karanténe nemali ľahké. Vtedy všetci videli, že tá pomoc mala zmysel.“
V nemocnici sa riešili len vážne prípady
Na rozdiel od zariadenia štátnej karantény to v nemocnici zívalo totálnou prázdnotou. „Väčšina oddelení bola úplne zatvorená a vyšetrovali sa len akútne prípady. Problém bol v tom, že množstvo ľudí nerešpektovalo nariadenia a dokonca sa našli aj takí, ktorí nemali ani rúško. Vstup do nemocnice bol možný len po jednom a len pre človeka, ktorý išiel na vyšetrenie. Ak niekto prišiel s ním, tiež ostával pred nemocnicou,“ popisuje pomery v apríli v bardejovskej nemocnici Kristína.
Výpomoc v nemocnici bola potrebná takmer všade. „Najčastejšie išlo o dezinfekciu vecí, poriadok v labákoch, alebo aj obyčajné umývanie okien, aké robíme všetci aj doma. Na tvárach ľudí bol viditeľný strach, ktorý narastal v momente, keď niekto porušil odstupy, vtedy sa veštci hneď odsúvali.“
Napriek rozdielnej výpomoci dobrovoľníkov ich predsa len niečo spájalo. Všetci mali chuť nezištne pomáhať v neľahkej situácií, ktorá sa týkala nás všetkých. Uvedomovali si totiž, že len dodržiavaním pravidiel sme sa mohli vrátiť k životu, ktorý nám počas pandémie veľmi chýbal.
Zdieľať na