#Ahoj, moje meno je Dávid. Minulý týždeň som ti porozprával, ako sme s kamošmi kvôli koronavírusu museli stopnúť výlet v Amerike a vrátiť sa naspäť domov. Na Slovensko som letel repatriačným letom spolu s ďalšími 160 cestujúcimi. Dnes sa v mojom denníku dozvieš, ako prebiehala samotná cesta a kde budem tráviť karanténu.
Posádka je na palube, štartujeme
Naše lietadlo nebolo práve najnovšieho typu. Mohli sme sa zabaviť multimediálnym systémom, s hrami ako Meno, mesto, zviera, vec alebo Hádaj na čo myslím. Avšak fungovali iba v multiplayer verzii, čo bolo zbytočné, keďže môj spolusediaci celú cestu prespal. Na palube sa okrem Slovákov nachádzali aj Maďari, Česi a zopár Slovincov.
Portugalský personál nepôsobil príliš nadšene, čo asi logicky vyplývalo zo samotnej situácie. A možno môj dojem vytváral len fakt, že rúško zakrývajúce tvár im bránilo použiť ich najsilnejšiu zbraň v boji za pohodu pasažierov: umelý úsmev. Oči bez smiechu a v tvári zaradený neutrál. Nech už je to akokoľvek, posielam jedno veľké OBRIGADO.
Podávali sa poctivé interkontinentálne raňajky. Šunkovo-syrovú žemľu ako z ozajstných slovenských lahôdok a grécky jogurt. (V žemli mi chýbala kapia.) Podobne interkontinentálne vyzeral aj obed a večera. Aj keď pri tom presune cez časové pásma strácajú pomenovania chodov význam. V rámci improvizácie, v ktorej sa celý projekt niesol, bola strava v poriadku.
Po prílete sme si opäť počkali
Let trval 8 a pol hodiny a pristátie pasažieri odmenili potleskom. V tej chvíli sme ale netušili, že tým sa náš pobyt v lietadle ešte nekončí. Z reproduktorov sa ozvalo hlásenie: Najskôr vystúpia cestujúci z Maďarska nasledovaní cestujúcimi z ostatných krajín a až potom my. 90-minútové čakanie a nevrlý výraz Slovákov spestril až status slovenskej ambasády na Facebooku, s videom o šťastných Slovákoch vystupujúcich z lietadla, ktorý si nešťastní Slováci čítali v lietadle. Štipľavé komenty boli instantné.
Z lietadla sme sa všetci natlačili do dvoch autobusov, ktoré nás odviezli pár stoviek metrov k pasovej kontrole. Od toho momentu všetko organizovala polícia. Po prejdení pasovou kontrolou sme mali pripravené kufre a pred halou dva autobusy. Stratégia bola pre nás jasná: Nech už pôjdeme do karantény kamkoľvek, musíme sa dostať do rovnakého autobusu.
Nikto nevedel, kde nás ubytujú
Podarilo sa. Sadli sme si do zadnej časti, kde nás na sedadlách čakal ubytovací formulár a zásady a povinnosti ubytovaných. Opäť som sa presvedčil, že svet je malý. Posledné miesto v autobuse vedľa mňa zaplnila spolužiačka z vysokej školy. Tešili sme sa, že si kúsok cesty skrátime debatovaním.
Nevedeli sme však, aký veľký, keďže policajti aj pán vodič autobusu boli tajuplní. Nikto nám nechcel povedať, kam nás majú v pláne odviesť. Medzi cestujúcimi viackrát zaznelo mesto Trenčianske Teplice, čo sa po preskúmaní zoznamu dostupných karanténnych zariadení zdalo ako najlepšia možnosť. Znelo to až príliš dobre. Mohlo to byť tak jednoduché?
Z letiska sme vyrazili v sprievode policajných áut. Občas sa človek cítil ako dôležitý hosť v cudzej krajine, občas ako tovar. Zatajená informácia sa dá pochopiť, ale že v autobusoch nebola pripravená voda, mi príde neľudské. (Obzvlášť, keď bolo známe, že budú cestovať aj mamičky s malými deťmi a tehotné ženy.) Neviem, kde nastal problém priatelia, ale ak sú v pláne ďalšie lety, prosím, nezabudnite na to. Ak potrebujete pomoc, dajte vedieť, rád zabezpečím pár fliaš salvatorky.
Cieľ na dosah
Počas cesty sa ukázalo, že najbližší týždeň si nenecháme vymasírovať lýtka v perličkovom kúpeli v Trenčianskych. Zistili sme to pri odbočení na Zvolen. Keď sme sa už nachádzali za Liptovským Mikulášom, na chvíľu sme prestali dýchať. Niektorí sa snažili vycítiť, či autobus spomaľuje, ostatní zasa sledovali smerovku, či sa nerozbliká ako svetielka na vianočnom stromčeku. A že by to aj bol parádny darček pre každého z nás. Nakoniec sa tak stalo, Odbočili sme a už nikto nepochyboval, že cieľ je nadosah.
Za pár minút sme dorazili pred kúpeľno-rehabilitačný ústav Bystrá v Liptovskom Jáne. S definitívnym príchodom z ľudí opadol stres a ostala len čistá únava. Koniec cesty. Opäť raz, nebolo to také jednoduché. Do autobusu vošiel, podľa hlasu mladší muž v bielej ochrannej kombinéze, ktorý nám oznámil, že musíme ostať sedieť. Vzniesla sa vlna kritiky a stres bol rázom späť.
Karanténa v kúpeľoch? Yes, please!
Ako prvé vzali tehotné ženy a pár mamičiek s deťmi. Po 2 hodinách nám doniesli vodu, s trochu nedomysleným či zle podaným oznámením: „Pre každého je tu jedna voda, ak si ju navzájom ukradnete, je to váš problém.“ Po pol hodine na to nám povedali, že môžeme ísť na záchod.
Celkovo sme čakali možno 4 hodiny, kým sme sa dostali na recepciu, kde sa v strede haly nachádzal pripravený stôl so stoličkami a formulármi. Vyplnili sme základné informácie. Najviac ma prekvapilo, keď sa nás pýtali, či má niekto záujem o vegetariánsku stravu. Nečakal som, že v tejto situácii a na týchto miestach budú brať ohľad na možnú diétu ubytovaných.
Počas čakania som stihol v krátkosti prehodiť pár viet s troma zodpovednými v skafandroch, vrátane toho nešťastníka, čo nám doniesol vodu. Boli to všetko milí ľudia, ktorí mali akurát veľa roboty. V rámci chvíľky času mi zodpovedali moje otázky a s humorom poradili: „Pár pív áno, pálenku nie.“ Po vyplnení formulára sme sa presunuli k výťahu. Štvrté poschodie poprosím…
Nabudúce ti prezradím, ako moja karanténa prebieha.
Tak zatiaľ,
Dávid
Sledovať Dávida môžeš aj na jeho Instagrame.
Zdieľať na