#Psychológ Keith H. Nuechterlein a psychiater Michael Gitlin z medicínskeho centra Kalifornskej univerzity (UCLA) sa do dejín medicíny nezapísali práve slávne. Vyskúšali totiž bizarný experiment u pacientov so schizofréniou. Snažili sa zistiť, či by sa ľuďom postihnutým týmto ochorením nedarilo lepšie bez užívania liekov, pretože ich sprevádzali rôzne nežiaduce účinky. Ich prístup bol však viac ako pochybný.
Čo je schizofrénia?
Schizofrénia je psychotická porucha, ktorá u chorého mení vnímanie reality. Je spôsobená nerovnováhou chemických látok, ktoré v mozgu zabezpečujú komunikáciu medzi neurónmi. Práve to vedie k vnímaniu vecí, ktoré nie sú skutočné. Pacient ich môže vidieť, počuť a byť presvedčený o ich pravdivosti.
Faktory, ktoré túto nerovnováhu vytvárajú, však doteraz neboli úplne ozrejmené. Toto duševné ochorenie má obrovský dopad na život pacienta aj jeho rodiny. V spoločnosti vytvára „stigmu“ a často u verejnosti zostáva nepochopené. Celé roky je teda predmetom rôznych výskumov, vrátane nešťastného experimentu z 80. rokov v Spojených štátoch.
Pacient si počas psychózy nič neuvedomuje
Celú štúdiu spustili v roku 1983. Dva roky predtým zozbierali pacientov s prvou psychotickou epizódou. Experiment mal dve fázy, počas prvej podávali pacientom trpiacim schizofréniou štandardnú dávku lieku Prolixin, ktorý sa používal ako antipsychotikum.
Pacientom mal zaručiť mentálnu stabilitu. Tí ho užívali minimálne rok, každé dva týždne sa mali dostaviť na kliniku a absolvovať skupinovú terapiu, ale tiež sedenie so sociálnym pracovníkom a psychiatrom.
Počas druhej fázy museli pacienti podávané lieky vysadiť. Odborníci totiž chceli sledovať, ako sa bude schizofrénia zhoršovať. Ich cieľom bolo odhaliť faktory, ktoré by im pomohli predvídať, ako sa bude meniť stav pacienta po vysadení liekov. Ako sa bude pacient správať v spoločnosti a či bude zvládať prácu, ale aj bežný život.
Gitlin a Nuechterlein boli presvedčení, že pri výraznom zhoršení zdravia pacientovi okamžite nasadia liečbu, ak s ňou bude súhlasiť. Háčik bol v tom, že pacient nemohol povedať áno, pretože v stave psychózy si svoju momentálnu situáciu zväčša neuvedomuje.
Bál sa smrti z halucinácií
Obaja výskumníci chceli v experimente zistiť, čo ovplyvňuje opätovné zaradenie pacienta do spoločnosti potom, ako ho hospitalizovali so psychickou chorobou. Skúmali, ktorí jednotlivci budú ochotne spolupracovať a pokračovať v liečbe. Na druhej strane potrebovali zistiť, čo zvyšuje pravdepodobnosť toho, že pacient po psychotickej epizóde či po prekonaní vedľajších účinkov nasadených liekov prestane so svojou liečbou.
Jedným z pacientov bol aj 30-ročný Aller, ktorý o experimente hovoril ako o čistom pekle. Zo začiatku bol rád, že sa stal jeho súčasťou, pretože si myslel, že dostane prvotriednu liečbu. Všetkým pacientom na začiatku štúdie podávali rovnaký liek prolyxín. Ten každému z nich napokon vysadili v rôznych časoch. Predtým museli pacienti podpísať informovaný súhlas, v ktorom uvádzali, že im lieky „odoberú pod prísnym dohľadom“.
Aller však tvrdil, že ho doktori nikdy neupozornili na to, že môže dostať rôzne prejavy paranoje a očných klamov už počas liečby. Nakoniec mu prestali dávať prolyxín, no nežiaduce účinky pokračovali. Mával rôzne halucinácie o mimozemšťanoch, ktorí ho riadili, vládnych agentoch, ktorí ho prenasledovali, dokonca mal pocit, že po ňom niečo lezie. Vyústilo to až do bodu, v ktorom sa Aller vyhrážal, že zabije svojich rodičov, pretože si myslel, že sú posadnutí diablom.
Jeho otec opakovane prosil lekárov, aby mu začali dávať vysadené lieky, čo však odmietli. Aller chodieval na univerzitnú kliniku každé dva týždne na trojminútové rozhovory s psychiatrom, počas ktorých sa ho pýtali, či netrpí rôznymi príznakmi. Povedal že nie, pretože si myslel, že ho niekto sleduje a obával sa povedať pravdu. „Bál som sa, že keby som povedal lekárom o mojich halucináciách, dali by ma zatknúť alebo zavraždiť.“
Až deväť mesiacov po návrate príznakov sa lekári dohodli, že ho budú opäť liečiť liekmi proti schizofrénii, čo mu pomohlo.
Menili lekárske záznamy
Ďalším z pacientov bol 24-ročný Antonio Lamadrid, ktorý chcel po vysadení liekov skočiť zo strechy. Predtým, našťastie, zavolal svojmu bratovi, ktorý ho zachránil. Doktori už niekoľko týždňov nedvíhali rodine telefón. V marci 1991 však Antonio spáchal samovraždu skokom z budovy priamo v medicínskom centre univerzity.
Autori štúdie tvrdili, že nemohli diskutovať o žiadnych záznamoch pacienta bez povolenia rodín. 23 z 50 pacientov liečených na schizofréniu utrpelo po vysadení lieku návrat ťažkých stavov. Niekoľko pacientov malo viac ako jedno zhoršenie príznakov, vrátane halucinácií a paranoje.
Federálny ochranný úrad vo svojej správe dospel k záveru, že vedci musia vo výskumnom projekte prijať nápravné opatrenia. Museli prepísať formulár so súhlasom. V ňom požadovali uviesť viac informácií o rizikách, ktoré majú pacienti podstupovať a informovali ich o možnosti poškodenia.
Úrad na ochranu pred rizikami výskumu uviedol, že vedci zmenili lekárske záznamy, ktoré odmietli poskytnúť nielen pacientom, ale aj ich rodinám. Rodiny štyroch pacientov v rozhovoroch k štúdii uviedli, že ak by im povedali o očakávanom poškodení, nikdy by účasť nedovolili. Mysleli si, že vďaka programu ich príbuzní získajú špičkovú liečbu schizofrénie.
Väčšia regulácia experimentov na ľuďoch
Právnik George Annas tvrdil, že experiment nemali nikdy povoliť a je neetický. Bývalý šéf Národného inštitútu duševného zdravia Fred Goodwin sa však vedcov zastával. Tvrdil, že s určitými rizikami sa ráta vo všetkých výskumoch.
Podľa neho bola štúdia opodstatnená, pretože chceli zistiť, či sa schizofrenickí pacienti zaobídu aj bez liekov. Ďalší etik z Yale, Robert J. Levine, súhlasil s tým, že vedci nezískal riadny súhlas, avšak verí, že experiment by bol správny, pokiaľ by pacientov informovali o rizikách, ktoré majú podstúpiť. Mnohí ďalší kritici tvrdili, že by sa mal prijať zákon, ktorý by zabezpečil informovaný súhlas a ochranu účastníkov výskumu.
Zdieľať na