Adam si na exotickom ostrove otvoril rezort: Pláže ako zo sna, popritom obety duchom aj vyprážané tarantuly

Adam Kováč

Foto: Archív Adama Kováča

#Zopár útulných eko bungalovov, piesočné pláže posiate hojdacími sieťami, šum mora v ušiach, exotická khmérska kuchyňa a ryby zo sietí priamo na tanier. Aj takto vyzerá raj v Bamboo Jam Resort, ktorý vybudoval mladý Slovák Adam Kováč na kambodžskom ostrove Koh-Rong Sanloem neďaleko džungle.

Keď mu nevyšla futbalová kariéra, zbalil kufre a odišiel študovať do Austrálie. Neskôr sa na čas vrátil na Slovensko, kde pokračoval v štúdiu aj zbieraní pracových skúseností. Na dobrodružnej ceste po Ázii mu do oka padol pozemok na rozprávkovej pláži, ktorý s pomocou miestnych Khmérov premenil na turistický rezort s bambusovými bungalovmi a chutnou kuchyňou. O tom, ako sa žije a buduje biznis pod palmami, ale aj o rituáloch, korupcii či prioritách prezradil viac v rozhovore.

Kde všade (ne)zomrel PPPíter? Jeho zážitky z ciest zozbieral do knihy, praskneš od smiechu!

Mal si vždy túlavé topánky?

Určite áno, už mladosti sme preplachtili Karibik na lodi, v 18-tich som odišiel žiť do Austrálie na dva a pol roka – tu som vyštudoval SBTA (Sydney Business and Travel Academy). Potom som išiel do Liverpoolu a na Isle of Man, kde som skoro odišiel s rybárskou loďou na otvorené more. Robil som čo-to aj na Slovensku, najskôr FaB manažéra, neskôr ma to zlákalo do kuchyne.

Za odchodom do Austrálie stálo aj zranenie, ktoré ti prekazilo futbalovú kariéru…

Nedokázal som si predstaviť žiť bez futbalu. Zrátal som si svoje možnosti, zaplatil si školu v Sydney a popritom pracoval. Zo začiatku som umýval riady v kuchyni, neskôr nosil jedlo, potom som si urobil barmanský kurz, keďže v bare boli veľmi dobré finančné podmienky. Nakoniec som dohliadal na podujatia v Sydney Opera House ako FaB manažér. Super cenné skúsenosti. Domov som sa vrátil kôli vtedajšej túžbe urobiť si vysokú školu. Po návrate som nastúpil hneď na dve – FMUK a VŠ sv. Alžbety v Bratislave. Našiel som si prácu v bare a začal študovať. Titulom sa však nechválim ani dnes, keďže moje túlavé topánky sa nedalo odhovoriť a nepomohlo ani zamknúť ich do skrine. (smiech)

Čo ťa zaviedlo do Kambodže?

Do Kambodže sme sa vydali prvý raz s mojou vtedajšou priateľkou (dnes už snúbenicou) na jeseň v roku 2018. Celý rok sme plánovali výlet, veľakrát ho menili. Najprv sme mali ísť na dva týždne starať sa dobrovoľne o orangutany na Borneo. To sa ale zmenilo na divokú jazdu po Ázii: Thajsko-Kambodža-Vietnam. Niekde vzadu v hlave som mal odloženú myšlienku na vlastný guest house respektíve prímorskú reštiku. Počas tohto výletu som jedným očkom pokukával na voľné pozemky a možnosti podnikania v týchto krajinách. Nikdy by som nepovedal, že tie najlepšie podmienky, najlepších ľudí a najkrajšie prostredie nájdeme na ostrove v Kambodži.

Foto: Archív Adama Kováča

Ako sa zrodil nápad vybudovať eko rezort na pláži?

Počas našej dovolenky priamo na ostrove som sa išiel prejsť po pláži a s myšlienkou “ale je tu krásne” som sa rozhodol nadviazať pár miestnych priateľstiev. Slovo dalo slovo a na druhý deň sme sedeli s majiteľmi posledného voľného pozemku na 3 km dlhej pláži Saracén Bay. Pri pár pollitrových cubalibre sme si dohodli podmienky prenájmu pozemku na 20 rokov a podali si ruky. Ja som sa po návrate domov zbalil, dal som hodinovú výpoveď v práci a vybral sa naspäť netušiac, či naša dohoda stále platí. Nevedel som, ako funguje podnikanie v tejto krajine, aké sú tu pomery, nepoznal som tu nikoho. Ale to by som nebol ja, keby som to neskúsil.

To chcelo dávku odvahy. Aké boli začiatky života v Kambodži?

Po príchode do Kambodže som zavolal majiteľovi pozemku, ktorý ma vyzdvihol a hneď sme išli na ostrov. Tam som si rozložil stan a zabýval sa priamo na pláži pri džungli. Ďalšie dni sme si prešli formality, papiere a povolenia, potom so mnou ešte chvíľu pobudol a pomohol mi nájsť zamestnancov. Než som sa stihol poriadne zabývať, bol som sám. Karinka, ktorú som na tomto ostrove počas výletu požiadal o ruku, mala ešte prácu doma, a tak sme nemali na výber, než sa hneď po zásnubách oddeliť. Ťažké časy.

Foto: Archív Adama Kováča

Ako to na ostrove Koh-Rong Sanloem vyzerá?

Predstavte si nádherné teplé tyrkysové more, snehobiele pláže (keď som posielal fotky veľakrát sa ma ľudia pýtali, či tam snežilo), žiadne cesty, autá, motorky, len džungľa plná opíc a dookola nádherné pláže. Bude to znieť ako klišé, ale raj na zemi.

Aké náročné bolo vybudovať vlastný rezort v Kamboždi? Akými prekážkami si sa brodil?

Na to, aby človek takéto niečo zvládol a bol šťastný, pre to musí jednoducho žiť. Ja som nemal nikdy problém zobrať sa do sveta. A nikdy som sa nestratil. Neberiem to ako niečo psychicky a fyzicky vyčerpávajúce. Áno, chce to trpezlivosť pri komunikácii s Khmérmi, áno, chce to odhodlanie stavať drevo po dreve, bambus po bambuse a čakať, kým to začne vyzerať ako rezort. Chce to pevnú vôľu a ochotu učiť sa nové veci, veľkú dávku sebakontroly a byť vyrovnaný sám so sebou. Tiež čistú myseľ na pochopenie zmeny, ktorá sa okolo teba deje. Potom môžeš celý deň stavať a riešiť dôležité veci, ale pozrieš sa na seba, si v trenkách, vonku 35 stupňov, je ti teplo, hodíš sa do mora, večer si vytiahneš z vody nejakú rybku, pripravíš si ju na grile a vieš, že robíš správnu vec.

Podieľal si sa na stavbe bambusových domčekov aj ty? Máš z tohto obdobia vtipné zážitky?

Áno, domčeky sme stavali všetci spolu, Khméri má úplne fascinovali ich šikovnosťou a ochotou pracovať. Veľa sme sa pri stavbách aj nasmiali, koľkokrát sme niečo spravili zle a museli pár driev alebo bambusov urobiť nanovo. Khméri radi popijú, takže sa občas stalo, že mi niekto prišiel do práce a páchol po rume. Potom ho vidím balancovať na doske celého spoteného v 35 stupňoch a aj s ostatnými triezvymi sa na ňom dobre smejeme. Keď to už nezvládal, tak sme ho hodili na chvíľu do mora. Vybavené.

Foto: Archív Adama Kováča

Khméri chránia bambusové stavby rôznymi rituálmi – ako to prebieha?

Khméri majú zvyk posvätiť každú novú stavbu rituálom. Pred stavbou aj pred otvorením domu sa prinesie veľká misa ovocia, jedna mŕtva sliepka alebo kačka, čaj a nealko drinky. Nechá sa to stáť na stavbe 24 hodín, aby sa duchovia domu mohli dosýtosti najesť a napiť a spriatelili sa tak s novým pánom domu. Je to veľmi pekný zážitok, hlavne na začiatku, keď sa zapália aj sviečky – chvíľka, kedy v tichosti všetci meditujú je čarovná.

Ktoré miestne zvyky ti ešte učarovali?

Celkovo mi učaroval ich spôsob života. Ráno vždy ženy nakrájajú ovocie, spravia khmérske palacinky – omelety so zeleninou, naložia do košíkov, prechádzajú sa a predávajú po pláži. Úžasné. Tiež majú zvyk pri každom pití si pripiť. To znamená, že keď pijete pivo s piatimi ľuďmi, vždy, keď sa chce niekto napiť, musí si nahlas pripiť so všetkými pri stole. Chol Muy (nazdravie) sa ozýva približne každých 15 sekúnd.

Na čo sa ti tu ťažko zvykalo? Je niečo, na čo si si nezvykol doteraz?

Ťažko sa mi zvyká a asi si nikdy nezvyknem na niektoré druhy infekcií, ktoré sú spojené so životom s bosými nohami a životom na pláži. Človek veľakrát stúpi na nejakú triesku a potom sa mu cez ranu dostane dovnútra bacil, čo potom treba liečiť mastičkami. Tiež sa mi nepáči stále zjednávať cenu. Pri všetkom, či už kupuješ mrkvu na trhu alebo oblečenie, stále zjednávaš. Rád by som si naplánoval isté výdavky ktoré sú stále pohyblivé, no nedá sa. Ináč mi tento spôsob života naozaj vyhovuje a veľa by som nemenil.

Foto: Archív Adama Kováča

Čo všetko ťa na ostrove prekvapilo – pozitívne aj negatívne?

Príjemne ma prekvapilo, ako ma prijali miestni medzi seba. Bol som rozčarovaný ich ochotou mi pomôcť aklimatizovať sa a cítiť sa dobre. Nepríjemne ma prekvapili plasty vo vode, ktoré sme sa následne s domácimi rozhodli vyloviť. Prekvapila ma chuť khmérskeho jedla, chuť žiab a tarantúl, ktorá je úžasná a odporúčam každému, nech odhodí zábrany. Prekvapilo ma, akým štýlom sa na ostrov dostávajú potraviny a suroviny.

Na Facebooku do správy ráno napíšeš dodávateľovi svoj zoznam, on ti poobede pošle fotku, kde na lodi ho máš hľadať. Potom vyrazí z mesta Sihanoukville veľká loď, ktorá nesie potraviny pre všetkých. Keď dorazí, je to jeden nádherný organizovaný chaos. Khméri na malých loďkách zo všektých rezortov obkľúčia loď, naskáču na ňu a zhadzujú dole svoje krabice so surovinami. Každý presne vie, kde má čo hľadať. Prekvapila ma aj komunikácia s úradmi a autoritami, políciou či dodávateľmi – výhradne cez sociálne siete alebo smsky.

Stretol si sa tu sa s rovnakou byrokraciou či korupciou ako na Slovensku?

V Kambodži je to trošku inak ako u nás. Bankový sektor nie je moc prepojený s vládou a všetko si treba odkomunikovať zvlášť. Ale to sa dá, to je v poriadku. Korupcia je otvorenejšia, ale funguje to tak lepšie. Ľudia sú zvyknutí si vypýtať navyše za servis, aj policajt aj daňovák, to je jedno. Ale nemáme s tým problem – radšej takto, ako nevedieť čo čakať a nedostávať odpovede z úradu, keď čakáš na eurofond.

Ako tu najčastejšie tráviš čas?

Niekdy sa od rána do večera nezastavím a som len s našimi hosťami, obzvlášť keď sú to Slováci. Riešim dodávateľov a čerstvé ryby a seafood. Inokedy opravujeme alebo vymieňame bambusy za nové. Ale keď je voľnejší deň, rád sa prejdem po pláži, idem na vodný skúter okolo ostrova, na loď chytať ryby. Mám na ostrove veľa priateľov a nikdy nie je núdza o zábavu a zážitky. Ale sú dni, keď sa zavriem do svojho domčeku, pustím si playko a hrám fifu online s kamarátmi. (smiech)

Foto: Archív Adama Kováča

Urobil si si aj kapitánske skúšky na plachetnicu…

Áno, kapitánske skúšky na plachetnicu som si robil pred odchodom do Kambodže. V minulosti som sa plavil s otcom po Karibiku na plachetnici a to vo mne zostalo navždy. Ten pocit, keď ste na otvorenom mori a široko-ďaleko žiadna pevnina, lovenie rýb a bývanie na lodi pár týždňov je určite pre mňa jedna z najlepších aktivít. Uvidíme, možno raz sa budeme plaviť na vlastnej.

Na ostrove si sa pustil do pestovania – v čom všetkom ste sebestační? Čo všetko je ešte na rezorte eko?

Vzadu za naším rezortom sme vybudovali záhrady plné ovocia a zeleniny. Chceli by sme byť 100 % sebestační, čo sa týka ovocia a zeleniny, zatiaľ to máme na polovicu. Pestujeme paradajky, papriky, baklažány, hrášok, mrkvu, petržlen, chilli papriky, všetky druhy byliniek, banány, melóny, mango, granátové jablká, rambuthan, kokosy, jahody…

Nehovoriac o tom, že rybári nám každý deň vyložia čerstvé ryby, krevety, kraby, kalamárov, chobotnice, baracudy a tuniaky. Keď to správne načasujú a mám plnú reštiku, zrazu idú ryby z lode rovno na gril – to hostia milujú.

Chováme aj 11 sliepok, 7 husí a 5 kačíc. Zbierame dažďovú vodu, kompostujeme, budujeme fotovoltaiku na strechách, takže elektrinu budeme mať už zo slniečka. Máme aj eko kozmetiku z priľahlých polí vedľa mesta Siem Reap, kde spracúvajú esenciálne oleje lismi a sušením kvetov.

Mimochodom – ako sa spätne pozeráš na tvoje účinkovanie vo Farme – čo ti to dalo a čo naopak vzalo?

Podľa mňa bola Farma skvelý projekt, skvelý nápad, len keby to nemalo za cieľ pobaviť niekoho pri televízii. Myšlienka žitia spolu so zvieratami na veľkom statku, kde pracuješ ako naši predkovia od svitu do mrku, ale napĺňa ťa to šťastím, je geniálna. To je aj môj sen – raz mať takú menšiu farmičku. Nešiel som tam pretŕčať sa do telky, ale naozaj na farmu. Všetko dobré, čo som si odtiaľ vzal, mám od zvierat a od roboty, všetko zlé od ľudí.

V Bamboo Jam Resort okrem ubytovania hosťom poskytuješ aj skvelé jedlo – z čoho z lokálnej kuchyne sa ti zbiehajú slinky?

Môj sen bol vždy mať reštauráciu s morskými živočíchmi. A teraz ju mám pät metrov od mora. To je obrovská výhoda, ktorá nám umožňuje servírovať ryby a morské plody najčerstvejšie, ako sa dá. Robíme úžasné kráľovské krevety, perfektného tuniaka alebo baracudu na grile, Bamboo Jam Seafood tanier je topseller – nájdete tu všetky možné morské živočíchy a ryby s nádhernou oblohou.

Varíme ale aj úžasnú khmérsku kuchyňu, ktorá mne učarovala najviac. Žaby na štýl Cha Kroung Komkaip so zázvorovou päsťou a podrtenou citrónovou trávou alebo smažené tarantuly, ich rybycie polievky sú absolútny top. Khmérske kari mi chutí oveľa viac ako hociktoré indické kari, ktoré som predtým jedol. Khmérska kuchyňa všeobecne stojí za pozornosť a som rád že sa konečne zobúdza.

Foto: Archív Adama Kováča

Máš na ostrove konkurenciu? Aké úspechy si dosiahol?

Za prvý rok fungovania sa nám podarilo nabrať najviac hodnotení na ostrove a z nich sme mali aj najlepší priemer v celej Kambodži. Online agent nás odmenil cenou nováčika roka 2019, ako aj najlepšie hodnotený beach resort v Kambodži za rok 2019. Samozrejme, dnes tu máme rezorty, do ktorých boli investované milióny a tie ťažko predčiť, hlavne čo sa týka materiálov a vybavenia. Ale pokiaľ hľadá človek autentickosť a perfektný servis, ide práve k nám.

Odkiaľ prichádzajú hostia? Sú medzi nimi aj Slováci?

Klientela je naozaj z celého sveta, veľa Slovákov si k nám cestu nenašlo, v prvom roku fungovania boli asi štyria. Väčšinou sú to Francúzi, keďže je to ich bývalá kolónia, potom Číňania a Aziati, Taliani, Nemci, Autrálčania, ale aj Rusi, Česi a Slováci. Slovákov vždy rád privítam a porozprávam sa, obzvlášť keď som tu žil jeden a pol roka bez toho, aby som išiel domov, som ocenil každý kontakt s domovinou.

Zmenil ti život na ostrove priority? Čomu si sa od domácich naučil?

Ja som mal svoje priority dobre nastavené. Mám za sebou dobrú výchovu od mojich rodičov a zaujímavý život plný zážitkov s rôznymi ľuďmi, od ktorých som sa veľakrát čo-to naučil. Keby som nebol, aký som, tak neskončím na ostrove v Kambodži. Ale áno, ostrov a tento spôsob života moje hodnoty a priority len upevnil. Rodina, mier, sloboda, ochota pomôcť slabším. Toto všetko uctievajú aj domáci, neexistuje, že mladší odvráva staršiemu v rodine. Tak to má byť.

Foto: Archív Adama Kováča

Kde ťa zastihla koronakríza? Ako zmenila tvoj život a biznis?

Tesne pred ňou som išiel po roku a pol domov pozrieť rodinu a nakoniec som uviazol na Slovensku. Vďaka za to, že mám v Kambodži super kolektív, ktorý bol ochotný pracovať aj za jedlo a ubytko bez peňazí. Starajú sa o rezort príkladne. Ľudia začínajú prichádzať stále viac a podľa mňa sme čoskoro naspäť tam, kde sme boli predtým.

Zvažuješ aj trvalý návrat na Slovensko?

Momentálne pripravujeme jeden zaujímavý projekt na Slovensku, radi by sme bývali a žili tu – v našej milovanej krajine. Myslím, že rezort bude nastavený tak, že dokáže fungovať aj sám a budeme sa tam vracať párkrát ročne to skontrolovať a oddýchnuť si. Natrvalo tam žiť neplánujeme, uvidíme, čo bude o pár rokov.

O čom snívaš – v profesijnej i súkromnej oblasti?

Snívam o tom, že Bamboo Jam Resort bude naďalej taký úspešný a že ho dokážeme nastaviť tak, aby si doň našlo cestu stále viac ľudí. Snívam o tom, že vybudujem niečo zaujímavé aj na Slovensku. Snívam o domčeku pod lesom s malou farmičkou niekde na strednom Slovensku. O deťoch. O rodine. Snívame s Karinkou o tom, ako nám po dome behá päť psov a vonku zbierame čerstvé vajca z kurína, zatiaľ čo zeleninka rastie v skleníku a v dome sa kúri v krbe. Máme rôzne sny, ale dôležité je, že veci robíme spolu a sme šťastní. Snažíme sa vždy obklopovať pozitívnymi impulzmi a vibráciami. Zatiaľ sa nám darí, zariadili sme si svoj bytík v Bratislave a už sa tešíme naspäť na ostrov do Kambodže.

Kde všade (ne)zomrel PPPíter? Jeho zážitky z ciest zozbieral do knihy, praskneš od smiechu!

Zdroj: Hashtag.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť