#Na umení nás okrem precíznych ťahov štetcom, hry so svetlom a umelcovej fantázie často zaujímajú samotné príbehy a tajomstvá, ktoré sa ukrývajú na ich pozadí. Niekedy vznikajú ako chybné domnienky divákov, inokedy ich maliari ako Picasso, Jan van Eyck či Botticelli vytvárajú zámerne. Otestuj svoje znalosti o umení a mrkni sa na tieto zaujímavé fakty!
Skutočne maľoval Michelangelo poležiačky?
Vraví sa, že taliansky umelec Michelangelo Buonarroti maľoval skvostné fresky na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne poležiačky. Je to ale mýtus! V skutočnosti si Michelangelo vytvoril komplexný systém plošín, vďaka čomu mohol maľovať v stoji. Z práce na kaplnke navyše nemal veľkú radosť, pretože sa identifikoval viac ako sochár a kamenár, než maliar.
Básne o náročnej práci na Sixtínskej kaplnke
Projekt Sixtínskej kaplnky Michelangela pomerne vysilil a jeho komplexnosť mu spôsobovala skutočné starosti. O svojej fyzickej „biede a utrpení“ sa napokon rozhodol napísať niekoľko básní svojmu priateľovi Giovannimu da Pistoia, v ktorých sa sťažoval na „stlačený žalúdok“ či že jeho „chrbtica je celá zauzlená“.
Je to Van Goghova Posledná večera?
Vincent van Gogh nemal ľahký život a neraz sa snažil nájsť oporu vo viere. Otázkou zostáva, či pre ňu našiel miesto aj vo svojom umení. Jeho pestrofarebná Terasa kaviarne v noci je s najväčšou pravdepodobnosťou odkazom na da Vinciho Poslednú večeru a dokazuje to hneď viacero indícií.
Na terase sedí 12 osôb, ktoré obklopujú stojacu dlhovlasú postavu. Zhodou náhod sa tento „muž“ nachádza presne pred krížom, ktorý v jeho pozadí vytvára rám okien.
Botticelli ako znalý botanik
Medzi umelecké skvosty, ktorú ukrýva perla Toskánska, Florencia, patrí aj Botticelliho Primavera. Dielo je už od objavenia zahalené rúškom tajomstva, pretože sa odborníci doposiaľ nevedia zhodnúť na presnom roku jej vzniku (ten sa odhaduje na 15. storočie). Spočiatku bol obraz dokonca bez názvu a pomenoval ho až maliar Giorgio Vasari.
Zatiaľ čo mnohí obdivujú postavy umiestnené v popredí, Botticelli si dal nesmierne záležať na detailných vyobrazeniach kvetov a stromov v pozadí. Vedci objavili na obraze až 500 rôznych druhov rastlín, ktoré zachytil v neuveriteľne realistickej podobe.
Nočná hliadka je vlastne denná!
Nočná hliadka (1642) je jedným z najslávnejších Rembrandtových obrazov a pochádza z obdobia „holandského zlatého veku“. Maľba zachytáva veľkú skupinu amsterdamských milicionárov, pripravených vydať sa na náročnú misiu. Pri jeho zhotovení využil Rembrandt techniku šerosvitu, prehlbujúcu kontrast medzi svetlom a tmou, a vytvoril tak dojem trojrozmernosti.
Napriek tomu, že je dielo považované za skvost holandského umenia, dlhé roky sme sa v ňom mýlili. Odborníci sa až do roku 1947 domnievali, že ide o nočnú scénu, pretože aj tie žiarivejšie miesta boli na maľbe pomerne tmavé. Až po odstránení hrubej vrstvy prachu a špiny sa zistilo, že ide o denný výjav, pričom slnečné lúče smerujú z ľavej hornej strany. Na premenovanie obrazu je ale dnes už neskoro.
Picasso šetril plátnom
Inštitút umenia v Chicagu ponúka svojim návštevníkom obrovskú zbierku obrazov, vrátane Starého gitaristu od Pabla Picassa. Za vrchnou vrstvou farby sa však ukrýva ešte ďalšia figúra – ženská postava, ktorú odhalil až röntgen.
Aby začínajúci španielsky maliar a sochár ušetril peniaze, namaľoval postavu podvyživeného zohnutého gitaristu na už existujúci, no nedokončený portrét mladej ženy. Išlo o častý spôsob, akým umelci šetrili financie, pretože plátna boli v 20. storočí drahým tovarom!
Šaty bez ramienok pobúrili Paríž
Obraz známy ako Madame X je v skutočnosti portrét Virginie Amélie Avegno Gautreau, známej parížskej socialistky 19. storočia. Maliar Jon Singer Sargent dúfal, že mu dielo prinesie vytúžený úspech, no napokon ho „preslávil“ celkom nečakaný dôvod. Pôvodne totiž Virginiu zachytil so spadnutým ramienkom na šatách, čo ale diváci považovali za absolútne škandalózne.
Sargent bol teda prinútený, aby premaľoval ramienko na správne miesto, no reputáciu si tým už nenavrátil. Napokon Paríž opustil, avšak Madame X ešte stihol predať Metropolitnému múzeu umenia. Dnes by sme si detail, akým je spadnuté ramienko na pleci, už ani nevšimli, dokonca by sme ho ocenili ako autentický prvok, no v 19. storočí bol hrubým porušením konvencií.
Drobný autoportrét Jan van Eycka
V neposlednom rade sa dostávame ku Holanďanovi Jan van Eyckovi a portrétu Manželov Arnolfiniovcov. Na prvý pohľad je na renesančnej maľbe zachytený len tento pár, držiaci sa za ruky a priamo hľadiaci na diváka, no zrkadlo na stene ukrýva ešte ďalšie dve postavy.
Jedna postava zdvihnutou rukou zdraví manželov a druhou postavou je samotný maliar. O jeho prítomnosti svedčí aj neprehliadnuteľný nápis nad zrkadlom: „Bol tu Jan van Eyck. 1434“.
Zdieľať na
Zdieľaní