#Mladý cestovateľ a dobrodruh Michal Mikuláš dostal počas treku po Nepále nápad a pretavil ho do úspešného projektu. Spolu s kamošom založili dobrodružnú cestovku Maracuya, ktorej zájazdy sú plné (nielen) intenzívnych zážitkov.
Ako si Michal zamiloval cestovanie, prečo odporúča cestovať s minimom batožiny a čím si ho získali krajiny, ako India a Kolumbia, ti prezradí v rozhovore.
Ako si cestoval, keď si bol mladší?
Môj prvý väčší trip som zažil v 20 rokoch, keď sme sa ako partia štyroch kamarátov po prvom ročníku na výške rozhodli vyraziť na eurotrip na starej Škode Felícii. Všetci sa nám smiali, že na našom striebornom šípe neprídeme ani po hranicu v Jarovciach.
Naším cieľom bolo ísť na tak dlho, ako nám vystačí náš budget, čo bolo 1 000 eur na hlavu. Obetovali sme komfort na úkor intenzívnych zážitkov a vďaka tomu sme zvládli precestovať vyše 10-tisíc kilometrov. Počas celého tripu sme nezaplatili za ubytovanie dokopy ani cent a ani raz sme nejedli v reštike.
Spali sme všade, kde sa dalo, a občas aj niekde, kde sa nedalo. Stanovali sme v Alpách a na futbalovom ihrisku vo Francúzsku, prespali sme pod širákom na talianskej pláži alebo na 6-metrovej kope sena v Belgicku. Na karimatke vedľa auta v garáži supermarketu v Monaku, po sediačky vo Felícii (štyria chalani) pred vchodom diskotéky v centre Madridu či na ukrajinskej pumpe. Po 44 dňoch sme sa vrátili domov s miliónom zážitkov na celý život. Tento trip naštartoval moju cestovateľskú vášeň.
Aký štýl cestovania preferuješ?
Počas univerzity som cestoval primárne tak, že som chodil každé leto pracovať do zahraničia. Absolvoval som trikrát Work and Travel v USA, raz v Španielsku. Bavilo ma spoznávať nové kultúry do hĺbky a zároveň som si šetril peniaze, aby som hneď po skončení práce vyrazil cestovať. Bol som aj na Erasme v Portugalsku.
Po škole som išiel ešte na rok do Austrálie. Posledné roky pred založením vlastnej cestovky som chodil backpackovať. Väčšinou som ušetril na ubytovaní, lebo mi nevadí spať na izbe v hosteli s ďalšími 12 ľuďmi. Radšej som peniaze minul na intenzívne zážitky a kvalitnú gastronómiu. Na skvelé jedlo a drinky míňam výrazne viac peňazí ako na ubytovanie.
Odporúčaš backpacking? Veľa ľudí sa bojí cestovať len s batohom a osamote.
Odporúčam to každému, dokonca aj našim klientom. Viacerí sa ma pýtajú, či tým nejdem tak trochu proti sebe. Ale našou filozofiou je rozvíjať v ľuďoch hlavne vášeň pre cestovanie a vytvárať nezabudnuteľné zážitky. Solo travelling je preto v našich očiach tá najlepšia cesta.
Zbaľ si ruksak, kúp si letenku a vyraz sám na cestu. Bez partnera a bez kamošov. Na hosteloch spoznáš kopec podobne zmýšľajúcich a zaujímavých ľudí z celého sveta. A v miestnych baroch sa oveľa jednoduchšie infiltruješ medzi miestnych a spoznáš pravú domácu kultúru. Zistíš, že reálne si osamote iba vtedy, keď naozaj chceš byť sám.
Navyše aj lepšie spoznáš samého seba. Často musíš vystúpiť z komfortnej zóny, prekonať strach či robiť rozhodnutia v neznámom prostredí s nedostatkom informácií. Vrátiš sa ako trochu iný človek, čo ti môže pomôcť v osobnom aj profesijnom živote. Ako schopnejší, odolnejší voči stresu, strachu a volatilite (nestálosti) sveta. Staneš sa „antifragile“, ako to vo svojej knihe popisuje Nassim Nicholas Taleb.
Možno máš obavy, že svet je nebezpečný. Ale počas tripu si uvedomíš, že svet je oveľa príjemnejšie, bezpečnejšie a lepšie miesto než to, čo vidíš každý deň v správach.
Z letmého pohľadu na tvoj osobný Instagram vidieť, že si stále niekde inde. Koľko toho v priemere počas mesiaca precestuješ?
Tento rok je to niečo cez 50 percent všetkých dní.
Ako vznikol nápad založiť cestovku pre mladých?
Nápad som dostal počas môjho sólo tripu v Indii a Nepále, počas treku v Himalájach. Rozhodli sme sa, že založíme cestovku pre mladých, zameranú na intenzívne zážitky.
Za Maracuyou stojíš ty a Ľudo Kolman. Ako ste si v rámci firmy podelili úlohy?
Ľudo je jeden z mojich najlepších kamošov. Stretli sme sa na výške a od prvého momentu sme si dokonale rozumeli. Počas výšky sme spolu pol roka bývali a pred Maracuyou sme spoločne podnikali s predajom dronov.
Ja som v 19 rokoch založil s kamarátmi na výške promotérsku skupinu a organizovali sme študentské párty. Postupne to prerástlo do menších festivalov a rôznych elektronických hudobných eventov. Eventom som sa viac-menej venoval stále až doteraz. Naďalej organizujem zopár mojich srdcových eventov, napríklad študentskú akciu Slovenská Noc v Brne pre 2 000 až 3 500 ľudí, prípadne house & techno párty plavbu na Dunaji pod názvom Cruise & Beats.
Zatiaľ sme malinká firma, nemáme žiadnych zamestnancov a všetko si robíme sami. Od plánovania tripov, sprevádzania, marketingu, až po naše neobľúbené papierovačky a formalitky. Zatiaľ robíme obaja všetko, aby sme mali komplexnú skúsenosť s každou jednou činnosťou v cestovke.
Na vašom webe píšete, že „spoznávanie kultúr z celého sveta a objavovanie krás našej planéty s pocitom absolútnej slobody sú presne tie zážitky, čo v nás zanechajú stopu na celý život“. Ktoré konkrétne krajiny zanechali tie stopy na celý život v tebe?
Pre mňa osobne to zatiaľ boli India a Kolumbia. India je iný svet, ktorý cestovatelia buď milujú, alebo nenávidia. Ja som si Indiu v momente zamiloval kvôli kultúre, bizarnosti a autentickosti. Každý deň tam zažiješ neuveriteľné veci. A keď si myslíš, že to už nič neprekoná, tak hneď nasledujúci deň nájdeš ešte väčší bizár. Napríklad, na druhý deň v Indii ti už príde úplne normálne, keď vidíš trojčlennú rodinku, ktorá sa vezie na malej motorke tak, že mamka drží 30-kilovú kozu. A ďalšie dni to pekne graduje.
Kolumbia si ma získala rozmanitosťou krajiny, ale hlavne energiou a spontánnosťou ľudí. Prídem do malých potravín, hrá tam salsa, v momente schmatnem starú predavačku a začneme spolu tancovať a smiať sa. Jej to príde úplne normálne a prirodzené. V našich končinách by ma v lepšom prípade z obchodu vyhodili (smiech).
Dva roky sa svet zmietal v pandémii a väčšina krajín bola zatvorená. Dnes je pandémia na ústupe a krajiny sa postupne otvárajú aj turistom. Čaká nás tento rok cestovateľský boom?
Zdá sa, že pandémia je na ústupe, ale extrémne rastú ceny ropy a euro padá. Zvyšujú sa tak ceny leteniek. Mnohé z nich, napríklad do Južnej Ameriky, vzrástli oproti minulému roku na dvojnásobok. Ceny tam sú tiež fixované skôr na dolár ako na euro, a preto nám všetky náklady stúpli až o 20 percent. Cestovanie sa teda za posledné mesiace výrazne predražilo.
Nám sa však napriek všetkým komplikáciám pomerne darí a väčšinu miest na našich tripoch máme do konca roka vypredaných. Pomaly už plánujeme tripy na rok 2023. Cestovateľský boom tu už je, ale letiská a letecké spoločnosti na to žiaľ nie sú úplne pripravené — aj preto teraz čítame rady, čo robiť na letiskách pri oneskorených či zrušených letoch.
Ak sa chystáte v blízkej dobe cestovať letecky, odporúčal by som byť na letisku s poriadnym predstihom a ideálne cestovať len s príručnou batožinou. Aj tak tam bez problémov zmestíš všetko potrebné. Ak nezmestíš, pravdepodobne berieš veľa zbytočností (smiech).
Taktiež je momentálne problém s požičiavaním áut kvôli vysokému záujmu a nízkej ponuke, hlavne na ostrovoch. Ak si teda plánuješ niekde požičať auto, bookni si ho čo najskôr.
Keď sa povie letná dovolenka, väčšine ľudí napadne hlavne Chorvátsko, Grécko či Egypt. Ktoré destinácie by si na leto odporúčal ty?
Zdá sa mi, že na Slovensku má stále pomerne veľa ľudí „mindset“, že v lete sa chodí k moru a v zime na hory. Odporučil by som experimentovať s presným opakom, a teda počas horúceho slovenského leta sa ísť schladiť napríklad na Island, na turistiku do Nórska, do Álp alebo kdekoľvek na hory. A v zime sa ísť naopak vyhriať do teplej exotiky. Dáva mi to väčší zmysel ako ísť z tepla do tepla a zo zimy do zimy. Ale tiež chápem, že letenka v zime do exotiky je nákladnejšia ako napríklad cesta do Chorvátska v lete.
Aké destinácie sa chystáte predstaviť Slovákom do konca roka?
Poslednú sezónu bola juhovýchodná Ázia viac-menej zavretá kvôli pandémii, tak sme primárne robili tripy v Latinskej Amerike, kde bolo možné bez problémov cestovať. Teraz je už otvorená aj Ázia, tak sme pridali trip v kombinácii Bali, Singapur, Malajzia, Thajsko. Pripravujeme tiež Brazíliu, Argentínu a Uruguaj alebo kombináciu Peru, Bolívia a Čile. Osobne sa teším práve na tieto destinácie, pretože Latinská Amerika je môj najobľúbenejší región sveta.
Ľudo strávil celý august v Afrike, kam aktuálne pripravujeme zájazdy. Ak by sme nazbierali viacero záujemcov o expedície do krajín, kde nechodí veľa turistov, tak by sme radi pridali tripy napríklad do Konga, Burundi, Rwandy alebo Pakistanu.
Na zájazdoch aj sám sprevádzaš. Nie je stresujúce mať zodpovednosť za desiatku ľudí v cudzej krajine?
Zájazdy si sprevádzame my sami s Ľudom. Povedal by som, že sme obaja prirodzene veľmi schopní v organizácii vecí, komunikácii a taktiež v rýchlom a efektívnom riešení náhodných krízových situácií.
Od prvého momentu na tripe sa snažíme vytvoriť totálne uvoľnenú rodinnú atmosféru – ľudia sa na ten vibe veľmi rýchlo naladia. Chodia s nami veľmi rozumní, milí a mladí ľudia, minulý rok sme mali vekový priemer 29 rokov. Takže to ide fajn, všetci si skvele rozumieme. Ale samozrejme sme celá skupina pomerne uletená a náchylná vymýšľať blbosti.
Prezradíš nejakú veselú príhodu, ktorá súvisí so sprevádzaním?
Počas 5-hodinového presunu cez vnútrozemie Yucatánskeho polostrova v Mexiku sme sa ocitli v mini dedinke, kam pred nami pravdepodobne nezavítal žiaden zahraničný turista.
Boli sme hladní a zháňali reštiku. Na ulici som zastavil jediného okoloidúceho a po španielsky som sa ho opýtal, kde by sme sa mohli najesť. Povedal, že široko ďaleko tu nič nie je, ale vraj pozná jednu dobrú reštiku niekde na samote. Tak sme ho naložili k nám do minivanu a navigoval nás von z dediny smerom do džungle. Niektorí ľudia zo zájazdu sa asi aj trošku báli, kam nás to vedie a či sa odtiaľ vrátime živí, ale ja som mal z neho dobrý pocit.
Zrazu sme sa vynorili na čistinke v džungli, kde sa nachádzala reštika. Pobehovali tam sliepky, miestni štamgasti popíjali pivečko. A na nás úplne zapôsobila tá autentická atmosféra. Sadli sme si, najedli sme sa, kúpili zopár fliaš alkoholu a po pár minútach sme už boli kamoši so všetkými domácimi. A to aj napriek tomu, že nikto z nich nevedel po anglicky a nikto z našich klientov nevedel po španielsky. Dohovárali sa medzi sebou rukami, nohami. A fľašami (smiech).
Ak bolo treba, sem-tam som im niečo prekladal, ale väčšinou sa vynašli sami. Domáci mi potom po španielsky hovorili, že sme prví cudzinci, akých tu kedy mali a boli z nás rovnako nadšení ako my z nich.
Ani sa nám odtiaľ nechcelo odchádzať, lebo takéto autentické zážitky milujeme. Odvtedy sme toto miesto uprostred ničoho zaradili do itineráru a už ho navštevuje pravidelne. S miestnym krčmárom sme skvelí kamoši. Vždy, keď sa tam chystáme, ozvem sa mu pár dní vopred a pripraví pre nás obrovské hody.
Chceš byť nonstop v obraze?
Zdieľať na