Volali ho Slovenský Picasso, stratil sa bez stopy: Telo nikdy nenašli a jeho tvorba fascinuje aj dnes

Jozef Kornucik (zdroj foto: Webumenia.sk)

#Jozef Kornucik je meno, ktoré väčšine ľudí mimo umeleckej obce nepovie veľa. Napriek tomu ide o umelca, ktorý púta nielen vizuálne zaujímavou tvorbou, ale tiež zvláštnym životným príbehom, ktorý sa skončil v mladom veku 39 rokov. Kornucik totiž vtedy zmizol bez stopy. Jeho telo sa nikdy nenašlo a o niekoľko mesiacov bol prehlásený za mŕtveho.

Pátranie bolo márne

Jozef Kornucik sa narodil v roku 1938 v Snine, študoval grafiku na Umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a monumentálnu maľbu na VŠVU. Časť dospelého života potom strávil v Košiciach. No v roku 1976, vo veku 39 rokov zmizol celkom bez stopy. Pátranie bolo márne.

Zanechal za sebou manželku a dve deti z dvoch manželstiev, ktoré sa mimochodom prvý raz stretli až v 90. rokoch pri natáčaní dokumentu Slovenskej televízie o ich otcovi. Neostalo tak po ňom nič, okrem jeho umenia a 20. januára 1977 ho Mestský súd v Košiciach prehlásil za mŕtveho. Syn Pavol čiastočne pokračuje v jeho šlapajach, pracuje totiž ako grafický dizajnér.

Kde inde ako v krčme?

„Zoznámili sme sa v krčme. Kde inde! Postavil sa a ukázal na mňa prstom – ty budeš mojou ženou, povedal. Samozrejme, že som protestovala ako žena. Ale stalo sa to,“ opísala Kornucika jeho manželka Mária Kornuciková pre Korzár.

„Od začiatku to bol magnetický, nadpozemský vzťah dvoch duší. Boli sme si súdení.“ Kornucková v dome v Levoči roky diela svojho manžela opatrovala. Až v poslednej dekáde sa začalo na Slovensku objavovať viacero výstav, ktoré mapujú jeho trocha pozabudnutú tvorbu – napríklad v Poprade, Humennom či aktuálne v Košiciach.

Jozef Kornucik: Kompozícia z VSŽ I. (zdroj: Webumenia.sk)

Búrlivé 60. roky

Rozkvet umeleckej slobody v 60. rokoch, bohémsky život a následný presun do ťažkého obdobia normalizácie v 70. rokoch ukazujú, kam príbeh umelca s nejasným koncom viedol. 

„Mal rád krajnosti. Keď mal pracovať, tak pracoval do zrútenia, vyčerpania,“ hovorí v dokumente Príbeh bez konca výtvarník Vladimír Popovič. „Rovnako s dievčatami to bolo do úplného zrútenia. Bol to macher, vedel ľudí vyhecovať, vedel veci pomenovať svojim menom. Keď bol pre niekoho niekto hlúpy, tak mu povedal, že je hlúpy,“ dodáva.

View this post on Instagram

Were you happy?

A post shared by Martin Bubelínyi (@mato_bubelinyi) on

V rovnakom dokumente jeho súpútnici spomínajú na to, aká podnetná a produktívna atmosféra v 60. rokoch v umení vládla. Zdravá súťaživosť spolužiakov z VŠVU hnala dopredu.

Darilo sa tak aj Kornucikovi. Jeho gobelín Dedinská matka reprezentovala slovenské umenie na Bienále umenia v Benátkach spolu s najväčšími menami vtedajšieho umenia u nás. Ďalšie jeho veľké práce viseli v budove VSŽ Košice, dnešnom US Steele a ešte počas jeho života jeho diela kúpila i Slovenská národná galéria.

Vnútorná inventúra

O búrlivej povahe umelca môže hovoriť aj jeho tvorba. Na stránke Webumenia.sk, ktorý sa venuje mapovaniu slovenského umenia si môžeš pozrieť, ako sa líšili jeho olejomaľby od gobelínov a grafických prác. V dokumente Príbeh bez konca spomína pani Kornuciková, že okrem spoločenskej klímy ho brzdila hlavne psychická nepohoda, ktorá sa prejavila po návrate z Vietnamu. Krajiny, ktorá naňho spravila silný dojem: „Možno si urobil vnútornú inventúru. Ako žil, ako tvoril a spojil to s predstavou ako by mal žiť a tvoriť. Umenie bolo preňho všetko, aj keď nás mal veľmi rád, myslím si, že umenie zvíťazilo.“

Jozef Kornucik: Kompozícia IV. (zdroj: Webumenia.sk)

Možno sa raz vráti

Kornucik tak v roku 1976 zmizol bez stopy, Už citovaný Vladimír Popovič to prirovnal k zmiznutiu autora Malého princa Antoine de Saint-Exupéryho. Ďalší umelecký kolega Slavo Brezina v dokumente povedal: „Kam odišiel, ťažko povedať. Bol záhadný a je záhadný. Možno žije v Amerike, Brazílii. Veľmi rád cestoval.“ 

Úsmevné konšpirácie vo viac ako dvadsať rokov starom dokumente podporil tiež ďalší výtvarník Juraj Bartusz: „Raz mi povedal, že zmizne, že ho nikdy nikto nenájdu. Existujú rôzne konštrukcie a krásne príbehy, čo sa s ním stalo. Napríklad, že odišiel do Ameriky a založil tam firmu, alebo do Austrálie. Vlastne stále môžeme čakať, že sa raz objaví, alebo sa raz o ňom niečo dopočujeme.“

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť