#Letuška, cestovateľka a čoskoro aj dvojnásobná knižná autorka. Zuzana Greizingerová precestovala desiatky krajín, zažila prácu v komerčných aj VIP lietadlách a dnes inšpiruje tisíce ľudí svojím pohľadom na svet.
V rozhovore nám prezradila, prečo ju lietanie nikdy neomrzí, čo ju naučilo spoznávanie kultúr a aké tajomstvá odkryje vo svojej pripravovanej knihe.
Si letuškou, tvorkyňou contentu a spisovateľkou, avšak, keby sme ti dnes museli vymyslieť úplne novú profesiu, akú prácu by si si vybrala?
Keby som si mala vybrať niečo úplne iné, bez ohľadu na to, či mám na to nejaké predpoklady alebo talent, tak by ma určite bavilo byť herečkou v nejakých filmoch. Milujem filmy a knihy, pretože ma vždy vezmú do inej reality. Zdá sa mi, že život herečky nie je jednotvárny, lebo ona vždy „žije“ niekoľko životov podľa toho, koľko úloh hrá a ako sa vie vžiť do jednotlivých postáv.
Ak by som si však mala vybrať inú profesiu na základe svojich možností alebo predpokladov, tak by bol zo mňa veľmi dobrý detektív (úsmev). Nie taký, ktorý loví po uliciach, ale skôr ten, čo sedí v kancelárii, spája dokopy dôkazy a hľadá „to nevypovedané“, všíma si každý detail. Myslím si, že som v tom veľmi dobrá – baví ma psychológia a čítanie ľudí, odhaľovať, čo človek povie, a zameriavať sa na úplné detaily, ktoré si nikto nevšimne.
Na druhej strane, čítam veľa detektívok a často sa stretám s tým, že mi ľudia vravia, akí boli šokovaní, kto bol nakoniec vrahom. Ale ja toto väčšinou viem už pre koncom príbehu, pretože si všímam náznaky, ktoré bežne ľudia nepostrehnú.
Napadlo mi to až neskoro, pretože som najskôr išla študovať žurnalistiku. Možno som tak trochu snívala o tom, že budem investigatívna novinárka, pretože som chcela odhaľovať tie veľké prípady ako v amerických filmoch, kde človek dostane niekoľko týždňov na svoj článok a „checkuje“ všetky fakty, robí rozhovory, spolupracuje s právnikmi a políciou…
Toto ale na Slovensku veľmi nefičí a neviem si predstaviť, ako by to fungovalo v praxi, preto sa moje sny o žurnalistike veľmi rýchlo rozplynuli. Potom som chcela písať do dámskych časopisov odľahčené a vtipné články a žiť si život ako Carrie Bradshaw zo seriálu Sex v meste. V čase, keď som začínala so žurnalistikou, bol absolútnym hitom.
Po šiestich rokoch ma to však prestalo baviť. Chcela som žiť „viac životov“ a viac cestovať. Aj preto si myslím, že aktuálna rola letušky mi veľmi sedí. A hlavne, posledný rok sa mi splnil obrovský sen, pretože lietam pre jeden privátny jet. Táto práca obsahuje všetko, čo ma baví.
Keď lietam ako letuška pre súkromného majiteľa lietadla, musím si všímať detaily, čítať miestnosť, vedieť, kedy mám byť neviditeľná, niekedy musím čítať myšlienky pasažierov, poskytovať perfektný servis… Ale zároveň lietam a cestujem. Vo VIP biznise nie je nič jednotvárne – letušky majú celkovo dosť flexibilný a nepredvídateľný harmonogram a nie je to žiadne od 9 do 5 ako v kancelárii, čo ma veľmi baví. To bol jeden z faktorov, prečo som sa stala letuškou.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako sa vlastne z letušky stala storytellerka?
Prišlo to úplne prirodzene, pre mňa je to samozrejmé. Vždy som bola storyteller, písala som články a predtým, než som sa stala letuškou, som robila v časopise. Keď som začala lietať a cestovať, bolo pre mňa úplne prirodzené, že to nenechám len tak.
Odjakživa si píšem denníky, pretože ma to svojím spôsobom napĺňa, ale každý umelec či spisovateľ sa potrebuje o svoju tvorbu podeliť. Nikto nepíše alebo neskladá hudbu len sám pre seba, všetci chceme svoj pohľad na svet zdieľať.
Bolo to úplne prirodzené, že ak ma nejaká nová krajina nadchla, mala som chuť povedať to svetu. A vďakabohu, vtedy sa začali rozmáhať sociálne médiá. Takže som na to mala super platformu, kam som mohla tieto veci zavesiť. Do online sveta, kde ich nenašli len moji známi, ale mohol na moje zážitky natrafiť aj niekto úplne cudzí.
Prečo práve názov Travel like an Alien?
Pretože je to podobné, ako keď sa človek vcíti do nejakého pomyselného mimozemšťana, ktorého vyslali na našu planétu, aby sem prišiel a začlenil sa medzi ľudí, zachytil a zdokumentoval všetko, čo sa dá, a priniesol na svoju planétu o nás všetko, odžil si to tu… Presne takto chcem aj ja cestovať, akoby som bola nejaký mimozemšťan, ktorého sem zoslala nejaká misia a preskúmal, čo sa dá.
S takou vášňou chcem o tomto našom svete vedieť čo najviac. Mne nestačí odfotiť sa pred nejakou turistickou lokáciou – aj keď ma to baví, nebudem sa hrať, že som nejaký super cestovateľ, ktorý navštevuje len neodhalené miesta. Baví ma byť turistom, vidieť tie krásne vec. Nakoniec, keď sú tie pamiatky obľúbené, asi na nich niečo je, keď ich chcú vidieť milióny ľudí.
Na druhej strane, baví ma aj samotné poznávanie kultúr, keď sa do toho naplno ponoríš, vidíš to a skúsiš si, ako tí ľudia žijú. Keďže mám kolegov z rôznych kútov sveta, pýtam sa na ich zvyky a tradície, ako sa im žije, čo hovoria ľudia na domácu politiku atď. Som asi ten najzvedavejší kolega, na akého natrafia, pretože vždy, keď cestujem, snažím sa dostať čo najhlbšie…
Podľa sociálnych sietí pôsobíš ako človek, čo nikdy nesedí na jednom mieste. Ako dlho dokážeš vydržať bez lietania, kým ti to začne chýbať?
Asi veľmi dlho nie. Keď prišiel covid a prišla som o svoju prácu, kde som bola skoro šesť rokov, zobrala som to tak, že budem silná, lebo je to znamenie usadiť sa. Dala som tomu šancu, vyskúšala som si žiť vo vzťahu a byť žienka domáca, ale aj prácu v cestovnej kancelárii.
Ale, úprimne, nikdy som nebola nešťastnejšia – nevyhovovalo mi to, keď som mala pripravovať ľuďom dovolenky na nádherné miesta, na ktoré sa ja nedostanem, lebo sedím pri počítači. Nejako som prežila a hoci boli časti práce, ktoré ma bavili, lietanie mi zostalo v krvi a už som sa nevedela tej závislosti zbaviť. Po cestovke som išla robiť najskôr do low cost dopravy, lebo neboli iné príležitosti. Hoci to bol skôr krok späť, v lietadle som bola oveľa šťastnejšia ako v kancelárii.
Hovorím, že sú dva typy ľudí – takí, ktorí chcú lietať a snívajú o tom, vyskúšajú si to a po pár rokoch majú dosť, takže sa vrátia k stabilnému životu. Potom sú, naopak, ľudia, ktorých postihne „diagnóza letuška“ a medzi takých patrím aj ja. Akonáhle sa do tohto životného štýlu dostaneš, už nevieš robiť nič iné, práca od 9 do 5 ťa ubíja…
Okrem toho, ja celkovo neposedím – aj teraz ako VIP letuška pracujem na základe rotácií, teda mám harmonogram, kde 8 týždňov pracujem a 4 týždne mám voľno. Tých 8 pracovných týždňov som v pohotovosti – keby klient zavolal, že chce letieť, tak musím byť okamžite pripravená, ale ďalšie 4 týždne mám potom zasa voľno.
Je to tak akurát. Keď som už doma tri týždne, ten posledný sa už teším na to, kedy vypadnem z domu. A keď som zasa v práci a blíži sa šiesty týždeň, netrpezlivo čakám, kedy sa vrátim domov, hoci nie som vždy zatvorená v Saudskej Arábii a aktívne lietam.
Ako zvládaš balans medzi tým, čo ukazuješ verejne, a tým, čo si nechávaš pre seba?
Vyzerá to, že sa delím o veľa vecí zo svojho života, pretože postujem v podstate každý deň, to však zďaleka nie je ani 40 percent toho, čo za ten deň zažijem. Veľmi veľa si nechávam pre seba a delím sa skôr o cestovanie a zážitky. Ale napríklad svoj súkromný život a vzťahy či ľudia, na ktorých mi záleží, sa nikdy na môj Instagram nedostanú.
Kto si myslí, že ma pozná, lebo denne postujem a on ma sleduje, tak sa veľmi mýli. Aj Instagram je pre mňa skôr studňou inšpirácií. Beriem, že každý má svoj štýl, a rada sledujem ľudí, ktorí sú autentickí. To, čo dávam na svoj profil, nie je vždy autentické, pretože si vyberám momenty, ktoré chcem zdieľať – chcem sa deliť o niečo, čo má inšpirovať, a nie o nejaké depky. A nie každý moment vo svojom živote považujem za inšpiratívny, preto si niektoré nechávam pre seba.
Takisto, moje stories sú veľmi pozadu a často mi ľudia píšu: Si tam a tam, tak poďme na kávu… Ja to však postujem o čosi neskôr, lebo rada cestujem akoby dvakrát – hlavne, ak niekam cestujem prvýkrát, úplne si to užívam a som v prítomnosti, robí si videá a fotky, ale nehrabem sa v tom.
Až potom, keď mám čas, si to pripravím, nastrihám a pomaly to postujem. Keď si prechádzam tie materiály, tak mám pocit, že som sa na to miesto vrátila späť, zažívam to znova a veľmi ma to baví. Mne to takto dáva väčší zmysel a vyhovuje mi to.
Ako si pamätáš na svoj úplne prvý let ako letuška? Čo sa ti vtedy mihalo hlavou?
Môj prvý let som absolvovala pred 11 rokmi. Začala som lietať v septembri 2014, tesne po tréningu, a skôr sa mi hlavou mihali všetky tie pravidlá a veci, na ktoré nesmiem zabudnúť, čo si mám všímať a ako sa mám zachovať… Vlastne som si to ani tak neužila, pretože som bola v strese z toho, na čo všetko musím myslieť.
Ale čím viac človek lieta, tak sa mu to zautomatizuje a už si to viac užíva. Počas prvého letu sa človek cíti ako malé zvedavé dieťa, ako taký prváčik v škole… Nevieš, čo máš očakávať, pozeráš sa okolo seba a myslíš si, že si na ten „prvý školský deň“ pripravený, lebo vieš prečítať nejaké písmená, ale v realite je to niečo úplne iné…
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí si myslia, že práca letušky je „iba o roznášaní kávy“?
Ja to ľuďom ani nezazlievam, že si to myslia, lebo koniec koncov, denne prichádzame do styku s tým, že sa letušky z 99 percent venujú servisu. Ale, chvalabohu, že sa mu venujú a nemusia napríklad zachraňovať ľudí.
Nehody na palube sa, našťastie, stávajú menej často, najmä vďaka tomu, že pravidlá, ktoré sa učíme a na čo sa trénujeme, vychádzajú z reálnych skúseností – museli sa stať nejaké katastrofy, z ktorých sa ľudia poučili, dalo sa to do manuálu, letušky sú teda každým rokom lepšie trénované, lebo sa učia z chýb tých druhých.
Je teda super, že z 99 percent roznášajú len kávu, ale je to najmä vďaka tomu, že sú dobre natrénované a dodržiavajú postupy podľa manuálu, čím okrešú riziko na minimálne percento. Samozrejme, stále tam je šanca, že sa môže niečo stať, pretože človek nikdy nevie, kedy sa ocitne v problémovej situácii.
Ľuďom by som odkázala to, že by nemali byť na letušky hnusní a arogantní, lebo človek nikdy nevie, kedy sa ocitne v takej situácii on. Keď príde do tuhého a bude treba niekoho zachrániť, je tu na to letuška. Myslíš si, že ťa potom bude chcieť zachrániť ako prvého po tom, čo si na ňu naziapal, vynadal jej a znepríjemnil celý deň, alebo skôr pomôže nejakej milej panej, ktorá bola slušná a príjemná? Je potrebné, aby si cestujúci viac vážili naše povolanie, hoci nevedia, čo všetko za tým je.
Čo je podľa teba najväčší cestovateľský mýtus?
To, keď sa ľudia tvária, že sú ozajstní cestovatelia, lebo nechodia s cestovkou, ale riešia si všetko sami a cestujú na neobvyklé miesta. A zároveň sa vysmievajú z turistov, ktorí využívajú cestovné kancelárie. Podľa mňa je cestovateľ každý a ozajstní dobrodruhovia už dávno neexistujú, lebo svet bol objavený – každú krajinu niekto navštívil, na každý kopec sa niekto vyšplhal a v každom mori sa niekto okúpal…
Nemám rada takéto povyšovanie sa a osobne si viem užiť obe strany cestovania – aj pobyt v luxusnom hoteli, aj šliapanie po krajine v málo známej oblasti… Vychutnám si oboje a dostane ma rovnako Eiffelovka ako málo známa dedinka v Maroku.
Hrať sa na veľkého cestovateľa a objaviteľa je podľa mňa hlúposť, dôležité je, že nás cestovanie baví a necestujeme len preto, aby sme sa pochválili, kde všade sme boli. Skôr je pre mňa cestovateľ každý, kto k tomu pristupuje s pokorou a snaží sa niečo nové o spôsobe života v danej destinácii naučiť.
Mať zvedavosť aj na turistickom mieste je základ. Nie je to len o tom, aby sme si na známom mieste urobili fotku, akú má tisíc ľudí predo mnou – pokojne si ju sprav na pamiatku, ale maj v sebe aj určitú zvedavosť. Napríklad, že chceš zistiť, prečo je to miesto vlastne vyhľadávané a aký je za tým príbeh. Keď to človek v sebe má, absolútne mi neprekáža, že nie je dobrodruhom a beriem ho ako normálneho cestovateľa.
Ktorá krajina ťa naučila najviac?
Ťažko povedať, ktorá krajina ma naučila najviac, pretože každá ťa niečo naučí. Avšak, keďže veľa času som strávila na Blízkom východe, dosť ma to ovplyvnilo. Ich kultúra je veľmi odlišná od našej a napriek tomu, že som Európanka, tak ma arabská kultúra celkom zmenila. Aj keď to nie je kultúra, na ktorú by som sa vedela stopercentne preladiť, veľa som si z nej vniesla do môjho spôsobu života, najmä v tých veciach, ktoré nám Európanom chýbajú.
Oni sú veľmi rodinne založení, podporujú sa a majú akoby vieru vo všetko, nielen v Boha. Celkovo v sebe skrývajú akýsi väčší pokoj. Nenaháňajú sa za všetkým ako my v Európe – my sme individualisti, u nich rodiny držia spolu. Tieto veci ma dosť zmenili. Myslím si, že každé cestovanie človeka zmení, hlavne ak si dokáže z každej kultúry niečo zobrať. Každá kultúra má aspoň jednu malú vec, z ktorej sa dá zobrať príklad. Ak to vieš dobre pospájať a aplikovať do svojho života, zmení ti to obzory a životný štýl, mieru tolerantnosti…
Strašne sa mi páči, že Arabi sú štedrí – jasné, niekto by povedal, že majú prachy z ropy, že majú z čoho rozdávať, ale nehovorím o týchto bohatých ľuďoch. Ja som stretla napríklad chudobných Arabov, Palestínčanov a Jordáncov, ktorí nemajú dokopy nič, ale keď ste hosť, tak sa s vami podelia. Toto u nás nie je, my si skôr závidíme a hrabeme pre seba.
A oni majú v sebe zároveň hrdosť, takže aj keby nemali, nebudú od nikoho nikdy žobrať a snažia sa pomôcť si sami. Ak naozaj potrebujú pomoc, skôr sa snažia človeku ponúknuť nejakú službu a niečo predať než by prijali pomoc zadarmo.
Zmenil sa tvoj pohľad na domov po rokoch v oblakoch?
Jasné, že sa zmenil, pretože človek si začne uvedomovať, čo má doma. Keď žiješ toľko rokov v púšti, kde sú len dve ročné obdobia, horúco a peklo, začneš si vážiť, aké je to super mať štyri ročné obdobia. Keď prídeš na miesta, kde ľudia nemajú vodu, tak si povieš, aké je to úžasné, že máme napríklad splachovacie záchody a podobne.
Určite sa môj pohľad zmenil najmä v tom, že si oveľa viac vážim, čo máme doma. My zo Slovenska žijeme na super mieste a sme do veľkej miery privilegovaní. Som rada, že som sa narodila tam, kde som sa narodila.
Rozhodne to máme ľahšie ako iné národy. Vo VIP biznise stretám dievčatá pochádzajúce napríklad z Filipín či Malajzie, ktoré sú veľmi šikovné, ale nedostanú také šance, pretože nemajú bezvízový vstup do veľkého množstva krajín, preto sa vo VIP biznise siaha skôr po letuškách s európskym pasom.
Ako prišla myšlienka na to, že musíš napísať knihu?
Myšlienka napísať knihu bola u mňa jasná už dávno. Odmalička som hovorila, že raz napíšem knihu, len som dlho hľadala vhodnú tému. Keď som začala cestovať a lietať, zistila som, že ľudí okamžite zaujme, ak im poviem, že som letuška, a zahrnú ma otázkami. Fakt stačí len povedať, že som letuška a pýtajú sa, aké to je, zaujímajú sa o rôzne príhody.
Spontánne sa teda objavila téma, o ktorej chcú ľudia čítať. Keď prišiel covid a ja som prvý raz prišla o prácu, brala som to ako ideálny čas na to, aby som zozbierala všetky tie zážitky z lietania a zhrnula ich do jednej knihy.
Tak vlastne vznikla moja kniha Pripútajte sa, pristávame. Je skôr o mojom cestovaní a všetkých krajinách a príbehoch z cestovania, ktoré som zažila. Obsahuje aj pár kapitol z paluby a, paradoxne, som dostávala najviac ohlasov na to. Ľudí viac fascinuje náš životný štýl a povolanie než samotné cestovanie.
Teraz plánujem vydať druhú knihu, ktorá by mala vyjsť do konca tohto roka. Plánujem to na október, november 2025. Už je napísaná, dolaďujeme len detaily ako formátovanie a korektúry. Druhá kniha bude teda skôr taký „odtajnený denník letušky“, prezradí viac o životnom štýle letušiek a príhodách z paluby, ktoré zažívame. Malo by to pobaviť aj moje kolegov z iných aerolínií, ale aj pasažierov.
Čo bolo najväčšou výzvou pri písaní prvej knihy?
Určite tam boli nejaké zábrany, hlavne, my sa ako letušky musíme správať profesionálne a nemali by sme zhadzovať našu spoločnosť, pre ktorú lietame. Niektoré informácie nie sú úplne pre verejnosť, ale keď už teraz pre tie spoločnosti nelietam, tak som to riskla a odhalila som niektoré veci, ktoré by som neodhalila, keby som pre dané spoločnosti ešte lietala.
Ale urobila som to takým spôsobom, že to hrám na fikciu, hoci všetky príbehy majú reálny základ. Asi by sa tam hodila známa hláška, že „podobnosť so skutočnosťami nie je náhodná“, ale niektoré veci boli vymyslené, lebo sú do poslednej bodky pravdivé.
Keď píšeš, máš pred sebou konkrétneho čitateľa, alebo píšeš skôr „pre seba“ formou denníka?
Keď som písala druhú knihu, vznikala formou denníka, aby mal čitateľ pocit, že číta niečo súkromné a aby tam bolo také vzrušenie z toho, že číta niečo „zakázané“. Ale určite som to nerobila iba pre seba. Chcela som najmä pobaviť ľudí, ktorí budú knihu čítať.
Môžeš naznačiť, čím bude kniha iná ako tvoja prvotina?
Kniha sa bude volať Lietať a nezblázniť sa a pôjde o taký odkrytý tajný denník letušky. Príbehy podané vtipnou formou by mali ľudí nielen pobaviť, ale im aj odhaliť kúsok často nepochopeného sveta letušiek a stewardov.
Zdieľať na
Zdieľaní