#Snúbenci Veronika Kadlecová a Lukáš Kováč radi cestujú a svoje zážitky zdieľajú aj na svojom instagramovom profile Hladní po cestách. Aj keď prešli niekoľko krajín sveta, rozhodli sa kúpiť si jednosmernú letenku do Ázie a mesiac pobudli vo Vietname, odkiaľ si odniesli množstvo krásnych zážitkov.
V Októbri sa rozhodli kúpiť si jednosmernú letenku do Vietnamu, kde pobudli mesiac a ďalej sa presunuli cez Japonsko na Havaj, či Indonézske ostrovy Bali, Nusa Penida a Jáva, odkiaľ si odniesli množstvo krásnych zážitkov.
Blízko mesta Da Nang vo Vietname sa venovali dobrovoľníctvu a napríklad populárny Golden Bridge veľmi neodporúčajú, stačí, ak ho uvidíš iba raz v živote.
Vietnamci sú podľa nich zvyknutí tvrdo pracovať, žiť z mála a byť skutočne šťastní aj bez peňazí či obrovského majetku. Navyše sú otvorení a priateľskí, Veronika s Lukášom stretávali počas svojej niekoľkomesačnej cesty iba milých ľudí.
Otázky na telo – ktoré kládli najmä obyvatelia Vietnamu, nie sú pre nich tabu, aj keď ide o úplných cudzincov. Väčšinou však cestovali po vidieku a chudobnejších častiach, kde tvoria veľké komunity a starajú sa o seba navzájom. Akonáhle má čo i len jeden človek z danej komunity nejaký problém, snažia sa mu pomôcť.
Jedným z ich prvých výletov vo Vietname bola plavba po rieke Mekong, trinástej najdlhšej rieke sveta. „V okolí rieky vystupovali aj lokálne vietnamské tanečné súbory. Jedna z piesní mi pripomínala našu riekanku Keď si šťastný, ale po vietnamsky. Rovnako tu chovali hady, pričom jedného z nich som aj držala na rukách. Až neskôr som sa dozvedela, že išlo o jedného z najjedovatejších hadov na svete,“ opisuje svoj zážitok Veronika.
V rozhovore prezradili, prečo obľubujú reštaurácie s chudobnejším interiérom, ktorú časť Vietnamu by si mal rozhodne navštíviť, kde sú teraz a prečo plánujú odcestovať na Sumatru.
Začínali ste v Hočiminovom meste, neskôr ste prešli do Da Nangu, kde ste pôsobili ako dobrovoľníci na farme, rovnakej činnosti ste sa venovali aj na Havaji, kde ste pomáhali pani s dvomi deťmi a psom. Čo vás vedie k takejto pomoci v starostlivosti o ľudí či zvieratá, je to pre vás bežné?
Veronika: Áno, dobrovoľníctvo si hľadáme vopred pred návštevou danej krajiny alebo až po príchode. Ak nenájdeme dobrovoľnícky program, snažíme sa spojiť s ich kultúrou aspoň formou HOMESTAY – je to forma ubytovania u domácich v ich dome.
Napríklad, na Bali sme sa dostali na oslavu duší či náboženské rituály, kde vyháňali zlých duchov. Vo Vietname je oveľa jednoduchšie nájsť možnosti dobrovoľníctva, pretože tu môžete učiť deti po anglicky, neplatí to však pre všetky krajiny.
Ovládajú vo Vietname a Thajsku dobre angličtinu?
Veronika: Vo Vietname ani v Japonsku veľmi nevedeli po anglicky, avšak sú otvorení používať napríklad prekladač. Aj so slabšou angličtinou sa prihovárajú ľuďom, čo je veľmi pekné. V Thajsku sme boli zatiaľ len v moslimskej časti, avšak v turistickejších oblastiach vedia lepšie anglicky, lebo sú donútení sa ju učiť. Vo Vietname mali horšiu angličtinu, pretože sa v nej podľa našich zistení nechcú až tak zlepšovať. Väčšinou nám tvrdili, že chcú zostať pracovať vo svojej krajine, a preto ich angličtina až tak nezaujíma.
Lukáš: Myslím si, že v niektorých oblastiach nemajú záujem zlepšovať si angličtinu, preto poznajú iba základné frázy. Chýba im motivácia, ktorá by ich viedla k učeniu angličtiny, keďže chcú zostať žiť i pracovať vo svojej krajine.
Akým spôsobom ste sa potom, napríklad vo Vietname, dorozumievali?
Veronika: Pomocou google prekladača. Väčšinu fráz sme preložili do ich jazyka a nejako sme sa už dorozumeli. Napríklad, na farme vo Vietname kde sme robili dobrovoľníkov, sme stretli dve šestnásťročné Vietnamky, ktoré mali na starosť túto farmu a zadávali nám úlohy. Tie vedeli anglicky, pretože chcú ísť študovať do Dánska, takže sa angličtinu museli ale aj chceli naučiť.
Hovorili mi, že používajú Duolingo, pozerajú videá v angličtine, pretože majú motiváciu odísť z krajiny. Myslím si však. že tí, ktorí nechcú odísť von, zostanú len pri základoch angličtiny.
Pôsobili ste aj ako dobrovoľníci na farme vo Vietname, ako to vyzerá?
Veronika: Pôsobili tam okrem nás aj dobrovoľníci z Venezuely, Čile, Talianska, Írska či Belgicka. Okrem toho tam bola aj mapa dobrovoľníkov z rôznych krajín, ktorí ju navštívili v minulosti. Z Európy sme tam videli takmer všetky národnosti. Chcú pomáhať deťom aj zvieratám.
Na farme sme boli týždeň, platili sme si ubytovanie a starali sme sa tu o zvieratá. Vyháňali sme kravy na pašu, kŕmili sme ich, čistili sme prostredie prasiatkam a starali sme aj o kozy či sliepky.
Lukáš: Okrem toho sme zbierali vajíčka, starali sa o psy alebo rybičky v jazierku. Rovnako sme sa učili variť vietnamské jedlá, ktoré sme pripravovali pre všetkých ostatných dobrovoľníkov.
Bol pre vás Vietnam tak trochu kultúrnym šokom?
Lukáš: Mali sme zmiešané pocity hneď po pristátí, keďže išlo o našu prvú cestu do samotnej Ázie. Už na letisku sa k nám nahrnula masa ľudí, ktorí nám ponúkali odvoz bez oficiálneho označenia, navyše tu bolo neskutočné dusno či digitálny smog – svetielkujúce a farebné reklamy – na toto sme predtým neboli zvyknutí.
Väčším kultúrnym šokom však bolo Japonsko, pretože bolo technologicky vyspelé. Hneď sme si tu všimli technologický rozdiel medzi Európou a zvyškom Ázie. Ďalším kultúrnym zážikom bol ostrov Bali z náboženského hľadiska.
Veronika: Na Bali nás pozvali na náboženskú ceremóniu, kde sme zažili vyháňanie zlých duchov. Ducha symbolizovalo obrovské umelé zviera. Prirovnala by som to k našim fašiangom, na ktorých sú čerti. Toto ma však miestami desilo, pretože celá udalosť na mňa pôsobila v temnejšom duchu. Navyše sme tu boli jediní turisti, takže si nás domáci so zvedavosťou obzerali.
V Da Nangu ste boli na populárnom Golden Bridge, ktorý vás sklamal, pretože tam bolo veľa turistov. Zistili ste, či je možné vystriehnuť čas, keď tento most nie je taký preplnený?
Lukáš: Myslím si, že by si tam musela ísť veľmi skoro ráno a radšej v týždni. Otvárajú ho okolo siedmej ráno, teda od siedmej do ôsmej je tam menej turistov, takže si tu môžeš spraviť krásne fotky bez davov. Neskôr tam nabehnú autobusy turistov a už je tam plnka.
Ako na vás tento most pôsobil, asi nesplnil vaše očakávania?
Veronika: Chvíľu tam bola hmla, takže sme ho nevideli celý. Neskôr sa vyčasilo a myslím si, že ide o nádhernú, mohutnú stavbu. Sú tam nádherné sochy Budhov či záhrady lásky. Určite sa oplatí ho navštíviť, ale podľa nás stačí raz v živote.
Lukáš: Najkrajším zážitkom pre mňa bola cesta na most v lanovke, kde sme na vrchole vystupovali do mrakov, ktorými bol zahalený celý komplex. Pri moste je dokonca vybudovaný zábavný park a francúzska dedinka, kde môžeš zažiť kúsok Európy.
Ak by ste mali porovnať Da Nang s ostatnými, chudobnejšími oblasťami vo Vietname, v čom vidíte najväčšie rozdiely?
Veronika: Mestečko vyzerá ako ktorákoľvek európska metropola – vysoké mrakodrapy, krásne pláže, všade blikajúce svetlá a nápisy. Najväčšie rozdiely však vnímame v tom, že ľudia v odľahlejších častiach sú usmievavejší, aj zhovorčivejší.
Lukáš: Vo väčších mestách cítiť viac ten zhon a stres. Miestami sa vytrácal ten pocit autentickosti Vietnamu, ktorý sme zažili práve v tých odľahlých častiach. Aj ľudia boli prívetivejší.
Ako ste sa vo Vietname presúvali?
Veronika: Na väčšie vzdialenosti sme využívali nočný autobus. V tomto autobuse sú VIP kabíny s posteľami. Zaujímavosťou je, že aj keď šialene jazdia, výnimočne spôsobia nehodu.
Lukáš: V nočnom autobuse sa nie vždy dalo spať, pretože šoféri vedia jazdiť ako blázni. Občas je to naozaj „o hubu“ – dá sa tam vyspať, ale ľudia s ľahkým spánkom sa tu prehadzujú z jednej strany na druhú. Treba si to však aspoň raz za život vyskúšať.
Nerozumiem, ako teda môžu fungovať na takýchto celkom nebezpečných cestách.
Veronika: Tieto cesty na prvý pohľad vyzerajú nebezpečne, ale Vietnamci sú zvyknutí. My sme sa presúvali aj na prenajatej motorke a zvykli sme si na rôzne situácie. Chce to len naučiť sa byť v prítomnosti ako domáci.
Lukáš: Všimol som si, že sú plne v prítomnom okamihu a sústredia sa na cestu. Podľa nás nerozmýšľajú nad svojimi problémami počas jazdy.
Akí sú Vietnamci v porovnaní so Slovákmi?
Lukáš: Prekvapivo boli veľmi otvorení a priateľskí aj napriek jazykovej bariére. Vôbec nie sú uzavretí, hneď a bez hanby sa pýtajú otázky na telo – kedy budete mať svadbu či dieťa.
Veronika: Aj napriek tomu, že je Vietnam kratšie otvorený turizmu ako napríklad Thajsko, tak sú jeho obyvatelia usmievaví, nápomocní a ochotní rozprávať, aj keď nie vždy vedia anglicky. Rovnako sú veľmi zvedaví, chcú ťa spoznať a často sa ťa snažia len tak na ulici rozveseliť – najmä deti – kývajú, bežia za tebou a smejú sa.
Z nášho pozorovania sme mali pocit, že ženy tu pracujú viac ako muži – v niektorých častiach ženy makali a chlapi hrali karty či fajčili cigarety. Tu je žena v domácnosti, ale aj na stavbe. Rovnako sú usmiati či vďační za každú trošku. Nestretla som ľudí, z ktorých by som mala zlý pocit.
Všimli ste si u nich aj nejakú formu workoholizmu?
Lukáš: Sú veľmi pracovití a šikovní stavbári, no nenazval by som ich workoholikmi
Veronika: Myslím si, že neprepadajú workoholizmu, pretože pre nich je úplne normálne vstať a ísť pracovať. Ide skôr o formu prežitia, keďže sa musia starať o zvieratá či polia, ktoré im dávajú najesť. Starostlivosť o ne berú ako niečo prirodzené. Nevieme však, akí boli ľudia vo veľkých mestách, ktorí pracujú v officoch, keďže sme prešli väčšinou dediny.
Vietnamci sa podľa vás nestresujú v porovnaní s Európanmi. Prečo?
Veronika: Pýtala som sa jednej dobrovoľníčky Vietnamky na farme, ako je to s ich mentalitou. Študovala ako jediná Vietnamka s Nórmi, ktorí sú podľa nej veľkými individualistami, čo vo Vietname nehrozí. Vietnamci tvoria komunity, v ktorých riešia individuálne problémy a neuzatvárajú sa do seba. Rozprávajú sa o problémoch a pomáhajú si navzájom.
Niečo podobné mi povedala aj moslimka na Jáve. Rovnako aj rodiny držia spolu.
Máte nejaký konkrétny príbeh s obyvateľmi, o ktorý by ste sa chceli podeliť?
Veronika: Keď sme boli v horskej provincii Hà Giang, prišli k nám deti, ktorým som rozdala sladkosti. Aj napriek tomu, že nevedeli veľmi dobre po anglicky, tak mi ďakovali lámanou angličtinou. Hneď si to rozbalili a spolu ich zjedli. Dojalo ma to, pretože žijú v chudobe, ale dokážu sa tešiť aj z mála.
Keď ste videli, ako chudobne žijú, zmenilo sa nejako aj vaše nákupné zmýšľanie?
Veronika: My sme minimalisti už dlhodobejšie, vo Vietname sa to však ešte viac umocnilo. Kedysi, ešte ako tínedžerka som si nakúpila kopec vecí, ktoré som nepotrebovala. Keď som si uvedomila, že veľa ľudí nemá čo nosiť, tak som ich darovala. Na cestách ešte viac prichádzam na to, že nepotrebujem niekedy ani to málo vecí, ktoré mám.
Zistila som, že časť z toho, čo som si zbalila na jednosmernú cestu, som vlastne nepotrebovala. Navyše, nechcem podporovať ani fast fashion. Okrem toho si uvedomujem, že by sme mali viac žiť v komunitách či v súlade s prírodou. To nás nenaučil len Vietnam, ale aj Havaj či Indonézia.
Lukáš: Aj ja som sa snažil už predtým, ako som začal cestovať, byť minimalistom. Na cestách sa tento pocit ešte umocnil. Ignorujem reklamy na Shein či Temu a podobné fast fashion reťazce.
Zažili ste s Vietnamcami aj negatívnu skúsenosť?
Lukáš: S Vietnamcami nie, dokonca ani všeobecne na cestách. Myslím si, že ak človek rešpektuje kultúru v krajinách, ktoré navštevuje, minimalizuje tým negatívne zážitky.
Prešli ste aj rieku Mekong, aký to bol zážitok?
Lukáš: Išli sme tam so skupinkou turistov na jeden deň, avšak táto rieka sa nedá prejsť celá za taký krátky čas. Bol to náš prvý kontakt s vietnamskými komunitami, kde boli miestni veslári, väčšinou ženy. Ony boli našimi sprievodkyňami a plavili sa s nami. Muži sa naopak starali o údržbu lodí.
Voda však nebola veľmi čistá, skôr bahnitá. V rámci tohto výletu sme navštívili aj kokosovú farmu, kde sme videli, ako spracúvajú kokos a rovnako aj to, ako vyrábali produkty z medu.
Veronika: V okolí rieky vystupovali aj lokálne vietnamské tanečné súbory. Jedna z piesní mi pripomínala našu riekanku Keď si šťastný, ale po vietnamsky. Rovnako tu chovali hady, pričom jedného z nich som aj držala na rukách. Až neskôr som sa dozvedela, že išlo o jedného z najjedovatejších hadov na svete. Po výlete nám tu pripravili aj chutný lokálny obed.
Je Vietnam lacný?
Lukáš: Vieš nájsť podniky, kde si kúpiš chutné jedlo za 0,50 €. Sú tam reštaurácie, ktoré nie sú síce vizuálne lákavé, majú však chutné a lacné jedlo, ale aj luxusnejšie, ktoré vyzerajú ako na západe a ceny sú vyššie.
Veronika: Po cestách nielen vo Vietname, ale aj na Bali či Jáve sme zhodnotili, že čím interiér reštaurácie vyzerá menej lákavo, tým má chutnejšie jedlo. Napríklad, interiér vyzerá ako pivnička, ale pripravia ti tam taký dobrý pokrm, že sa tam rád opäť vrátiš. Väčšinou ide o lokálne reštaurácie, nachádzajúce sa v dome, v ktorom bývajú majitelia. Preto sme verní takýmto malým lokálnym reštauráciám.
Aké najchutnejšie jedlá ste v Ázii vyskúšali?
Veronika: Vo Vietname rozhodne Pho a Bánh xéo – ryžové palacinky. Na Bali to bol Nasi Goreng – opekaná ryžu s mäsom, zeleninou a vajcom, prípadne vegetariánska verziu s tofu.
Aké najkrajšie miesto by ste odporučili ďalším turistom, ktorí plánujú navštíviť Vietnam po prvýkrát?
Veronika: Nemáme konkrétne miesto, ale určite choďte na sever. Ten odporúčam najmä milovníkom hôr. Sever je pre nás osobne autentickejší ako juh.
Aká je tam príroda?
Veronika: Vo Vietname vidieť veľa odpadkov. Keď sme mali možnosť, tak sme ich najmä na pláži dobrovoľne zbierali. Neviem však, či je tu až taká veľká osveta o triedení. Keď sme si hľadali dobrovoľnícky program, tak sme natrafili na Vietnamcov, ktorí ponúkali aj ekologickejšie formy dobrovoľníctva, takže zrejme tu už vznikajú komunity starajúce sa o prírodu. Príroda je tu určite jedinečná a nádherná.
Lukáš: Všimol som si, že teraz sa osveta stupňuje a mnohí sa začínajú viac starať o prírodu. Majú tu prekrásne, dych berúce hory, pláže aj džungle.
Zažili ste v džungliach nejaké nebezpečenstvo?
Veronika: Nie, nemusíš sa tam báť. Džungľa je však krásna, je tu kopec zelene, dokonca tu neboli žiadne nebezpečné divoké zvieratá.
Prešli ste viacero krajín, v akej najnebezpečnejšej situácii ste sa ocitli počas ciest?
Lukáš: Na Jáve sme chceli ísť skratkou na svoje ubytovanie, pričom sme museli prejsť priamo pod sopkou Bromo, kde bolo takzvané more piesku. Išli sme na motorke, miestni nás upozornili, že cesta okolo sopky je nebezpečná, lebo tam boli menšie záplavy a piesok. Nechceli nás pustiť, avšak naspäť by sme išli veľkou okľukou, cesta by trvala vyše päť hodín.
Nakoniec nás pustili touto skratkou na vlastnú zodpovednosť a po opustení asfaltky sme natrafili na obrovské kaluže s pieskom. Boli sme však unavení a ponáhľali sme sa na ubytovanie, tak sme túto cestu aj napriek upozorneniam riskli.
Veronika: Navyše sme na niektorých úsekoch museli zostúpiť z motorky a tlačiť ju, pretože sme si neboli istí hĺbkou kaluží. Rovnako bola všade hustá hmla a aj s čelovkou sme mali problém vidieť cestu pred sebou. Nezažili sme však nebezpečenstvo v zmysle, že by sme sa báli ľudí alebo zažívali nebezpečné situácie.
Na prenajatej motorke sme jazdili nielen na Jáve, ale aj vo Vietname a na Bali, takže Lukáš už vie motorku dobre ovládať a vie s ňou pracovať. Vo Vietname aj v Juhovýchodnej Ázii odporúčajú, aby si jazdila práve na motorke, pretože tu veľmi nie sú chodníky prispôsobené chodcom – stále sú tam nejakí predajcovia, alebo ich využívajú motorkári, ktorí obiehajú zápchy.
Momentálne ste v Thajsku, aké máte ďalšie plány?
Veronika: Zatiaľ plánujeme ísť na sever na meditačný pobyt do budhistického kláštora, počas ktorého budeme niekoľko dní bez mobilu, v úplnom tichu s budhistickými mníchmi. Neskôr chceme vyskúšať aj thajský box, keďže sme obaja skúšali nejaké bojové športy a radi by sme sa k nim opäť vrátili.
Po Thajsku plánujeme ísť na mesiac na Sumatru ako dobrovoľníci starať sa o biele tigre a orangutany. Sme v kontakte s Čechom, ktorý tam žije a poskytol nám informácie o programe – zoznámime sa s komunitou, tradičnou medicínou, ale aj s rozvojom odpadového hospodárstva.
Lukáš: Veľmi by sme sa sem chceli dostať, ale ešte nevieme, či sa nám to podarí. Tento program, ktorý si zaplatíš, trvá dva týždne. Najviac ma zaujal program s komunitou, kde prvý deň hľadajú a ničia pytliacke pasce. Súčasťou je aj prechod kilometer dlhou jaskyňou.
Mesiac je celkom dlhý čas, ako máte zosúladenú prácu a cestovanie?
Veronika: Na tento výlet po svete sme si našetrili na sezónnej práci v Nórsku. Na Havaji mala jedna moja kamarátka svadbu. Prišli sme tam mesiac pred svadbou a po svadbe sa vrátili do Ázie.
Momentálne sa nám na cestách zapáčilo, takže hľadáme spôsoby, ako pracovať i na cestách, online. Zároveň si vieme ušetriť vďaka dobrovoľníckym programom, kde pomáhaš za ubytovanie a stravu.
Zdieľať na
Zdieľaní