#Je cestovateľom, ktorý vyhľadáva dobrodružstvá, a fascinujú ho najmä menej rozvinuté krajiny. Šimon Šulek, ktorý momentálne žije v Kodani, začal cestovať po Mjanmarsku, kde žil v kláštore s mníchmi a spal na zemi. Pred rokmi prešiel aj Indiu, zastavil sa v meste Dalajlámu.
Jazero Pangong, najväčšie jazero v Himalájach, ktoré mení farbu, je podľa neho tým najkrajším. V rozhovore nám Šimon okrem iného prezradil, ako vyzerá svadba v Uzbekistane, aká bola cesta vlakom smrti a na čo prišiel počas pobytu v kláštore.
Ktorú krajinu si naposledy navštívil a ako sa ti tu páčilo?
V Uzbekistane som bol na 10 dní na svadbe bohatšieho kamaráta z republiky Karakalpakstan, veľmi špecifického regiónu. Svadba bola úplne „crazy“, prišlo sem 800 hostí a trvala štyri dni. Mali množstvo umelcov, vystúpení, chodili sme po rôznych miestach – v púšti v chudobnom regióne. Keď som sa odtiaľ vrátil, päť dní som v práci takmer nič nespravil, lebo som sa dostával naspäť do reality.
Ako si sa spoznal s Uzbekistancom?
Žijem v Kodani, v Dánsku, a spoznali sme sa tu počas štúdia. On si našiel ženu svojho etnika a rozhodol sa presťahovať naspäť do Uzbekistanu. Najskôr chodili spolu na diaľku a teraz žijú v Dánsku, ale o dva mesiace sa sťahujú naspäť do Taškentu.
Mimochodom, bol som v Taškente a spadla mi sánka. Išlo o čisté, rozvinuté, moderné mesto, kde ľudia hovoria po anglicky. Majú tu čistučké chodníky, veľké cesty, žiadne odpadky, funguje tam metro, moderné vlaky, čomu som nemohol uveriť. Akonáhle som odišiel z hlavného mesta do Samarkandu, brány do Orientu z východu, krajina mi ukázala svoju chudobnú tvár.
Naplnil Uzbekistan tvoje očakávania?
Myslel som si, že Taškent bude chudobný či špinavý. Preto mi spadla sánka, keď som videl nádherné, čisté, rozvinuté mesto. Podľa môjho názoru sa naň Bratislava nechytá. Mal som z neho veľmi príjemný pocit.
Začal si cestovať po Mjanmarsku, kde si žil dokonca v kláštore s mníchmi – chcel si zakúsiť život v nerozvinutej krajine, okrem toho máš rád adrenalín. Čím ťa lákajú tieto chudobné krajiny či nebezpečné zážitky?
To by chceli vedieť všetci. Mám rád dobrodružstvo, vyskúšať si niečo nové a žiť v inej krajine, cestovať a objavovať nové kultúry. Nebaví ma niekde vysedávať. Mám rád, keď môžem zažiť krajinu iným spôsobom. V kláštore v Mjanmarsku to bolo super, v Mauritánii som veľa cestoval vlakom. Takisto som chodil dva mesiace po Himalájach v Indii a išlo tiež o skvelý zážitok.
V kláštore v Mjanmarsku si spal len na doske, prikrytý sieťkou proti komárom. Ako si si zvykal na ťažké podmienky ako Slovák, ktorý žije úplne inak?
Bolo dosť náročné sa tam dostať, letel som v júli cez Istanbul, kde vypukli nepokoje. Museli sme sa skrývať na letisku pred útočníkmi pod stolmi či za barikádami. Išlo o stresujúcu situáciu, mal som tam 48 hodín prestoj. Potom som dorazil do Bangkoku, kde som prečkal jeden deň a letel som do hlavného mesta Mjanmarska.
Predstav si, že štyri dni cestuješ, vyzdvihnú ťa a zavezú na miesto, kde budeš bývať. Cestou som sa v taxíku dozvedel, že pôjde o kláštor. Na tom mieste bol smrad, bordel, drevené chatrče a veľká chudoba. Kláštor bol jedinou lepšou drevenou budovou. Funguje ako domov pre siroty, o ktoré sa starajú mnísi. V jednej izbe 10 krát 15 metrov sme bývali štyria, spali sme na zemi na deke a prikrytí sieťkou proti komárom, ktoré štípu ako svine.
Okolo teba v ďalších miestnostiach spia deti na zemi. V celom prostredí bolo 40 stupňov a vlhko, na druhej strane, mali tu chutné jedlo – veľa rýb a ryžu. Pozrieš sa však z okna a vidíš obrovskú chudobu. Zažil som kultúrny šok a bolo náročné si na to zvyknúť. Navyše, každú chvíľu hrali v rozhlase nejaké budhistické modlitby. Všade boli jašterice, ktoré behali aj po stenách.
Dookola bola džungľa, navyše som tam bol počas dažďového obdobia, keď každý deň výdatne prší. Po dvoch dňoch som mal svoje vyučovacie hodiny angličtiny. Mal som na starosti starších mníchov – od 10 do 15 rokov, potom študentov z univerzity a pár univerzitných učiteľov. Išlo o konverzačné hodiny angličtiny, aby si zvykli komunikovať s ľuďmi zo zahraničia.
Aké si mal vzťahy s mníchmi či deťmi a študentmi?
Študenti z univerzity mali najlepšiu angličtinu a pomáhali nám prekladať majstrovi – najvyššie postavenému mníchovi, ktorý mal všetko na starosti. Mal som tam pár bližších ľudí, s ktorými som si rozumel. Budhizmus je u nich veľmi zakorenený, ľudia dávajú milodary mníchom – či už jedlo alebo peniaze – ktoré rozdeľujú sirotám.
Každé ráno o štvrtej mnísi zbierajú jedlo do džbánov, ktoré potom prinesú do kláštora. My sme ho mali ako raňajky. Jedli sme ryžu, desať druhov mäsa či rýb, ovocie – banány, raz za čas sme mali mango. Jedlo teda nebolo problémom, ale po mesiaci takéhoto stravovania som nemohol nič zjesť a bolo mi na zvracanie. Preto som išiel k doktorovi, ktorý mi predpísal nejaké enzýmy a bolo to v pohode.
Pohol s tebou nejaký konkrétny príbeh niektorého z detí či študentov, ktoré ti zverili?
Nenazval by som to príbehom, ale raz som študentom v rámci prezentácií dal tému, do ktorej krajiny by sa radi pozreli. Jeden mladý chalan sa ostatných spýtal, čo by sa chceli naučiť v inej krajine. Ostatní začali hovoriť, že by radi išli do Singapuru, aby sa mohli naučiť, ako robiť veci efektívne a potom by to mohli uplatniť aj v Mjanmarsku a pozdvihnúť celý národ.
Keď ti také niečo povie malé dieťa, je to úplne odlišné v porovnaní s deťmi na Slovensku. Takisto si uvedomujú, ako boli utláčaní vojenskou vládou za posledné roky a že krajina nie je na tom dobre. Preto by ju chceli kolektívne vylepšiť. Takisto som si uvedomil, že k životu potrebuješ jedlo, oblečenie a strechu nad hlavou. Všetko navyše je už extra.
Zmenilo sa po tejto skúsenosti tvoje uvažovanie, napríklad pri nakupovaní?
Ja som celkovo minimalista, každý hovorí, že nemám žiadne veci. Veľa toho nepotrebujem, odmalička som vychovávaný tak, aby som jedlo neodmietol. Z tohto hľadiska som sa teda nezmenil. Ale keď vidím, aké obmedzené možnosti majú iní – že je pre nich extrémne náročné sa niekde dostať, či už študovať alebo sa nedajbože pozrieť do zahraničia – tak si uvedomujem, že by som mal svoje možnosti využiť a vytvoriť nejakú hodnotu.
Čo bolo tvojím najsilnejším zážitkom z Indie?
Chcel som si dať výlet na motorke, ktorú som si požičal. V priebehu dvoch mesiacov som najazdil štyritisíc kilometrov. Vybral som sa z Naí Dillí na sever do Lehu a musel som prejsť cez Himalájske pohorie. Dostal som chorobu z nadmorskej výšky, na druhej strane išlo o dychberúcu jazdu. Vtedy som mal 24 rokov, a šiel som na veľkej motorke v kraťasoch a tričku. Bolo celkom vtipné, keď som zaparkoval vedľa všetkých motorkárov s perfektným vybavením a rôznymi chráničmi.
Chcel som prejsť vrch Stok Kangri, ale nemal som veľké skúsenosti s lezením, takže pre neprofesionálov bez tréningu je to niečo ako Mount Everest. V tomto období tam bolo veľmi málo turistov a ja som sa sem vybral sám, mal som výstroj aj kyslíkovú bombu, ktorú som si kúpil na poslednú chvíľu. Trvalo mi dva dni, kým som sa dostal do posledného tábora pred vrcholom, kde bolo prvú noc zlé počasie.
Ďalšiu noc som sa vybral na túru. Keď som prechádzal strmý kopec, ktorý bol vo výške 4000 metrov nad morom, tak sa mi zle dýchalo. Potom som sa dostal pod hrebeň a za tri hodiny som prešiel na vrchol, keďže som sa každých päť metrov vydýchaval. Z 30 ľudí sme na vrchol došli asi ôsmi. Výhľad bol však nádherný. Stačilo nám len 15 minút a zas sme zostúpili do základného tábora. Všetci turisti sa nedostanú na vrchol, takže pre mňa to bola malá oslava.
Strávil som tam dokopy tri týždne a na motorke som prešiel ďalšie miesta. Páčilo sa mi údolie Nubra Valley plné zelene s trochou púšte aj ťavami. Na druhej strane Indie pri hraniciach s Čínou som bol aj pri jazere Pangong, pričom išlo o najkrajšie jazero, aké som kedy videl. Voda je nádhernej modrej farby a mení sa. Ráno je krásne modrá, na obed je ešte modrejšia a večer zelená. Takisto som tu videl aj najkrajšiu nočnú oblohu.
Kam si sa vybral potom?
Z Ladaku som prešiel do Kašmíru. V Ladaku je veľa púští, v Kašmíre je všetko zelené, je to nesmierne nádherný kraj, všetko tu kvitlo. Bol to úplný opak Ladaku. Tu som strávil dva dni a išiel som naspäť, zastavil som sa v Dharmšále, kde býva Dalajláma. Potom som sa vrátil do Dillí a letel som naspäť.
Ako na teba pôsobili obyvatelia jednotlivých indických miest či oblastí?
Každých sto kilometrov sa mení výzor ľudí, jazyk aj kultúra. V Dillí žijú klasickí Indovia, sú milí, nápomocní a každý sa snaží niečo predať. V Ladaku majú iné tváre, jazyk, sú veľmi milí, pohostinní, ale nie natoľko vytrvalí ako Indovia. V Kašmíre žijú Moslimovia, zarastení a serióznejší, nie sú dotieraví a nesnažia sa všetko predať, ide skôr o striktnejšiu kultúru.
Rozhodol si sa tiež cestovať nákladným vlakom po Mauritánii. V rozhovoroch spomínaš, že vlak bol rýchly, zažil si mykanie zo strany na stranu či prach, piesok a kamene. Nemal si v tom čase nejaké zdravotné problémy či nebodaj zranenie?
Zranenie som nezažil. V otvorenom vagóne bola železná ruda, ktorá pripomínala štrk s prachom. Tam, kde kôpka sutiny končila a začínal vozeň, som sa skryl. Dokázal som sa tam udržať, avšak bol som na vagóne, prikrčený v priehlbine, pričom vlak išiel rýchlosťou asi 60 či 70 km/h. Do toho fúkal vietor, prach, bolo teplo a všetko sa trmácalo z jednej strany na druhú.
Keďže som tam bol sám, cítil som sa ako v pekle. Ľudia na internete ho popisujú ako vražedný vlak, čo je podľa mňa pritiahnuté za vlasy. Každé dve minúty príde tlaková vlna, pretože vagóny do seba narážajú. Keď sa teda postavíš, alebo sa nebodaj potkneš, tak spadneš do púšte. To je na tom nebezpečné, pretože nevieš, kde si. Ak si však dávaš pozor, tak sa to dá zvládnuť.
Oľutoval si vtedy, že si nastúpil na vlak?
Prvú polhodinu som si povedal, že som naň vôbec nemal nastúpiť. Prvotný pocit bol ako z akčného filmu – z jednej strany rámu vagóna sa držíš, trmáca sa, v zákrute sa celý vagón nakloní, do toho duje vietor, zvuky, rýchlosť, prach… Nemôžeš dýchať, svieti slnko a máš plné oči prachu, aj napriek okuliarom.
Po polhodine som sa našťastie upokojil. Vlak ide niekedy rýchlejšie, inokedy pomalšie. Keď šiel pomalšie, tak som si ľahol na deku a zaprel sa nohami, aby som zvládol náhodné vlny. Veľmi zaujímavé bolo užiť si cestu aj napriek chaosu. Išlo o obohacujúci zážitok či výzvu. Myslel som si, že tam bude veľa ľudí, ale bol som tam sám. Na hoteli som bol jediným hosťom. Na začiatku som si všimol asi troch lokálnych obyvateľov a čakal som, že sa k niekomu pridám, ale nablízku nebol nikto.
Kde boli títo ľudia?
Boli za lokomotívou, nevedel som, o koho ide. Nebavil som sa s nimi, pretože som si vyhliadol jedno miesto, kde som bol sám.
Bol si stále v strehu?
Áno, pretože vlak sa v minulosti vykoľajil. Zažívaš mentálne napätie, navyše cez deň nezaspíš, pričom večer máš všetkého dosť. Okrem toho, cikal som na druhú stranu, kde som to potom zahrabal. Navyše, večer je zima a bol som taký unavený, že som zaspal, ani neviem ako. Takéto zaspania som mal niekoľkokrát. Mimochodom, hviezdy neboli až také krásne ako v Indii, avšak padajúce hviezdy boli skutočne nádherné – krásne som videl, ako cestovali nočnou oblohou a potom vybuchli.
Cestovanie takýmto vlakom je nelegálne, veľakrát ho aj kontrolujú. Tušíš, prečo si sa tomu vyhol?
Je to kvázi tolerované. Každý vie o tom, že turisti a ľudia chodia na tento vlak. Pri vstupoch do miest sú policajné kontroly pre turistov, aby mali prehľad o ich pohybe. Na checkpointe som policajtovi povedal, že idem na vlak a bol s tým okej.
Nezoskočil si tam, kde si pôvodne plánoval, ako je to možné?
Podľa plánu mal vlak zakončiť v treťom najväčšom meste v Mauritánii. Už som bol nachystaný, že zoskočím, ale keďže tam neboli žiadni iní ľudia, vlak pokračoval do prekladiska železnej rudy. Zastali sme, ja som tu zoskočil a v diaľke som videl pár ľudí. Zavolali nejakého chlapa, ktorý ma autom odviezol inam.
Odtiaľ ma ďalší chlap zaviezol na vrátnicu, kde mi povedali, že idem do „guantanamu“, čiže basy. Prezradil mi, že ochranka si bude pýtať peniaze, ale nemám im nič dať. Prešiel som, zaviezli ma na policajnú stanicu, kde sa ma pýtali niekoľko otázok a pustili ma. Potom som sa odviezol do mesta, kde ma jeden chalan po 24 hodinách previezol na hostel.
Pravdepodobne si asi nebol jediný, kto sa dostal až na konečnú zastávku. Zamestnanci fabriky vedia o nelegálnom cestovaní vlakom a tolerujú ho. Snažia sa na takýchto turistoch zarobiť?
Pravdepodobne áno.
Išlo o tvoj najlepší zážitok zo zahraničia?
Myslím si, že išlo o najnebezpečnejší zážitok, aký som kedy prežil. Avšak, aj India na motorke bola crazy. Nemyslím si však, že toto cestovanie vlakom bolo lepšie než čokoľvek iné, ale bol to veľmi silný zážitok.
Aj pred rokom si bol v Mauritánii, čo ťa na nej najviac fascinuje?
Išlo o najchudobnejšiu krajinu, v ktorej som kedy bol. Mjanmarsko bolo síce tiež veľmi chudobné, ale všade rástlo ovocie na stromoch, mali tam dosť jedla, pestovali si zeleninu, ovocie, chovali prasatá a sliepky.
V Mauritánii, kde je púšť, boli jedlo a voda veľmi vzácne. Keď som tam stretol cudzincov, väčšinou išlo o robotníkov v baniach či dobrovoľníkov z Unicefu, ktorí tu distribuujú jedlo, pretože na východe krajiny je hladomor. Bolo náročné tu zohnať jedlo a vodu, krajina funguje na základných princípoch – prežiť, zabezpečiť jedlo a vodu. Nejakú zábavu či veci, ktoré my berieme ako samozrejmosť, tam neriešia. V malých dedinkách je už večer o šiestej tma a ľudia tu žijú pri sviečkach.
Chcel by si vraj preveslovať na malej lodi oceán z Európy do Ameriky. Prečo?
Ide o môj vzdialený cieľ, nemyslím si, že by som sa na to odhodlal najbližších päť rokov. Fascinuje ma táto objaviteľská cesta, obrovská výzva a dobrodružstvo. Na internete som čítal o ľuďoch, ktorí to dokázali.
V najbližšom čase by som sa rád vybral na Madagaskar, do Tichomoria. Zaujímajú ma mikroštáty a mikronárody, ktoré žijú izolovane na maličkých ostrovčekoch vzdialených od civilizácie. Do toho by som chcel absolvovať aj motorkársky výlet v Afrike, kam chodím častejšie – dvakrát som bol v Maroku či v Mauritánii. Rád by som sa dostal ešte do Senegalu alebo Madagaskaru.
Máš aj nejaký plán, ako sa tam dostať?
Chcel by som to začať plánovať ku koncu roka. Tento rok si vyberiem dve destinácie, rozplánujem ich a potom zvolím len jednu z nich, do ktorej skutočne pôjdem.
Ako to riešiš popri práci na fulltime s voľnom či dovolenkou, aby si mohol cestovať?
Napríklad, pri Mauritánii som si šetril dovolenku a potom som si ju naraz vybral. Pracujem v predaji a keď mám dobrý výkon, nikto mi nič nepovie na to, ak by som si zobral aj viac dovolenky.
Na záver nám prezraď, aké rady by si poskytol sólo cestovateľom, ktorí sa boja skúsiť neznámu destináciu?
Keď som začínal cestovať, tak som si nevedel predstaviť, ako cesty zafinancujem. Pri cestovaní by peniaze nemali byť limitom. Vždy sa dajú zarobiť, len treba zistiť ako. Takisto sa spýtajte niekoho, kto v danej destinácii bol, ako sa tam dostal a čo všetko si zobral či vybavil.
Ja som to robil rovnako – čo treba vybaviť, aké vakcinácie, doklady a podobne. Stačí sa spýtať, každý je na dosah cez email či sociálne médiá. V dnešnej dobe nie je možné, aby som sa nemohol spojiť s kýmkoľvek. Navyše, každý rád poradí. Po tretie, dávajte si na seba pozor a používajte zdravý sedliacky rozum.
Zdieľať na