#Iba 21-ročný Ján Drinka z Michaloviec si zaumienil, že precestuje celý svet na motorke. Podarilo sa mu to za 501 dní, počas ktorých prešiel 26 krajín cez Európu, Áziu aj Ameriku a najazdil vyše 50-tisíc kilometrov.
Na cestu okolo sveta sa vydal 3. júla 2023, pričom všetko zdieľal na svojej sociálnej sieti. Odniesol si obrovské množstvo zážitkov, na ktoré bude spomínať do konca života. Raz zablúdil v púšti, v Hondurase naňho mierili zbraňou, v Bolívii mu ukradli stan. Napriek tomu sa stretol s množstvom milých ľudí, ktorí ho prichýlili a pomohli mu. O svojej ceste nám viac rozpovedal v rozhovore.
Vieš vyčísliť, koľko eur ťa vyšla celá táto 16-mesačná cesta okolo sveta?
Hrubý odhad je okolo 20-tisíc eur, v cene je zarátaná aj kúpa motorky.
Ty si si na cestu našetril brigádou v Nórsku, neskôr si získaval sponzorov. Akým spôsobom?
Už na strednej som chcel zistiť, aké náklady vzniknú na cestu okolo sveta. Nemal som motorku, nemal som peniaze, ale chcel som ísť za dobrodružstvom. V škole mi poskytli voľno dva mesiace, spolu s letnými prázdninami to boli dokopy štyri.
Za ten čas som chcel získať 10-tisíc eur, ak by sa mi to nepodarilo, tak by som nevycestoval. Odišiel som preto pracovať do Nórska, kde som si zarobil vyše 12-tisíc eur, keďže som mal dve aj tri práce. Vychádzal som z cesty Pavla Suchého, Čecha, ktorý na Jawe prešiel celý svet za 14-tisíc eur. So zvyškom mi teda pomohli sponzori, avšak zo stovky oslovených sa ozvali asi len desiati.
Na základe čoho si ich oslovil?
Vyhľadal som si rôznych ľudí, ktorí takto sami cestovali. Urobil som si zoznam sponzorov, ktorých preukázali napríklad nálepkami na motorke, a tak som ich oslovil. Veľmi mi pomohol ľudia zo Zemplín Veterán Clubu, ktorí sa za mňa prihovorili rôznym firmám.
Na svoju úplne prvú cestu si sa vydal po Škandinávii, prečo práve sem a čím si ťa získala?
Lákala ma už odmalička, tešil som sa najmä na fínsku prírodu. Určite by som sa sem vrátil, pretože je tam čo objavovať. V Škandinávii som bol dva mesiace a najazdil som 10-tisíc km, stále som však nevidel všetko.
Ktoré krajiny ťa najviac lákajú z pohľadu prírodných podmienok?
Patagónia a Škandinávia sú pre motorkára najväčšou výzvou. Vo Fínsku je relatívne ešte teplo, v lete sa tak často nestrieda počasie. Naopak, v Nórsku ráno vyrážaš s nepremokavým oblekom na motorke, cez deň sa trikrát rozhoduješ, či ho zhodiť alebo nie. Aj Nóri vtipkujú: Nepáči sa ti naše počasie? Počkaj 15 minút a úplne sa zmení.
Zažil si takéto výdatné dažde?
Na severe od Nordkappu na Lofoty asi týždeň vkuse pršalo. Popritom som pozeral fotky zo Šíravy, kde boli tridsiatky. Toto ma však pripravilo na cestu okolo sveta. V Patagónii som zažil mínus 12 stupňov a silný vietor. Navyše, asi 200 či 300 kilometrov nebola žiadna civilizácia, takže som sa nemal ani kde zohriať.
Akým spôsobom si to riešil, keď si nemal kde prespať a široko ďaleko nebolo žiadne ubytovanie či benzínka?
Patagónia je náročná v tom, že nikdy nevieš, z ktorej strany fúka. Ak fúka spredu, do tváre, tak sa spotreba paliva zvýši. Preto som zosadol z motorky, rozcvičil sa a po čase si telo zvyklo na počasie. Väčšinou som spal v prírode v spacáku.
Ocitol si sa tiež v situácii, keď si si musel nechať motorku previezť trajektom cez Pacifik. Išlo o drahú záležitosť?
Motorka mala ísť pôvodne trajektom, ale označili ju za nebezpečný náklad. Musela teda cestovať v špeciálnej debne a doprava vyšla okolo 2300 dolárov, letenka do Vancouveru v Kanade stála asi 700 dolárov.
Ďalší transport motorky sa uskutočnil z polostrova Dolná Kalifornia do Mexika, v Paname som za prepravu motorky zaplatil 1200 eur. Na porovnanie, moja letenka nízkonákladovkou z Bogoty do Kolumbie stála 100 eur. Ďalej som musel dostať motorku z Buenos Aires do Nemecka za približne 2200 eur. Takže na motorku som minul viac ako na seba.
Zablúdil si počas cesty?
Raz som k tomu mal blízko v púšti Atacama, strašili ma, že si mám zobrať mapu. Bol som preto pripravený, všetko som si naštudoval, aké vrchy sa tam nachádzajú, kde je cesta a podobne. Problémom je, že v okolí Lagúny Colorado nie je asfalt, ale veľa vyjazdených ciest jedným smerom, nevieš, ktorá je správna. Nezohnal som papierovú mapu, preto som si všetko musel rozkresliť. Tak som sa tam raz motal medzi dvomi kopcami, pretože som ich skúšal obísť. Aj v malých dedinkách som sa vždy pýtal na cestu.
Ako si prespával v tejto púšti?
Problémom bolo, že mi ukradli kempingové vybavenie, neskôr som si zohnal pohotovostný vojenský spacák. Cez deň býva v Atacame 35 stupňov a v noci je mínus 6, okolo teba je len nejaký kopec. Nechcel som prespávať vonku, v dedinkách boli rôzne ubytovne pre turistov.
V púšti je celý deň človek uťahaný, našiel som si však bývanie u domácich. Z dedinky Quetena Chico, kde je asi 30 malých domčekov, som išiel na vrch Uturuncu, šesťtisícovku. V prvý deň som prešiel nad 5-tisíc, ale zistil som, že nemôžem spať v strede vrchu.
Čo to znamená, že si nemohol spať?
Nedokázal som zaspať kvôli veľkej nadmorskej výške. Na chvíľu som zaspal, potom som sa však zadychčaný zobudil, chvíľami som mal halucinácie – akoby niekto pri mne sedel s dekou. Ďalší deň som šesťtisícové Uturunco prešiel. Pohybovanie sa na vrchu by som prirovnal k atletickému behu. Našťastie som nemal žiadne príznaky výškovej choroby, ale aj tak som mal dosť.
Stalo sa ti niekedy, že si chcel celú cestu vzdať?
Boli ťažké momenty, ale nikdy som nad tým takto neuvažoval. Dal som sľub mame, partnerom, že urobím všetko pre to, aby som cestu zdolal. Mohla skončiť tak, že by som to nemohol ovplyvniť – ukradli by mi motorku, alebo by som sa zranil. Ak by sa skončila preto, že si poviem „nepokračujem, nevládzem“, tak by som sa nevedel pozrieť do zrkadla či ukázať sa mame na oči.
Podporovala ťa, keď si jej povedal, že obídeš na motorke pol sveta?
Mamka to najťažšie znášala, keď som sa na cestu pripravoval. Vedela, že sa cesta blíži a bola nervózna. Keď som však vyrazil, tak si zvykla, že som preč. Dva týždne pred cestou u nás bola točiť RTVS. Mama sa rozplakala, keď zistila, že som pred kamerou skutočne hovoril o ceste okolo sveta. Zistila, že nešlo len o chlapčenskú kecačku. Chcela mi poslať aj peniaze, ale od nej som odmietal akúkoľvek finančnú pomoc.
Raz si sa vyjadril, že v Južnej Kórei boli obyvatelia uzavretí voči iným národnostiam. Čím to podľa teba je?
Všade vo svete nájdeš nejakú spojitosť s mentalitou na Slovensku. Južná Kórea je iná, pretože je izolovaná od sveta. Kórejčania cestujú väčšinou po Ázii, nie sú natoľko zvyknutí na iné národnosti. Myslím si, že Európania či Američania majú bližšie k spoznávaniu inej mentality ako Kórejci.
Sú svojskí, páči sa mi, že si veľmi vážia starších. Zároveň, ak niekomu staršiemu neprejavíš úctu – stačí drobnosť – nepokloníš sa mu na znak vďaky, tak ti to dajú pocítiť. Okrem toho sú veľmi sfanatizovaní hercami a spevákmi. Na letisko v Soule prišiel nejaký herec, o ktorom som v živote nepočul. Nabehli tam desiatky ľudí s kamerami, novinári, akoby dorazil samotný Brad Pitt.
Okrem toho sa veľmi chránili pred slnkom. Je zaujímavé, že po prejdených 12-tisíc kilometroch v Rusku zistíš, že mentalita v Kórei je z 98 percent úplne iná. V Rusku je množstvo národností a veľmi ma udivilo, ako dokážu medzi sebou fungovať ľudia rôznych náboženstiev. Páčilo sa mi, že sa tu medzi sebou nehádali.
Práve o Rusoch si v rozhovoroch hovoril ako o milých a nápomocných obyvateľoch. Čím to je spôsobené?
Majú to v kultúre, ako sa u nás hovorí – Boh do domu, hosť do domu. Rusi majú k sebe blízko, pohostia iných, podajú si ruku. Strašili ma, že si mám v Rusku dávať pozor. Napriek tomu, že som Európan, spoznal som kopec fantastických ľudí, s ktorými si doteraz píšem. Vo Vladivostoku som býval v garáži, pričom majitelia domu si ma našli sami.
Ako je to možné?
Na Telegrame niekto nahodil moje číslo na Whatsapp. Z večera do rána som zrazu dostal stovky správ s pomocou. To isté sa mi stalo aj v Argentíne, kde som zdieľal na sociálnych sieťach, že som prišiel do Ushuai. Zrazu to všetci komentovali a niekto mi napísal na Whatsappe.
Takto som narazil aj na človeka, ktorý mi previezol motorku z Busanu do Soulu. V živote som ho nevidel a poslal som mu peniaze. Z Busanu som sa vlakom previezol do Soulu, kde som si nevedel ani kúpiť lístok na metro. Kórejci zároveň veľmi nevedia po anglicky, oni sa s tebou budú rozprávať len po kórejsky, takže mi ani nepomohli.
Kórejci sa po anglicky učia. Nejde skôr o ich neochotu?
Niekedy som skúsil anglicky a chytali sa. Sú perfekcionisti, preto sa podľa mňa boja toho, že ich vysmeješ za to, že niečo dokonale neovládajú. Ak nerozumejú, tak prekrížia paže. Snažil som sa dobiť si kartičku na vlak, pričom baba stále krútila hlavou, že nerozumie. Dosť nízka ochota pomôcť.
Z Kórei si išiel do Kanady a odtiaľ do Strednej Ameriky, kde si pobudol dva mesiace. Aké najväčšie rozdiely vidíš medzi Severnou a Strednou Amerikou?
Teraz je veľkou témou, že Trump nechce púšťať migrantov do USA z Mexika. Myslím si, že by mali hranicu strážiť ako oko v hlave. Severná Amerika je trochu iná Európa, civilizovaná. Prejdeš hranicu s Mexikom a je to úplne odlišné, navyše sa Mexičania s Američanmi veľmi nemusia. Ako vysvetlíš Mexičanovi, keď vidí belocha s blond vlasmi, že si z Európy, a nie si Američan?
V Hondurase na teba dokonca mierili zbraňou. Aké boli v tej chvíli tvoje pocity, keď ťa potenciálne mohol niekto zabiť?
Vtedy mi prebehol pred očami celý život. Uvedomil som si, že možno nastane koniec môjho životného putovania. V hlave mi prebehlo všetko – detstvo, kde som vyrástol a že sa blíži koniec.
V týchto krajinách sú ľudia obozretnejší a vo všetkom vidia potenciálne riziko, keďže tam majú vysokú kriminalitu. V Guatemale som musel pred nákupom potravín zamknúť osobné veci v skrinke, aby som náhodou niečo neukradol. Snažia sa až prílišne minimalizovať riziko krádeže či ublíženia.
Najviac si sa počas cesty tešil na Peru, ktoré ťa však sklamalo. Čo konkrétne pokazilo tvoje očakávania?
Čakal som chudobnejší kraj a prívetivejších ľudí. V Peru väčšina berie belochov veľmi zle. Nemôžem však povedať, že mi tu nikto nepomohol, boli tam dobrí ľudia. Platí však, že ak ti niekto pomôže, väčšinou je to žena, málokedy muž. Ide skôr o mladú generáciu, u ktorej sú predsudky voči belochom menšie.
Na soľnej pláni v Bolívii ti ukradli celý kemping aj stan, v ktorom si polroka spával. Ako si túto situáciu vyriešil?
Stál som na semafore, keď mi trochu „myklo“ s motorkou. Neriešil som to, myslel som si, že to spôsobil vietor, preto som išiel ďalej. Keď som zastal, tak zrazu bivak nikde nebol. Vrátil som sa na križovatku, krádež som riešil s políciou. Jedna stará Indiánka videla, ako mi niekto siaha na motorku, ale zlodeja sme nenašli. Našťastie mi ľudia posielali peniaze, za čo som im vďačný. Všetko som totiž zdieľal v stories na sociálnych sieťach. Aj dnes mi ľudia povedia, že ma sledovali celý čas cesty. Priznali mi, že sa ich všetky starosti rozplynuli a vtiahol som ich so sebou na cestu.
Potom si pokračovali do Čile, odkiaľ si prešiel do Argentíny, ktorá bola spolu s Brazíliou tvojou najobľúbenejšou destináciou. Prečo, čo sa ti tu najviac zapáčilo?
Ľudia. Zaujímavé bolo aj to, keď som si zmenil peniaze. Dali mi ich v hotovosti a bolo ich toľko, že som ich musel dať do igelitky a zastrčiť za opasok. Zvláštne bolo, keď som na parkovisku pchal do pioniera obrovskú guču peňazí.
Neskôr si sa dostal do Santiaga, tam sa tvoja cesta skončila?
Nie, popíjal som tu pivo s jedným Čechom a neskôr som sa rozhodol, že prejdem ešte Patagóniu. V Čile to bolo dosť drsné, pretože v jednej časti bolo teplo a v druhej zima. Navyše tu vkuse pršalo, už som ani neriešil, čo všetko je mokré. Natieklo mi aj do stanu, ale potom som to prestal riešiť.
V Argentíne zas začalo mrznúť, v Ohňovej zemi snežilo. Boli tam také strašné mrazy a fujavica ako z ruského filmu. Za Ushuaiou bolo dokonca mínus 12 stupňov. Podarilo sa mi dojsť až do Ushuaie a potom som pokračoval späť na sever.
Chcel by si napísať o svojich cestách aj knihu. Ako si na tom? Už na nej pracuješ, alebo máš nejaký plán?
Na ceste som si písal denník, kde však nie je všetko publikovateľné, takže to potrebuje ešte nejaké úpravy. Denník bol mojím parťákom spolu s Pekáčikom (motorka, pozn. redakcie). Denníku sa vyrozprávaš, aj s Pekáčikom raz za čas prehodíš slovo.
Jeden Argentínčan, Emilio Scotto, držiteľ Guinnessovho rekordu za najdlhšiu jazdu na motocykli na svete tvrdí, že jeho motorka je bytosť, ktorá vníma. Povedal, že stratil domov a jeho domovom je svet. Aj ja som sa počas ciest naučil k cudzím pristupovať ako k svojej rodine. Svet sa stane tvojím domovom a ľudia, ktorých stretávaš, sú tvojou rodinou. Okrem toho, medzi Pekáčikom a mnou je puto. Aj dnes sa s ním aspoň na 20 minút každý deň „porozprávam“.
Aké sú tvoje plány do budúcna?
O ďalších cestách nechcem prezrádzať viac, ale rozhodne ich prejdem s mojou ženičkou po boku :).
Zdieľať na
Zdieľaní