#Michal Tejgi je mladý maliar z Bratislavy, ktorý sa venuje abstraktnému impresionizmu. Aj keď pri tvorbe využíva tradičné maliarske prostriedky ako akryl, suchý pastel či ceruzku, snaží sa reflektovať súčasnú dobu. Jeho tvorba zobrazuje rôzne miesta, ktoré navštívil, pričom obrazy hrajú takmer všetkými farbami.
V rozhovore nám prezradil, kto je jeho najväčším vzorom a prečo je jeho obľúbeným obrazom práve strecha Dómu svätého Martina s panorámou v Bratislave. Pred niekoľkými mesiacmi sa tiež zúčastnil niekoľkotýždňového výletu na najsevernejší bod Európy, nórsky mys Nordkapp, kam išiel niekoľko hodín autobusom.
Ako si sa vôbec dostal k maľovaniu obrazov?
Rodičia ma odmalička prihlásili na ZUŠ, kde som chodil asi šesť rokov. Tu som sa naučil rôzne techniky maľby – linoryt, akrylomaľba či práca s hlinou. Vtedy ma umenie začalo viac baviť. Máme to aj v rodine, môj otec vo voľnom čase maľoval, takisto aj môj pradedo bol umelecky založený.
Prijali ma Fakultu architektúry STU, kam som síce nenastúpil, no talentové skúšky ma utvrdili v tom, že sa môžem venovať umeniu. Teraz študujem na VUT v Brne, pretože som chcel skúsiť šťastie mimo Slovenska. Zo začiatku som maľoval Bratislavu a Brno, teda prioritne mestá, v ktorých som žil.
Ako by si charakterizoval svoju tvorbu?
Mojím štýlom je abstraktný impresionizmus. Vychádza to aj z môjho štúdia, kde sme mali predmety týkajúce sa geometrie. Moje obrazy majú klasický rozmer – 70 x 50 cm. Samozrejme, maľujem aj väčšie. Na výstave v marci som mal veľké obrazy cez meter a pol.
Tvojím najobľúbenejším obrazom je strecha Dómu svätého Martina aj s panorámou. Prečo?
K Bratislave mám nejaký srdcový vzťah, avšak ide o prvý obraz, na ktorom som zachytil svoj súčasný štýl. Predtým bol viac industriálny, používal som zlatú farbu, miešal som farbu s cementom, vďaka čomu boli obrazy štruktúrované. Farby boli tmavšie, trochu ponurejšie.
Teraz maľujem s rôznymi farbami, obraz strechy Dómu svätého Martina vznikol počas pandémie, keď som svoj štýl maľby úplne zmenil. Zamyslel som sa vtedy nad tým, čo chcem skutočne robiť. Dóm svätého Martina je pre mňa symbolom Bratislavy, podľa neho ju spoznáte.
Ktoré ďalšie obrazy sú pre teba výnimočné?
Tie, ktoré sa mi spájajú s nezabudnuteľnými spomienkami na rôzne výlety, napríklad obraz súostrovia Lofoty. Je ich, samozrejme, oveľa viac.
Máš nejaký vzor?
Mojím vzorom bol maliar Michal Mach, s ktorým som dokonca vystavoval na niekoľkých podujatiach. Okrem toho obdivujem aj Brita Paula Kentona, niečo z jeho techniky som pretavil aj do svojich obrazov. Najviac sa mi u neho páči veľká farebnosť.
Dá sa na Slovensku uživiť maľbou obrazov? Kde ešte pracuješ?
Myslím si, že mladý umelec si na Slovensku dostatočne nezarobí. Tak, ako aj pri podnikaní, aj do svojich obrazov musíte investovať. Pokiaľ chce umelec vystavovať, organizátori si berú nejaké percento z predaja obrazov, no umelec musí platiť aj prenájom priestorov, ktorý sa pohybuje od 100 do 1000 eur za mesiac.
Pokiaľ umelec nie je ešte známy, alebo neštudoval umenie, tak sa na Slovensku nevie veľmi uživiť, ak nepredáva obrazy na dennej alebo týždennej báze. Mojím hlavným zdrojom príjmu je práca stavebného inžiniera v stavebnej spoločnosti.
Čomu konkrétnemu sa venuješ ako stavebný inžinier?
V lete sa chcem sťahovať z Brna do Bratislavy, budem pracovať v energetike ako projektový manažér pre veterné elektrárne. Momentálne robím v Brne energetické audity. Odtiaľ však odchádzam, pretože mám pocit, že doktorandské štúdium nie je dostatočne finančne podporené zo strany univerzity. Veľa času strávim výskumom, takže nemôžem pracovať na plný, ale iba na skrátený úväzok.
Myslíš si, že je v Čechách viac umelcov ako na Slovensku, a preto je ťažšie sa tam presadiť?
Myslím si, že v Prahe je oveľa jednoduchšie sa presadiť, no zatiaľ som pôsobil iba v Brne, takže to neviem porovnať. Možno keby som skôr maľoval české mestá, tak by som prilákal viac českých zákazníkov a fanúšikov. Ja však primárne maľujem Bratislavu a európske metropoly.
V októbri plánujem samostatnú výstavu v Galérii Starý Avion, kde budú vystavené obrazy rôznych miest Bratislavy. Výstava by mala predstavovať 360-stupňový pohľad na celú Bratislavu. Na hlavných šiestich obrazoch budú dominanty Bratislavy a na ďalších menších obrazoch budú miesta, ktoré dotvárajú konkrétne dominanty. Pôjde o veľkú panorámu Bratislavy.
Čo všetko je za plánovaním takejto výstavy?
Najdôležitejší je výber miesta výstavy, ktoré si treba včas rezervovať. Musím sa dohodnúť s majiteľom, či sa mu páči moje umenie a či by ho chcel mať vystavené vo svojom priestore. Snažím sa výber obrazov koncipovať tak, aby sadli do daného priestoru – teda vyberiem tie, ktoré sa tam najviac hodia.
Potom si robím promo na sociálnych sieťach, pripravujem grafiky, sám si píšem PR správy a marketingové podklady. Býva zvykom že, výstavu promuje aj galéria, napríklad na portáli, ako Kam do mesta a podobne.
Taktiež vytvorím podujatie na sociálnych sieťach, pozvem si hudobného hosťa a pripravím občerstvenie, prípitok a príhovor. Všetko je v mojej réžii, prípadne mi pomáhajú priatelia. Občas môže pomôcť aj kurátor, ktorý rozhoduje napríklad o rozmiestnení obrazov.
Ako vyzerá tvoj bežný deň ako maliara?
Som „nočný umelec“, čo znamená, že maľujem vo voľnom čase. Večer o šiestej si sadnem do ateliéru, ktorý mám v rodičovskom dome, a maľujem niekedy aj do tretej rána. Najlepšie sa mi preto tvorí v piatok či cez víkend.
Ktorá krajina ťa najviac zaujala?
Najviac ma zaujala Škandinávia, no mám rád aj južanské krajiny, ako Grécko, Španielsko či Taliansko.
Prečo si sa rozhodol navštíviť Nordkapp?
Do Nórska som sa dostal náhodou, keďže sestra Ema študuje na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a cestu absolvovala v rámci výučby. Išlo skôr o expedíciu, moja sestra sa na výlet prihlásila prvá.
Môže sa jej zúčastniť aj verejnosť, takže som sa na trojtýždňový výlet pridal. Prešli sme 10-tisíc kilometrov autobusom, pričom cesta z Bratislavy do Göteborgu vo Švédsku, kde sme začínali, trvala asi 24 hodín.
V Nórsku sa ti zapáčilo aj súostrovie Lofoty. Čo je na ňom najzaujímavejšie?
Samotné Lofoty sú ikonické. Súostrovie je veľmi pokojné, čo vychádza aj z nátury Nórov. Veľmi si vážia svoju krajinu, krajšiu scenériu a prírodu ako tu som ešte nevidel. Pre mňa je to najkrajší kraj, ktorý je v Nórsku. Obyvatelia si vážia prírodu a svoju krajinu.
Na severe Nórska sú oveľa ľudskejší, radi pomáhajú a sú otvorení. Počas cesty sme spávali v kempoch so spacími vakmi. Keďže noci boli studené, požičali nám periny. Jedným z dôvodov je aj to, že na severe nežije veľa obyvateľov, takže si musia medzi sebou pomáhať.
Zároveň sú aj veľkými národovcami, všade majú vyvesenú svoju vlajku, avšak voči cudzincom sa nesprávajú povýšenecky. Dokonca má vláda zriadený špeciálny účet, kam môžu obyvatelia posielať dane navyše a ľudia to robia. Okrem toho, majú tu ropné zásoby, no neťažia ich, aby nenarušili prírodu. Ide o znak, že si krajinu veľmi vážia.
Pozoroval si polárnu žiaru. Kedy je najlepší čas ju sledovať?
Najlepšie je ju pozorovať v zimných mesiacoch, od októbra až do marca. My sme ju videli na prelome augusta a septembra. V lete vyzerá žiara ako pistáciový oblak, zaujímavosťou je, že tú krásu sme videli až na fotkách. Fotografie umocnili náš zážitok. Preto mnohí ľudia sledujú žiaru cez rôzne aplikácie v telefóne či radary. Aj keď, v zime musí táto žiara vyzerať ešte krajšie.
Ako vyzerala cesta na Nordkapp?
Nórsko je krajina s najväčším počtom vodopádov. Páčila sa mi však aj architektúra týchto miest. Vo väčších miestach sú ľudia ponurejší, napríklad v Štokholme či Bergene som sa cítil celkom nekomfortne. Preto odporúčam, aby ste išli skôr na sever do menších miest.
Výprava na Nordkapp bola najnáročnejšia v mojom živote. Vyrazili sme na expedíciu z parkoviska uprostred ničoho a zamierili na najsevernejší bod európskej pevniny, nazývaný Knivskjellodden, čo bola asi 10 km turistika. Následne sme sa vrátili a vystúpili na Nordkapp, ktorý je často nesprávne považovaný za najsevernejší bod európskej pevniny. Celá turistika mala približne 35 km. Aj keď bolo leto, teplomer ukazoval asi päť stupňov Celzia. Rozhodne to však stálo za to.
Pre nás je to možno nezvyčajné, no v Nórsku sa po cestách prechádzali soby, ktoré sa nebáli. Zvieratá sú tu doma a obyvatelia sa im musia prispôsobiť. V lete pôvodní obyvatelia migrovali na pobrežie spolu so sobmi, dokonca tu majú vybudované veľké sobie farmy. Majú tu veľmi čisto, kúpal som sa v priezračnom jazere, kde mala voda asi 7 stupňov Celzia. Pri jednej túre sme sa dokonca brodili ľadovou vodou v rieke.
Zdieľať na
Zdieľaní