#Tomáš Rusňák sa už v 17 rokoch rozhodol cestovať. Všade chodí stopom, takto prešiel väčšinu krajín Európy a Západnej Afriky. Na cestách ho stretneš len s jedným batôžkom, v ktorom má presne všetko, čo potrebuje. Podľa neho sú všade milí ľudia, ktorí mu vždy radi pomôžu. Cestuje úplne freestylovo, čo znamená, že nikdy nemá plán ďalšej destinácie.
„Obyčajní ľudia z vidieka odrážajú reálny život danej krajiny. Tí si vážia aj to málo, čo vlastnia, nemajú tu toľko drahých áut a uskromnia sa. Ak sa im napríklad pokazí auto, tak ho sami opravia. Navyše, je tu bežné, že ti cudzí vodič zastane. Pomáhajú si medzi sebou a tvoria komunity,“ spomína Tomáš, ktorý zároveň pracuje v Slovenskej akadémii vied, kde mapuje vybrané porasty inváznych rastlín.
Prezradil nám, aký rituál v Afrike podstúpil, akým spôsobom stopuje a ktorá krajina je podľa neho najdivokejšia.
Pracuješ v Slovenskej akadémii vied, mohol by si nám popísať, čomu sa tu venuješ?
Už desať rokov pracujem na Ústave krajinnej ekológie SAV, kde sa venujem strojovému učeniu, neurónovým sieťam, ich modelovaniu a využívaniu týchto princípov v satelitných dátach, či už v rámci precízneho poľnohospodárstva, predikcie budúcnosti, štatistiky a analýzy.
To znie celkom zložito, vysvetlíš nám, aké konkrétne dáta spracúvaš a prečo je to dôležité?
Snažím sa čítať satelitné snímky tak, aby im všetci porozumeli, či už z Európskej vesmírnej agentúry alebo NASA, ale aj letecké snímky či snímky z dronov. Snažím sa ich klasifikovať, to znamená, že ich priraďujem do konkrétnych kategórií, od krajinných dát, cez druhy plodín, až po výskyt inváznych rastlín či živočíšnych druhov.
Na základe fotografie sa snažím určiť, aké druhy sa nachádzajú v danej lokalite. Každá rastlina žije v špecifických podmienkach a ja na základe dát viem predpovedať, či sa môže nachádzať v konkrétnej lokalite. Ak poznáš biofyzikálne procesy, ako by sa mali rastliny správať, tak si vieš vytvoriť dáta, vďaka ktorým dokážeš lepšie modelovať danú situáciu správania rastlín.
Poďme rovno k tvojim cestovateľským zážitkom. Presúvaš sa najmä stopom, prečo?
Už sa to trochu zmenilo, pretože mám teraz menej času kvôli zamestnaniu. Preto do danej krajiny väčšinou idem letecky a až potom tu stopujem. Letom si totiž musím ušetriť nejaký ten čas, keďže mám určitý počet dovolenky.
Vyjde ťa to teda drahšie ako v minulosti, keď si iba stopoval?
Nie, stopovanie po Európe bolo celkom lacné. Čo sa týka Afriky, na tú si musíš vyhradiť viac času, čo predstavuje väčšie výdavky. Teoreticky môžeš ušetriť na lacnejších letenkách, avšak stále môžeš zarábať aj online, počas cesty.
Stopom si prešiel celú Európu a západnú Afriku, kde sa ti najviac páčilo?
Áno, celú Európu, precestoval som Gruzínsko, v Afrike som bol v Maroku, Ghane, Senegale. Každá krajina je niečím iná, preto neviem vytipovať len jednu, ktorá je najkrajšia. Možno o trochu väčší zážitok bol pre mňa Senegal, ale iba preto, že išlo o prvú africkú krajinu, v ktorej som pobudol dlhšie.
Čo bolo pre teba v Senegale najväčším šokom?
Najmä vysoká teplota, preto sa snažím cestovať v zimných mesiacoch. Rovnako ma šokoval aj poriadok v chaose. U nás musí mať všetko systém – ideme po prechode pre chodcov, autá jazdia v jednom pruhu, takéto pravidlá cestnej premávky v Senegale neplatia. Musíš si na to chvíľu zvykať, aby si sa tu vedel zorientovať. Afričania sa nezaoberajú pravidlami.
Čiže tu neexistovali pravidlá cestnej premávky?
Dá sa povedať, že áno. Je bežné, že majú na ceste pruh pre dve autá, pričom po nich prechádzajú aj bicykle, oslíky či chodci, dokonca tam stoja aj predavači. Zrazu sa z neho stane štvorprúdovka. Samozrejme, autá tu trúbia, ale väčšinou nejde o agresívne trúbenie, skôr upozornenie pre ďalších vodičov, že sa na ceste niečo nachádza.
V Senegale ťa zobral manželský pár, kde ste v aute pre piatich cestovali deviati. Je to v Afrike bežné, že sa takto natlačia do jedného auta aj desiati ľudia? Ako si sa vtedy cítil?
Áno, je to bežné, najmä v dedinách. Ak by som to mal porovnať, tak veľkomestá, či už v Afrike alebo Ázii, sú podobné, vidiek je už o niečom inom. Obyčajní ľudia z dediny odrážajú reálny život danej krajiny. Tí si vážia aj to málo, čo vlastnia, nemajú tu toľko drahých áut a uskromnia sa. Ak sa im napríklad auto pokazí, tak ho sami opravia. Navyše, je tu bežné, že ti zastane auto. Pomáhajú si medzi sebou a tvoria komunity.
Pomohli ti Afričania či obyvatelia Ázie?
Áno, bežne mi dali vodu, jedlom alebo ma pozvali na obed. Ak si s obyvateľmi nájdeme rovnakú nôtu, zrazu už spolu len necestujeme. Ale pozvú ma aj k sebe do rodiny, kde prespím a pohostia ma. Nechápal som, že mi veľakrát ponúkali aj peniaze. Hovorili mi, že potrebujem peniaze a pýtali sa ma, kde mám domov. Ukázal som na svoj batoh – toto je môj domov, mám tam všetko, čo potrebujem.
Títo obyvatelia potrebujú tie peniaze oveľa viac ako ja, samozrejme som ich odmietal. Raz som musel pomaly ešte z „nezastaveného“ auta vybehnúť, aby mi ich ten človek „nenanútil“, čo tak trval na tom a dával mi ich do rúk. V turistických destináciách sú pre nich cudzinci peňaženkami, v odľahlých častiach išlo o presný opak. Dokonca som nezažil ani pokus o krádež.
Vybaví sa ti nejaký zaujímavý príbeh Afričana, o ktorý by si sa s nami chcel podeliť?
V Senegale som spoznal jedného muža menom Dudu, keď som čakal pod prístreškom. Ani sme si poriadne nerozumeli, ale dorozumievali sme sa kreslením do piesku. Zaujímal sa o môj príbeh a nakoniec som s ním išiel člnom k jeho strýkovi, u ktorého som prespal niekoľko dní. Rovnako ma Dudu pozval aj k sebe domov, do jeho rodiny v inej dedine. Bol priateľský a milý. V Ghane sa zas so mnou chceli fotiť, pripadal som si ako atrakcia.
Práve v Ghane si natrafil na ľudí, ktorí chodili po ostrovoch a obetovali alkohol predkom. Aký to bol zážitok?
Chceli podstúpiť rituál, aby boli vypočutí Bohmi. Prešli sme tri ostrovčeky na ktorých boli malé „svätyne“ – také malé pomníky. Na prvom ostrovčeku sme obetovali alkohol bohom vyliatím a položením fľaše v malej svätyni, aby boli povoľní a vypočuli naše prosby. Na ďalšom sme obetovali vajce hodením vajca ho do mora. Vajce symbolizovalo a zrod nového života – začiatku.
A na poslednom sme „obetovali“ zrno, ktoré sme vysypali na svätyňu aby sme mali bohatú úrodu a bohaté časy. Predstavili mi kráľovnú kmeňa, išlo o akúsi vyššie postavenú osobu regiónu. Rituál podstúpili s ňou, pretože bola veľmi bohatá.
Myslia si, že keď žijú v regióne ktorý je bohatší na nerastné suroviny, pokrýva ho najúrodnejšia pôda, majú tam dostatok vody, tak ich zvyšok Ghany vyciciava. Preto sa chceli osamostatniť od zvyšku krajiny a vytvoriť si malý samostatný štát s názvom Západný Togoland. V tomto regióne poznali Slovensko, aj jeho dejiny, ako sme sa oddelili od Čiech a nezávislosť sme dosiahli bez nepokojov.
Preto sa ma pýtali, ako sme sa bez vojny odčlenili. Aj oni sa chceli odtrhnúť od zvyšku krajiny bez zbytočného krviprelievania. Najviac sa mi páčil ich postoj – chceli dosiahnuť nezávislosť „perom“ – teda dohodou – pretože pero môže byť mocnejšie ako meč.
Ako vyzeral tento rituál a nebol divný pocit podstúpiť ho?
Obliekli ma do farebnej sukne, ktorá predstavovala ceremoniálne oblečenie. Nebolo to divné, pretože čím viac cestuješ, tak si uvedomuješ, že každá krajina má svoje vlastné zvyky. Nemal by som ich odsudzovať, keďže s nimi vyrastali. Navyše, ja som v ich krajine, preto sa im musím prispôsobiť a každého akceptovať.
Podľa čoho si si vyberal dané destinácie, mal si nejaký plán?
Keď som prišiel do Afriky, povedali mi: „Don´t make plans in Africa, Afrika will make plans for you.“ Preto som si nič neplánoval, navyše neviem, či jeden deň prejdem 10 alebo 100 kilometrov. Dopredu netuším, ako si sadnem s daným šoférom, ktorý mi zastaví. Nechcem mať harmonogram, pretože sa viem flexibilnejšie prispôsobiť okolnostiam. Stopujem kohokoľvek, vytýčim si nejaké dve styčné miesta, ale ostatné nechávam na náhodu. Predsa, chcem krajinu spoznať viac-menej celú.
Ktorá európska krajina bola podľa teba najdivokejšia?
Najskôr som chcel stopovať do Chorvátska, nakoniec som skončil v Albánsku. Balkán bol kedysi divoký, ale ocitol som sa tu po niekoľkých rokoch a veľa sa zmenilo. Balkán je mojou srdcovkou. Nechcem povedať, že nemám rád západnú Európu, ale myslím si, že má nemá čím prekvapiť.
Čierna Hora či Albánsko sa mi veľmi zapáčili. Ľudia sú tu neuveriteľne milí a láskaví. Raz som prechádzal národným parkom, kde mi zastavil žigulák a ukazoval mi kaňony nedostupné pre turistov. Dostal som aj pozvanie na rakiju či obed. Aj napriek jazykovej bariére a lámavej angličtine sa dohovoríš. Snažia sa komunikovať aj posunkami, takže sú veľmi otvorení, čo mi vyhovuje.
O nás Slovákoch sa hovorí, že sme pohostinní. Keď to máš porovnať s Balkáncami či Afričanmi, potvrdil by si to?
Myslím si, že všade sú pohostinní ľudia a v každej krajine vznikajú priateľstvá s cudzincami. Ľudia však mnohokrát žijú vo svojej bubline. Aj ja som si zo začiatku myslel, že Slováci sú chladní a xenofóbni. Keď som bol na stretnutí stopárov z celého sveta v Liptovskom Mikuláši, tak mi zahraniční stopári hovorili, že Slováci sú pohostinní, pozvali ich na obed či čaj, ponúkli im nocľah zadarmo.
Predtým som to tak nevnímal, ale predsa, všetci sme ľudia a chceme pomôcť. Na dedinách sa zaujímajú o cudzích, tam sú dôchodkyne ako bezpečnostný systém. Rovnako, aj keď prídeš do krčmy, hneď ťa pozvú na pivo. V každej krajine sú dobrí ľudia.
Spíš v hamaku, na karimatke či v spacáku. V akých najdivokejších podmienkach si nocoval?
V Čiernej Hore som chcel ísť na vrch Bobotov Kuk a hore ma prekvapilo krupobitie a búrka. Tu neexistuje turistické značenie ako u nás – na kameni sú malé farebné krúžky, ktoré som nevidel kvôli tme. V búrke som stratil orientáciu, preto som sa rozhodol bivakovať v skalách.
Po pár hodinách, po doznení dažďa, som mal zostať na mieste a počkať do rána. Ja som sa však vydal ďalej, chcel som prejsť do mesta. Namiesto toho som zablúdil. Až po niekoľkých hodinách chodenia som našiel zrub s ovcami s chatkou pre turistov, ktorá však bola celkom blízko.
Problémom bolo, že som sa stratil. Mal som počkať, pretože to bolo nebezpečné a namiesto toho, aby som sa dostal do chatky za pár minút, som blúdil. Bol som zúfalý a už som si chystal rozlúčkovú sms pre mamku. Našťastie sa nič nestalo a prežil som.
Raz som dokonca v Senegale počas spánku pod holým nebol stretol hyenu. Nevedel som, čo je to za zviera, iba som počul divné zvuky. Neskôr som stretol policajta, ktorý mi povedal, že išlo o hyeny. Nič sa však nestalo, hoci napadnutia hyenou sú tu bežné.
Do ktorej krajiny by sa raz vrátil a prečo?
Asi do všetkých, pretože každá z nich sa vyvíja. Raz som sa rozprával s jednými cestovateľmi, ktorí pravidelne chodia do Maroka. Podľa nich sa za tri roky celé úplne zmenilo. Mám pocit, že to platí aj v prípade Čiernej Hory, ktorá je oveľa modernejšia, ako keď som tam bol prvýkrát.
Určite sa chcem vrátiť do Senegalu, za mojím kamarátom Dudu. Rovnako by som rád opäť videl Ghanu, kde som pobudol v sirotinci. Počas ciest v Ghane som dostal maláriu, o niečo neskôr som učil na jednej škole chudobné deti. Každá krajina v tebe niečo zanechá, pretože sa časom zmení.
Zmenilo sa nejako tvoje zmýšľanie či nastavenie po precestovaní Afriky?
Áno, snažím sa až tak neriešiť veci a nezamýšľať sa nad tým, čo nedokážem ovplyvniť. V jednoduchosti je krása. Neriešim niečo, čo nemám vo svojich rukách. Ak to tak nie je, tak väčšinou nedokážem tieto veci ovplyvniť na sto percent. Snažím sa byť nad vecou. Vážim si aj to málo, čo mám, avšak na druhej strane som minimalista, ktorý nejde úplne do extrémov. Cestovanie ma utvrdilo v tom, že si mám viac vážiť to, čo mám k dispozícii.
Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské plány?
V júni sa chystám do Fínska či na Balkán. Tento rok som sa chcel opäť vybrať do Senegalu, ale aj Gambie. Neplánovane mi však do toho vošla renovácia kúpeľne, preto cestu musím odložiť na ďalší rok. Do Fínska som chcel vždy vycestovať, zo Škandinávie som prešiel Švédsko aj Nórsko. Veľmi ma tu zaujala príroda, takže Fínsko ako krajinu tisícich jazier by som raz chcel zažiť.
Zdieľať na
Zdieľaní