ROZHOVOR Soňa sa rozhodla Tvoriť a ľúbiť: Prezradila, v čom je východ lepší i to, že Slováci majú dobrý vkus

Foto: súkromný archív S.V.

#Soňa Višňovská má 26 rokov a pochádza z Vranova nad Topľou na východe Slovenska. Ako sama hovorí, má manžela, mačiaka a malú bytôstku, ktorá v nej práve rastie. Okrem toho stojí za značkou Tvoriť a ľúbiť, ktorej sa na Slovensku darí stále viac a viac. Aj preto nás zaujímalo, ako vznikol nápad vytvoriť niečo takéto či to, ako sa pasuje s kopírovaním produktov.

Na strednej škole si navštevovala odbor fotografický dizajn a na vysokej škole si študovala Dejiny umenia, dva semestre. Potom prišiel zlom a potrebovala si pauzu od školy. Prečo?

Po strednej som si podala prihlášku na štúdium fotografie do Opavy v Českej republike, kde ma neprijali. Ďalšiu prihlášku som mala na Dejinách umenia v Trnave, kde ma vzali a keďže takmer každý okolo mňa po strednej plynulo pokračoval na vysokú školu, nejak som sa nad tým dlho nezamýšľala a šla som tiež. Až tam som zistila, že to vlastne nie je pre mňa. Tak som sa vrátila domov a hľadala to, čo chcem naozaj robiť.

Na vysokú školu si sa už nevrátila. Neľutuješ to? Je podľa teba vysoká škola dnes ešte potrebná?

Vedomosti sú potrebné určite. Napríklad oceňujem, že môj lekár, ktorý má pod dohľadom moje tehotenstvo je študovaný a nie je to samouk. Vysokú školu by som ale určite využila viac teraz ako pred rokmi, keď som na nej skutočne bola.

Mala si už odmalička blízko ku kreatívnym veciam?

Myslím, že áno. Vždy som mala radšej výtvarnú než telesnú. Viac ma potešila sada štetcov a farieb ako plyšový medvedík. Trávila som viac času na zemi s rozloženými projektami a rukami polepenými od lepidla ako vonku na preliezkach.  Pamätám si, ako mi počas základnej školy rodičia kúpili nový písací stôl a ani nie po mesiaci na ňom boli zatvrdnuté škvrny od sekundového lepidla. V tej chvíli nemali vôbec pochopenie pre moje tvorivé sklony (smiech).

Zdá sa, že kreatívna nôta bola u teba silnejšia ako čokoľvek iné. Ako vznikol nápad založiť Tvoriť a ľúbiť? Kto stojí za touto značkou?

Čoskoro po svadbe sme sa obaja s manželom ocitli na úrade práce. Keďže naše hľadanie práce neslávilo obrovské úspechy, rozhodli sme sa začať doma vyrábať čokoľvek, čo vieme. Po rokoch pokusov a omylov ale aj drobných úspechov som založila blog a postupne to vyústilo do vlastnej značky. I keď značka je možno nadnesený pojem. Doteraz tvoríme dvaja – ja a manžel.

Aké je to v dnešnej dobe rozbehnúť svoj vlastný biznis? Máš nejakú radu pre tých, ktorí by sa chceli začať venovať niečomu podobnému?

Ťažko povedať, záleží to od schopností, financií a vedomostí. Určite je dobré mať mentora, čiže niekoho, kto vie poradiť a usmerniť. Veľmi to pomôže. My sme začínali bez akýchkoľvek vedomostí o biznise a trvalo roky, kým sme sa naučili zlomok z toho. Rovnako začať v malom a postupne budovať. Nemala by to byť cesta k rýchlemu zbohatnutiu. Dobrý obchod je taký, keď sú spokojné obe strany, kupujúci aj predávajúci.

Aké to je mať vedľa seba osobu, s ktorou riešite nielen život ako taký, ale aj prácu? Neskáčete si častokrát do vlasov, či nejdete si občas aj na nervy? 

My si už inak ako pracovať spolu ani nevieme predstaviť. Tým, že spolu zdieľame „kanceláriu“ a neustále sa vidíme, poháňame sa v práci navzájom. Je predsa ťažké popíjať kávu s vyloženými nohami a listovať si pri tom katalóg, ak vidíte, že ten druhý balí balíčky, komunikuje so zákazníkmi a nevie čo skôr.

Samozrejme, ja ako žena, ak prídem s nejakým novým nápadom, chcem ho mať hotový tu a teraz a nehľadím na to, koľko nás to bude stáť, či to vieme vyrobiť a vôbec, či sa to oplatí. Mimochodom, tento nápad v mojej hlave vyzerá úplne fantasticky, no v skutočnosti to tak nie je. Môj muž vidí tieto veci reálnejšie a v takýchto prípadoch sa vieme občas pochytiť.

Ako máte rozdelenú prácu a povinnosti? Kto sa čomu venuje?

To, čo každému ide najlepšie. Ja som ľavá v číslach, teda manžel spravuje celú finančnú stránku biznisu. Taktiež viaže kožené ušká na hrnčekoch, vyrába kožené zápisníky a najnovšie už aj tie papierové diáre s kovovou krúžkovou väzbou. Ja mám na starosti komunikáciu so zákazníkmi, kreslím na hrnčeky, fotím výrobky a tiež pripravujem DIY postupy na blog.

Značiek, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na ľudové motívy, je na Slovensku stále viac a viac. Čím ste odlišní oproti iným značkám?

V podstate vyrábame čokoľvek čo sa nám páči a čo vieme skutočne aj pretaviť do reality a potom reagujeme na zákazníkov. Keď sme začali predávať hrnčeky, mali sme v ponuke viacero motívov, folklórne však mali najväčší úspech. My sme v podstate dvojica, kde jeden druhému ukazuje, čo považuje za pekné a ak to vieme vyrobiť tak sa to pokúsime vyrobiť.

Najviac fičia smaltované hrnčeky. Vyrábate i tie, či iba nanášate na ne požadovaný vzor? Ide o ručnú prácu, alebo je to výsledok techniky?

To by bolo super, keby sme dokázali vyrábať aj hrnčeky, ale zatiaľ to prevyšuje naše schopnosti a možnosti. Ja ručne kreslím vzor, následne hrnčeky vypaľujeme a môj manžel zapletá kožené uško.

Vo vašej ponuke sú napríklad i plátené tašky. Je to preto, že je to teraz in, alebo je za tým napríklad i snaha o minimalizovanie plastu? Aký máte postoj k životnému prostrediu?

Je to preto, že je to in a je za tým aj snaha o minimalizovanie plastu. Pri balení napríklad používame papierovú lepiacu pásku. Chceme, aby naše deti mali lepší svet ako máme my teraz a plytvanie nie je najrozumnejší prístup k životu.

Stavím sa, že viete, po čom je najvyšší dopyt. Ukážete nám tento produkt? Koľkokrát bol zakúpený?

Sú to určite smaltované hrnčeky na želanie, ktoré si zákazníci môžu navrhnúť sami podľa vlastných prianí. Hrnčeky predávame na viacerých stránkach, teda presne to zrátané nemáme no okolo 1000 ich už bolo určite. Do veľkej miery ide o svadobné darčeky, čiže nám to potom umožňuje vidieť krásne fotky zo svadieb.

Teraz je to možno náročná otázka, ale ktorý zo všetkých produktov, ktoré vznikli pod Tvoriť a ľúbiť, je ti srdcu najbližší? 

Určite ten najnovší. Pri ňom mám vždy pocit, že to nie je práca ale zábava. Momentálne mi najväčšiu radosť robí plátená taška s motívom Skroť si ma, ktorú sme pridali do ponuky len pred nedávnom.

Foto: tvoritalubit.sk

A tiež diáre na rok 2019, ktoré od rezania papiera, dierkovania, tlačenia či spájania väzby, vyrábame ručne a je to celkom milá zmena, oproti výrobe hrnčekov, ktorým sa venujeme už pár rokov.

Foto: tvoritalubit.sk

Stalo sa vám, že ste náhodne už stretli cudzieho človeka, ktorý mal na sebe tričko od vás, alebo v ruke plátenú tašku? Aký to bol pocit?

Keďže sme z malého mestečka, nie je také časté stretnúť niekoho s naším výrobkom. Avšak raz som v potravinách uvidela pani, ktorá mala našu tašku s motívom – Som ľúbezná čučoriedka a práve platila pri pokladni predo mnou. Veľmi som sa jej chcela prihovoriť a povedať jej, že tú tašku som jej balila a posielala ja, no z nezistených príčin som sa veľmi hanbila takže žiaden rozhovor sa nekonal.

Stretli ste sa i s tým, že niekto odkopíroval váš motív či tvorbu? Ako ste to riešili?

Odkopíroval asi nie, inšpiroval áno, čo je podľa nás v poriadku. Z nášho pohľadu je aj tak všetko len remix starších vecí. Plus bolo by od nás pokrytecké bojovať proti tomu, že sa niekto inšpiruje našimi vecami a my sa pritom inšpirujeme ľudovými vzormi, ktoré sme nevymysleli.

Foto: tvoritalubit.sk

Prečo sa podľa teba teraz predovšetkým mladí ľudia vracajú k tradíciám a podporujú slovenské značky, či sa hrdo pýšia slovenskými motívmi a odkazmi na Slovensko?

Pretože majú dobrý vkus. Ale nie, myslím si, že z časti je to hľadanie vlastnej identity. Svet sa mení a je príjemné vedieť, kto som a odkiaľ pochádzam. Určite je na Slovensku aj veľa zlých vecí, ale to neznamená, že sa nemôžeme tešiť z toho, čo je tu dobré.

Plánujete rozšíriť ešte svoj sortiment? Ak áno, čo to bude?

My vždy plánujeme rozšíriť náš sortiment. Skrinky a hlavy máme plné rozpracovaných nápadov, ale mnohé sú ovplyvnené našou finančnou situáciou, časom a v tejto dobe aj očakávaným prírastkom do rodiny. Ale určite niečo tvorivé a ľúbivé ešte do Vianoc vymyslíme.

Z vášho eshopu a zo samotnej značky sála pohoda, láska a tradície. Ako to vyzerá u vás doma? Máte to zariadené presne tak, ako každý očakáva – útulne, s množstvom milých dekorácií, alebo naopak prevláda u vás minimalizmus?

U nás jednoznačne prevláda radikálny minimalizmus môjho muža, ktorý je pomaly, ale isto ničený množstvom mojich milých dekorácií (smiech). Máme však radi prírodné materiály, presvetlené priestory, zemité farby a u nás doma nájdete veľa diek, vankúšov a matrac na zemi, pretože nemáme posteľ (smiech).

Pochádzate a žijete na východnom Slovensku a vďaka internetu máte home office. Vieš si ešte predstaviť, že by si pracovala napríklad v kancelárii a nebola sama sebe paňou?  

Viem si predstaviť, že by som raz pracovala aj v kancelárii, i keď výhody home officu sú úžasné. Napríklad je to jednoznačne rýchle dochádzanie do práce. Ďalšou výhodou je možnosť pracovať s manželom. Nevýhody by boli – nie úplne pravidelný príjem, i keď to je viac otázka biznisu a nie vždy jasné rozdelenie pracovného a rodinného života. A celkom často sa stáva, že ráno s prácou vstávam, večer s ňou v hlave zaspávam a v noci sa mi o nej sníva.

V čom je podľa vás život na východe lepší od toho v našom hlavnom meste?

Na to mám veľmi trefnú odpoveď. Byty sú tu o poznanie lacnejšie a každý vám chce na návšteve naliať (smiech).

Aké máš plány do budúcna v súkromnom ale i pracovnom živote?

Z pracovného chcem určite neprestať tvoriť a to tak, aby to nebola len práca, ale aj zábava. Chcem sa snažiť pripravovať kvalitnejšie články na blog, lepšie fotiť a celkovo robiť veci lepšie. Obrovským snom je vydať knihu plnú DIY postupov. O tom zatiaľ ale naozaj len snívam. V súkromnom je to jednoznačne pôrod, ktorý ma čaká koncom decembra.

View this post on Instagram

201 dní ako dva v jednom. 🍂💛 #tvoritalubit

A post shared by Soňa Višňovská (@tvorit_a_lubit) on

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií