#Na konte má až osem cestopisov a stihol založiť aj festival Cestou necestou, na ktorom sa rôzni dobrodruhovia delia o svoje jedinečné zážitky z ciest. A čo všetko má za sebou Michal Knitl? Prešiel viac ako 83 krajín a ako tzv. couchsurfer prespával u viac ako 222 hostiteľov. Okrem toho miluje hory, takže nikdy ho nenájdeš ležať niekde na pláži s drinkom v ruke.
Cestuješ zásadne pešo. Aký na to máš dôvod?
Cestujem všetkými dopravnými prostriedkami. Svet je príliš krásny a veľký na to, aby som kráčal pešo po cestách a po asfalte. Pešo chodím najmä po horách. Mám rád prírodu a tam sa často dostaneš iba po vlastných. V prírode ma napĺňa pocit slobody a cítim sa tam výborne.
Prešiel si viac ako 80 krajín sveta, podľa teba bola najväčšou divočinou Papua-Nová Guinea. Prečo?
Mentalita ľudí je tu často ešte ako v minulom storočí. Predstav si, že iba pred 100 či 120 rokmi tam prišli prví Európania, ktorí hľadali zlato. Predtým tam žilo okolo 700 rôznych kmeňov. Keď videli jeden druhého, zabíjali sa lukom a šípom. Jednotlivé kmene neustále bojovali.
Až keď prišli Európania, tak im pomerne zvláštnym spôsobom priniesli mier a prestali medzi sebou toľko bojovať. Mali totiž zbrane a keď robili neporiadok, tak… Niektorí majú kvôli tomu belochov radi. Keď ma v dedine videla jedna staršia pani, začala sa mi klaňať, čo som vôbec nechápal.
Na druhej strane, raz, keď som išiel po meste, tak sa cez ulicu na mňa jeden človek pozeral takým spôsobom, že som bol rád, že je deň. Kriminalita v Papue obrovská, ľudský život nemá takú hodnotu a v noci sa tam neodporúča chodiť po ulici. Takže ani ja som nikam nechodil. Iba počas dňa. Ak však spoznáte domáceho, tak by pre vás urobil čokoľvek.
Počas cestovania ťa zaujíma najmä život domácich a hory. V ktorej krajine ťa miestni obyvatelia najviac prekvapili?
Najviac asi spomenutá Papua-Nová Guinea. To bol úplne iný svet.
Najpohostinnejší ľudia sú podľa teba Iránci. Aký to má podľa teba dôvod?
Ľudia v Iráne sú úplne úžasní. Vláda je síce jedna vec, ale ak poznáte niekoho, kto bol v Iráne, tak verím, že to potvrdí. Sú veľmi vzdelaní a vážia si cudzincov ako návštevníkov. Chcú im ukázať to najlepšie a záleží im na tom, aby sa hostia cítili vítaní.
Keď som bol raz u domácich, dovolili mi jedine sedieť, jesť a rozprávať. A keď som v nestráženej chvíli po sebe umyl riad, tak sa pýtali, prečo to robím. Irán vrelo odporúčam.
Najsmutnejší ľudia sú zas údajne v Tadžikistane, v Pamíre, kde sú tuhé zimy a chudobní obyvatelia…
Áno, tam som mal naozaj takýto pocit. Je to asi jediný región z bývalého Sovietskeho zväzu, kde spomínajú, že im v minulosti bolo lepšie. Vtedy mal vraj každý prácu, aj v poslednej dedine bola škola, elektrina… Teraz sú niektoré regióny v údoliach hôr úplne odrezané od zvyšku sveta a život domácich je veľmi ťažký.
Najväčšiu zimu si zažil vo Fínsku, kde bolo mínus 38 stupňov. Aj u teba táto mínusová teplota spôsobila smútok či dokonca depresiu?
Ani nie. Vo Fínsku som bol deväť mesiacov ako dobrovoľník a počas toho som aj písal diplomovú prácu. Občas sa dala pozorovať polárna žiara. Stretol som jednu úžasnú rodinu, ktorú som pravidelne navštevoval. Skôr je dôležité, s kým si, než aké je počasie a aká je zima.
Tvojím najväčším zážitkom uprostred divočiny bolo šesť týždňov na Aljaške. Čo tu teda bolo najdivokejšie?
Možno ešte divokejší bol o rok neskôr prechod kanadských Rockies, ktoré sú však relatívne blízko. Oboje sú obrovské regióny, kde človek môže kráčať týždne aj mesiace v divočine a stretne minimum ľudí.
V Európe, od Nórska po Grécko a od Španielska po Slovensko, ak je človek na horách, tak v priebehu dvoch troch dní dokáže snáď vždy prísť pešo do civilizácie. Na Slovensku skoro odkiaľkoľvek za jeden deň. A tam? Existujú miesta, kde je aj celý týždeň človek odkázaný iba sám na seba. Až tak úplne mimo som nešiel, ale rád by som sa na Aljašku ešte niekedy vrátil.
Ak by si mal vybrať jednu nebezpečnú situáciu z ciest, na ktorú si živo pamätáš dodnes, čo by to bolo?
Nič také extrémne som nezažil. Jedine možno, keď som sa na horách vybral niekam, kam som už asi nemal ísť. Trochu mi lepilo, keď som sa buď vracal späť, alebo pri prechode. Alebo keď som raz zakopol a spadol blízko zrázu.
Ako tvrdíš, vieš si predstaviť, že by si žil v Nórsku či na Aljaške. Lákajú ťa teda skôr chladnejšie krajiny, kde je veľa hôr?
Viem si predstaviť, že by som na obe miesta išiel na pár mesiacov. Ideálne niekedy v marci, keď sa dá ešte aj skialpovať a splitboardovať a potom v lete zažiť turistika. Avšak, od septembra do januára by som tam isto nebol. Je tam veľa tmy, málo ľudí, akcií, kultúry, samota.
Len na také tri mesiace na Aljaške so zimnou výbavou si treba prenajať alebo kúpiť auto, zabezpečiť ubytovanie a je to logisticky náročnejšie než v lete prísť s jedným ruksakom a stanovať kdekoľvek. Je to však určite jeden z mojich snov.
Ktorý z cestovateľov sa ti vybaví ako prvý, keď sa spomenie tvoj festival Cestou necestou?
Ťažko povedať. Ale určite sú dve prezentácie, ktoré ma inšpirovali a ovplyvnili, kam pôjdem. Na celkom prvom alebo druhom festivale hovoril Jožo Terem, ktorý stojí za stránkou Dobrodruh.sk o svojej ceste v Západnej Papue v Indonézii. Vtedy som vôbec netušil, že sa mi tam o dva roky neskôr podarí ísť.
A o pár rokov neskôr na festivale päťkrát rozprávali Milo Daníšek a Pavel Sabela o Pacifickej hrebeňovke. Ich prednáška vždy trvala o polhodinu dlhšie, ako mala. Rozprávali však tak pútavo a úžasne, že všetci diváci počúvali ich príbeh zo zatajeným dychom. Aj ja som si hovoril, že by bolo pekné ísť
niekedy Pacifickú hrebeňovku.
V novembri som ich päťkrát počul v rôznych mestách, v decembri som začal o tom rozmýšľať a zisťovať si detaily. Zistil som, že v januári dávajú 15 povolení na Pacifickú hrebeňovku na každý deň. Tak som si povedal, že ak ho dostanem a dajú mi americké víza, ktoré treba žiadať špeciálne na pol roka na ambasáde, tak pôjdem. A podarilo sa. Aj predtým boli moje cesty veľa o prírode a turistike, ale po Pacifickej hrebeňovke to získalo úplne iný rozmer.
Tvojím najobľúbenejším jedlom bolo el ceviche, teda pokrm zo surových rýb z Peru, prečo práve táto pochúťka?
El ceviche mi veľmi chutilo na prvej ceste v Južnej Amerike. Bolo to niečo úplne iné, ako som dovtedy poznal. Posledné roky tiež obľubujem indickú kuchyňu, pokiaľ nie sú jedlá príliš štipľavé, a tiež vietnamskú.
Keby si mal vybrať tri najdôležitejšie rady, ktoré by si poskytol začínajúcim cestovateľom, ktoré by to boli?
Nebojte sa, zbaľte batoh, iba jeden, nech viete mať všetko v jednom na chrbte, a užite si to. Ako sa na túrach hovorí: „trail will provide“, teda cesta ti poskytne všetko, čo potrebuješ. Stačí mať dobré srdce, byť odhodlaný a ísť si za svojimi snami.
Aké sú tvoje cestovateľské plány na tento rok a čo ťa najviac láka na daných destináciách?
Tento rok by som mal ísť koncom marca do Nepálu. Bol som tam iba raz pred mnohými rokmi a je tam ešte veľa túr, ktoré by som si rád pozrel. Spojím to aj s návštevou Indie, kde tiež plánujem ísť najmä do hôr a možno si zacvičiť na pár týždňov jogu.
Odtiaľ pravdepodobne pôjdem do Ugandy na Margharita Peak a ostanem dva tri mesiace v okolitých krajinách. Zatiaľ mám iba jednosmernú letenku do Nepálu a všetko ostatné je vo hviezdach.
Pôvodne som chcel byť aj viac doma, ale keď mi v októbri vyskočila jednosmerná letenka do Nepálu za 200 eur, po dvoch hodinách váhania som neodolal. Veď je to isto lepšie ako sedieť doma na zadku (smiech). Inak, takéto ceny, aj keď na iné termíny, sa teraz objavujú pomerne často.
Plánuješ napísať ešte nejaké ďalšie knihy?
Je to možné, ale najskôr až budúci rok. Knihy sú zábava a ekonomicky to nemá zmysel. Nový titul vydávam iba vtedy, keď som prešiel niečo veľmi zaujímavé a stojí to za to. Takže záleží, ako bude a kam sa dostanem tento rok.
Ak by som mal zaujímavý materiál z Nepálu a Indie, tak by som urobiť jednu knihu o Ázii, kde by som dal dokopy cestu z Pakistanu a Indie z roku 2018, Taiwan, Japonsko, Indonéziu a Filipíny z roku 2023 a tohtoročnú cestu. Či sa tak však stane, ukáže čas.
Viac o Michalových, ako aj dobrodružstvách ďalších cestovateľov sa dozvieš na festivale Cestou necestou, ktorý bude 28. februára až 2. marcav Bratislave.
Zdieľať na