Michal je úspešným Slovákom žijúcim v Amerike: Jeho videá ovládli svet, najsledovanejšie má viac ako 300 miliónov videní

#Narodil sa na Slovensku, ale už viac ako dve desaťročia žije v Amerike. Aj Michael Krivička je dôkazom, že úspešných Slovákov nájdeš všade na svete. Je kreatívnym režisérom, ktorý vytvára známe virálne videá zamerané na propagáciu filmu alebo seriálu. Najsledovanejšie má viac ako 300 miliónov videní a je najzdieľanejším videom v roku 2017 na Facebooku.

Michal (v súkromí používa slovenský ekvivalent krstného mena) v našom rozhovore prezradil, ako vyzerá zákulisie týchto projektov.

Promoval si ešte v roku 2000. Ako si sa dostal do Ameriky? Prišla príležitosť, alebo si išiel na blink skúsiť, čo to dá?
Ja som prišiel na vysokú školu v roku 1996, maturitu som robil v Nemecku. Cieľ bol prísť na výšku na štyri roky, nikdy som neplánoval ostať. Dostal som ale ponuku na jednu prácu, ktorú som zobral. To bolo v roku 2000, keď som skončil školu v New Jersey.

Potom sa to rozbehlo. Dostal som študentské vízum, ktoré som si predĺžil pracovným vízom na tri roky. Stretol som tu ženu, ktorá je mojou manželkou, a keďže sme sa nechceli vziať len kvôli papierom, vrátil som sa do Európy, kde som pracoval rok ako strihač. Prišiel som späť v roku 2008. Takže prišiel som len kvôli škole, jedna vec aktivovala druhú a začal som robiť, čo robím.

Koľko ľudí má tvoj tím a akú úlohu v ňom máš ty?
Som len „smiešna malá firma“. Som režisér a ten, kto má nápady. Študoval som filmový strih, ale vždy ma bavila réžia a vlastné projekty. V tíme mám ešte jedného partnera, ktorý je producentom. Začal som v roku 2011 s mojou prvou firmou Thinkmodo. Chémia medzi mnou a mojím starým partnerom však bola zlá.

Keď Thinkmodo začalo, vydržali sme spolu 8 rokov. Whoisthebaldguy začal v roku 2018, čo je moja nová firma, kde mám nového producenta a sme super kamaráti – ja a Chris Yoon. Skrátka, pokračujem v tom, čo som robil s mojou prvou firmou Thinkmodo, Už zhruba 12 – 13 rokov.

Koľko priemerne stoja tieto videá a aký najväčší budget si kedy mal?
To môže byť rôzne, ale typický budget sa pohybuje na úrovni 500-tisíc dolárov. V tom je všetko: ponuka nápadov, z ktorých si klient vyberie, réžia, produkcia, launch… Všetko.

Najväčší bol nedávno v novembri, volá sa Slumberland. Nakrúcali sme to v Los Angeles a bolo to veľmi drahé. Projekt stál až 1,7 milióna dolárov, bola to najväčšia suma, s ktorou som kedy robil. Išlo o obrovský projekt, pre ktorý sme vytvárali veľa vecí. Stálo to veľa kvôli tomu, že každý člen tímu musel pracovať dlhé hodiny.

Zaujímavé, že za pol milióna sa na Slovensku nakrúti celovečerný film a v Amerike krátke video. Tvoje videá sú z veľkej časti fóry zachytené na skrytú kameru. Stalo sa niekedy, že boli ľudia vytočení, že sa v nich objavili?
To sa stáva zakaždým. Keď to strihám, tak to tam jednoducho nedám. Stalo sa, že sa naplašili, nakrúcali, vybehli von – toto všetko tam musí byť. Keď to ľudia pozerajú online, musia sa v tom nájsť, pomyslieť si, toto by som bol ja.

Čo sa týka ľudí, ktorí sú naštvaní, aj to sa stáva stále, a to už od začiatku s Coffee Shopom. Sú to veci, s ktorými ľudia nepočítajú. Niektorí prídu napríklad do kaviarne a pravidelní návštevníci hovoria, že táto scéna tu včera nebola. On chcel len kávu a ísť do roboty, nechce byť jej súčasťou.

Nikdy nás ale nikto neudal. Môže to byť nepríjemné, prípadne nechcú podpísať povolenie, aby sme ichdali videa. Ale čo už, keď nechcú, tak nechcú.

Dočítal som sa, že účinkujúcim dávaš aj honorár, zvyčajne pár desiatok dolárov. Aký najväčší honorár si kedy musel dať, aby ti povolili použiť ich reakciu?
Niekedy sa stáva, že zachytíme dobrú reakciu. Oni o tom nevedia a keď ich zastavíme kvôli podpisu, ponúkneme im 20 dolárov a podobne. Oni však vedia, že boli dobrí, že ich tam chceme a snažia sa vyjednávať.

Dali sme už aj stovku, aj dve stovky, lebo nielenže išlo o dobrú reakciu, ale tiež o ľudí, ktorí zaujímavo vyzerali. Keď v New Yorku nakrúcaš, stretávaš rôznych ľudí. Niekedy nemusí byť perfektná ani samotná reakcia, ale dotyčný človek môže upútať svojím zjavom – má napríklad modré vlasy, zaujímavé okuliare… Takýmto sme ochotní dať viac. Keď niekto pýta príliš veľa, tak na to jednoducho nemáme, sorry…

Chcem sa spýtať na ľudí, ktorí vo videách musia zohrať určitú úlohu, napríklad vo videu Don’t Look Up je dav, ktorý sa prechádza v pozadí. Sú to školení herci?
Oboje. Volajú sa extras (komparz). Iba zverejníme inzeráty, v ktorých píšeme, že hľadáme extras. Nemusíš mať na to vysokú školu ani nič podobné. Ja mám rád reálnych ľudí, žiadne modelky alebo vyobliekaných a upravených ľudí, chcem realitu. Tá je pre moje videá veľmi dôležitá.

Ak do pozadia obsadím 50 extras, sú to len bežní ľudia, susedia, kamaráti. Dám echo aj priateľom na sociálnu sieť a kamošom zverím aj väčšie úlohy – hrajú napríklad policajta, taxikára a podobne. Keď pozeráš tie videá, môžeš v nich spoznať tých istých ľudí. Toto však nemusia byť profesionáli.

Ale hlavní aktéri, ktorí priamo interagujú s účastníkmi, musia byť profesionálni herci, musia vedieť, ako sa správať, ako improvizovať. Je to dosť intenzívny proces hľadania správnej osoby.

Stalo sa niekedy, že sa títo herci na reakciách rozosmiali a video s účastníkmi nebolo použiteľné? Prípadne, ako často sa to stane?
Stáva sa to. Keď som v controll room (v réžii), komunikujem s hercami. Sledujem scénu z viacerých kamier na monitoroch a hovorím im, aby si účastníci sadli tam a tam, pretože tam sú nastavené kamery.

Čo sa týka improvizácie, to nechávam na nich. Keď sa dajú do reči s účastníkmi a nájdu napríklad rovnakú tému, nechám ich rozprávať. Zároveň im hovorím cez slúchadla, čo majú robiť, ale aj to, čo majú robiť náhodní účastníci. Neustále s nimi komunikujem, lebo vo videu potrebujeme aj určitý konkrétny dialóg.

Celá situácia je unscripted (vopred nenapísaná), nie je to reklama, takže nemáme scenár. Máme len hlavný nápad a účastníci musia psychologicky uveriť situácii, ktorá sa im deje. Videá sú postavené na improvizácii, ktorú určitým spôsobom riadim.

Ako dostaneš ľudí, aby prišli v presne stanovený čas, napríklad v sobotu alebo nedeľu, na Wall Street? To bol aj prípad, keď sme nakrúcali Don’t Look Up. Musíš im ponúknuť aj niečo iné ako peniaze, prezradiť im, že budú súčasťou niečoho. Nevedia však o skrytých kamerách. Počas covidu sme navyše museli testovať ľudí a podobne.

Musia chápať, že ide o niečo dôležité – preto musia byť ochotní dať si urobiť testy na covid, preto musia čakať. Keď ide o niečo, čo sa odohráva na ulici, čiže na verejnosti, tam stačí zapnúť kamery a zachytíme hocikoho. V prípade Don’t Look Up stále museli mať stále niekoho k dispozícii, aby sme nestrávili zbytočne zabitý deň. Účastníkom prezrádzame až na konci, prečo naozaj prišli.

Musím sa opýtať aj na video Ring TV Store Prank. Myslíš si, že fungovalo na ľudí, pretože už poznajú postavu Samary? Alebo by fungovalo, aj keby išlo o prvý film, a nie o sequel?
Myslím, že by to bolo dobré aj pre prvý film, hoci nepoznáš ikonickú scénu, film, postavu či plagát. Aj keď nesleduješ horory. Predstav si, že si tam a niekto vyjde z telky. Keď sme to testovali a skúšali sme, či všetko správne funguje a ja som bol kvázi prvý zákazník, tiež som sa nastrašil. A to som vedel, čo robíme. Bol to reflex.

Nezáleží na tom, či si fanúšik, či to poznáš alebo či tomu rozumieš. Ide o to, že realizmus je tam prítomný a všetko vyzerá ako skutočné. Povieš si, že sa niečo deje. Ide o ten moment, keď nad tým premýšľaš, ale nevieš, čo presne sa deje.

Dá sa povedať, že Američania milujú horory. Na ktorý filmový žáner je najjednoduchšie vymyslieť obsah?
Určite horor, je veľmi úspešný nielen v Amerike, ale po celom svete, najmä v Japonsku. Japonské horory potom prídu sem (do Ameriky) a tu sa nakrútia remaky, aby vo filme nemuseli byť titulky. Takisto sa dostal do Ameriky aj Ring (film Kruh). Hororový ošiaľ je aj v Latinskej Amerike, ich kultúra je plná duchov a iných spirituálnych vecí.

V Amerike ľudia milujú byť plašení a hlavne sledovať ľudí, ako sa naplašia. Robili sme aj komédiu, ale najefektívnejšia je forma hororu a fantazijný prvok. Keď na teba niečo vyskočí, je to niečo, čo funguje veľmi dobre aj online.

Virály dnes vládnu svetu. Nie sú dnes už v tomto rýchlom svete dvoj či trojminútové videá prežitok? Mnohí by uvažovali nad ich skrátením a umiestnením na TikTok. Prečo sú podľa teba aj dlhšie videá stále populárne?
Aj tento formát je stále populárny. Často sa mi stáva, že mi kamarát pošle odkaz na niečo na TikToku, kde účet síce mám, ale nie som príliš aktívny. Je tam moje staré video a mám tam napríklad 20 miliónov pozretí.

Nová generácia tieto staré videá nájde, mladí ich tam dajú a sledujú. Používatelia ich uverejnia celé, a nie na výšku, ale na šírku, ako sme ich pôvodne vydali. Keď sú ešte aj sponzorované, napríklad Netflixom, majú veľkú sledovanosť. Aj napriek dĺžke doteraz drží rekord na „most engaged video“ v histórii Netflixu. Najviac ľudí to komentovalo, lajkovalo, zdieľalo a podobne.

Ľudia mi stále posielajú staré videá aj z iných platforiem a sú tam desiatky miliónov videí, aj keď sú fóry desať rokov staré. Tí, ktorí mali v čase nakrúcania päť rokov a dnes majú pätnásť, to nájdu a zabávajú sa na tom. Je to evergreen.

Ako docieliť, aby si divák pozrel video znova? Čo musí obsahovať?
Neviem, či dokážem na toto konkrétne odpovedať. Keď idem vlakom, sledujem ľudí, čo robia. Každý len scrolluje v pravidelných intervaloch, napríklad tri sekundy. Máš tieto sekundy, aby si ich zaujal, aby si všimli niečo, čo ich núti sledovať ďalej.

Keď si to prehrajú celé, pre nás je v tej chvíli najdôležitejšie, aby sa im to nielenže páčilo, ale aby to chceli zdieľať s ostatnými. Podstatný je prvý impulz: „Toto musím ukázať všetkým, každý to musí vidieť“.

Ten formát musí začať „zahákovaním“ diváka záberom niečoho, čo niekto robí – napríklad žena zdvihne auto rukami. Povieš si, že to si v živote nevidel. Človek je nachytaný, takže potom môže ísť video lineárne. Nemusí to byť vždy len naľakanie, ale treba ukázať niečo zvláštne. A hlavne to treba ukázať obrazom, nie zvukom. Potom si ľudia povedia, že chcú vidieť viac.

Určite sa niekedy muselo stať, že projekt nemal dobré čísla a nezaujal tak, ako si si predstavoval. Čo v tomto prípade?
Áno, to sa stáva. Nie vždy to vybuchne. Hoci sa nikdy nestalo, že by video nikto nevidel, ale áno, sem-tam sa stane, že nevznikne efekt 10 alebo 20 miliónov, ale „len“ dva alebo tri milióny. Dôležité je, kedy video vychádza. Napríklad Slumberland sme museli vypustiť týždeň po vďakyvzdaní. Nikto nemal záujem o sociálne siete, nechodilo sa do školy, všetci chodili po rodinách.

Aj Don’t Look Up sme vydali medzi Vianocami a Novým rokom. Všetci sú doma s rodinou a to je zložité obdobie. Keď máš zložitý čas vydania, nebudú dobré čísla. Ale na konci je vždy samotný nápad, koncept a exekúcia.

Raz sme však spravili fingovanú vraždu vo výťahu a toto video tiež nemalo dobré čísla. Dokonca sme dostali negatívne reakcie (aj online). Ľuďom sa to nepáčilo, túto tému nemusia. Chceli sme však vidieť reakcie – zavoláš políciu? Pokúsiš sa o záchranu? Utečieš…? Pre nás to bolo zaujímavé, ale problém bol s tým, že to bolo niečo reálne. Toto nefunguje. Lepší je koncept supernaturálnych vecí. Plynie z toho pre nás ponaučenie.

Svojimi videami vieš zasiahnuť milióny ľudí. Myslíš si, že túto formu marketingu využíva dostatočné množstvo produkčných spoločností a bude to nová forma trailerov?
Už to robím viac ako 12 rokov, takže som sledoval evolúciu celého konceptu sociálnych sietí. Vtedy existoval YouTube a horizontálne videá. Zmenila sa dĺžka aj pomer strán. Drvivá väčšina ľudí sleduje videá na mobiloch – podľa našich štatistík je to  asi 90 %. Mení sa tým aj spôsob nášho nakrúcania.

Či to bude mainstream ako trailery? To neviem povedať. Chcem však spomenúť, že som na svojej ceste dosiahol bod, keď z toho chcem robiť niečo viac. Mám dovolené strihať videá na dve minúty aj pár sekúnd. Ale veci, ktoré zachytíme, sú extrémne dlhé. A ja chcem, aby to ľudia videli.

Samozrejme, na toto musíš mať viac času a štúdio nechce tento formát. Rob len to, na čo ťa najali a budú šťastní. Zachytíme však toľko vecí, ktoré nikto nikdy neuvidí… Na tomto dlhšom formáte robím s ďalším Slovákom, uvidíme, či sa mi to poradí. Aj Cameron nakrútil veľa materiálu počas natáčania Avatara, ale do filmu sa to nezmestilo.

Trailery sa budú vyrábať stále, štúdia ich chcú a fanúšikovia filmov, ako napríklad Rýchlo a zbesilo, Mission Impossible alebo Avengers, chcú vidieť trailer. Fanúšikovská základňa funguje a tak to je. Štúdiu síce ponúknem prvú verziu, ktorá má asi päť minút, ale oni si vyberú, čo chcú a čo nie. Limit je zvyčajne dve a pol minúty. Krátke formáty na sociálne siete majú do 60 sekúnd.

Ktorý projekt považuješ ty osobne za svoj najobľúbenejší?
Určite Coffee Shop vrátane procesu, ako to začalo. Videl som prvý trailer na Carrie na jar 2013. Nápad na Coffee Shop som však pôvodne mal na iný projekt. Chlapík mal prísť do baru, spraviť niečo telekinetické a babám mali napríklad vyletieť podprsenky nahor.

Film Carrie mal vyjsť v novembri 2013 a povedal som si, že to spravíme pre nich. Zavolali sme do Sony a oni nám povedali: „Chlapci, takto to nefunguje. My zavoláme vám, keď niečo chceme, ale keď už spolu hovoríme, povedzte, aký máte nápad.“ Nakoniec sa im myšlienka páčila a presvedčili sme ich.

Nepočítali s tým, nechceli skrytú kameru, mali svoje ukážky a podobne. Mal som len šťastie, že som kontaktoval správnu osobu, všetkým sa to v Sony páčilo a išli sme do toho. Celý proces, od produkcie, cez strih a finálnu verziu, ktorá je doteraz online, bol veľmi blízko toho, čo som si predstavoval. To sa nestáva často. Len pár sekúnd sme museli vystrihnúť, ale v podstate to bola prvá verzia.

Štúdio nám jednoducho dovolilo spraviť niečo, čo dovtedy nikto nerobil. Bol to aj môj prvý hit. Doslova to vybuchlo. Vtedy mi začali veriť.

V poslednej dobe často spolupracuješ s Netflixom, napríklad aj na seriáli Wednesday. Takéto projekty si vyberáš sám alebo príde exekutíva za tebou s konkrétnym projektom a povie, že tento chce propagovať?
Každý projekt, ktorý robím, vznikne vtedy, keď niekto príde za mnou. Rád by som tento proces otočil, rád by som si vyberal, ale takto to nefunguje. Prídu aj ponuky, ktoré sú super, lenže mi dajú napríklad štyri týždne a to sa nedá.

Napríklad, ruka z Wednesday trvala päť mesiacov. Po celom Hollywoode som telefonoval s animátormi Predátora, Chuckyho a podobne, ale chceli aj rok času na výrobu, pretože ide o unikátnu mechanickú ruku. Našiel som však chlapíka, ktorý je do týchto vecí blázon a súhlasil. S tímom to zvládol.

Často musím sám odmietnuť ponuky, lebo čas, ktorý nám dajú na výrobu, je príliš krátky. Keby nás kontaktovali pár mesiacov vopred, je to okej, ale nedostatok času hrá proti nám. Rád by som si vyberal, lebo mám nápady a viem, koľko trvá ich realizácia. Veľa projektov sme museli pustiť, lebo prišli s ponukou neskoro. Za tri či štyri týždne sa to proste nedá.

Nájsť lokalitu, napríklad Wall Street, vybrať dátum, mať povolenia, dať všetko dokopy je veľmi zložité na čas. Treba požiadať o povolenia, následne čakať na odpoveď. Procesy s výberom miesta sú najnáročnejšie. Všetko musí byť dohodnuté.

Pri natáčaní videa k Don’t Look Up sme dokonca museli zvyšovať v budove podlahu, aby mali účastníci dobrý výhľad na ulicu. Toto treba naplánovať a postaviť, čo môže trvať aj viac ako dva mesiace. Často nejde o peniaze, ale o čas. Aj z toho dôvodu často projekty odmietam.

Na čom aktuálne pracuješ? Čo od teba uvidíme v roku 2023? Môžeš niečo prezradiť?
Jediné, čo môžem prezradiť, je, že robím na novom projekte. Bude to veľká novinka. Nejaké dohody už máme podpísané. Pracujem aj s ďalším úspešným Slovákom Petrom Veverkom, on je veľký producent. Naposledy pracoval na novej Smrtonosnej pasci s Willisom. Robí veľkorozpočtové akčné veci. Produkoval aj film Invalid s Rytmusom. Robí super veci na Slovensku aj v Amerike.

Spolu sa snažíme dať dokopy spomínanú dlhšiu show. Niekedy, najneskôr v lete, by sme mali vedieť, či z toho niečo bude, ale máme z toho dobrý pocit. Uvidíme. To, čo som robil viac ako 10 rokov na krátkom formáte, chcem konečne robiť na dlhom formáte. To je môj plán. Nemôžem však viac prezradiť.

Buď s nami aj na Instagrame a dozvieš sa o každom novom článku ako prvý!