#Martin Smolen sa na Kanárske ostrovy definitívne presťahoval takmer pred ôsmimi rokmi. Teraz je jeho domovom malá dedinka Juan Grande na Gran Canarii. O svojich zážitkoch z práce či ciest píše aj na blogu, okrem toho je tiež autorom knihy Život so slnkom v srdci, alebo prečo je Gran Canaria taká úžasná, ktorú vydal v roku 2017. Na Gran Canariu vycestoval prvý raz, keď mal dvadsať. Už vtedy sa rozhodol, že by tam chcel jedného dňa bývať.
Teraz má 55 a prevádzkuje vlastnú cestovnú agentúru, v rámci ktorej pre turistov zabezpečuje súkromné výlety v slovenčine ale sprostredkúva aj cesty na samotný ostrov, ubytovanie, rôzne exkurzie a ďalšie služby. Poskytuje aj služby, pri ktorých sprevádza nevidiacich ľudí a klientov s obmedzenou pohyblivosťou. Jeho príbeh je nesmierne zaujímavý, ale posúď sám.
Ako ste sa vôbec dostali k práci sprievodcu?
Už odmala ma bavil zemepis, na základnej škole patril k mojim najobľúbenejším predmetom. Svoju sprievodcovskú „maturitu“ som zložil v roku 1990, keď sme sa so spolužiakmi z vysokej školy rozhodli počas prázdnin precestovať Európu. Odchádzali sme na cestu s presne spracovaným itinerárom, v ktorom som naplánoval všetky vlakové a lodné spojenia a miesta, ktoré sme chceli navštíviť.
Zvládli sme to presne podľa plánu. V tom čase išlo o inú „srandu“, v roku 1990 sme totiž o nejakých vyhľadávačoch a internetových stránkach mohli iba snívať. Neskôr som v zamestnaní vždy pripravoval služobné cesty aj pre kolegov. Keď sme išli niekam na veľtrh, tak sme mali vždy naplánované aktivity na voľný čas – kde čo navštíviť, spoznať. A potom prišla práca v cestovnom ruchu.
Aký najzvláštnejší či najšialenejší zážitok ste si odniesli počas svojej práce?
Práca sprievodcu je nekonečnou studnicou zážitkov. Niektoré sú veselé, iné zas smutné. Svoju oficiálnu kariéru na Gran Canarii som bohužiaľ začínal tým smutným, keď mi o tretej v noci volali z jedného hotela, že majú klientov, ktorí nehovoria ani anglicky ani španielsky, iba česky.
Pani, ktorá pricestovala v ten večer na dovolenku, dostala infarkt a už jej nedokázali pomôcť ani privolaní záchranári. Mne ešte ani nestihol zaschnúť atrament na licencii a musel som riešiť situáciu, ktorej sa vždy boja aj ostrieľaní delegáti.
K veselým zážitkom patrí ten, keď sa mi v noci stratili klienti pri ceste z baru na hotel. Dámy sa zle zorientovali a netušili, kde sú. Na otázku, nech mi povedia, čo vidia, som dostal odpoveď, že sú na kruhovom objazde. V Playa del Inglés ich je asi sto. Na upresnenie mi dali ďalšie vodítko, že je na ňom palma. Ale nakoniec sme sa úspešne dopátrali k tomu, kde sú a dostali sa v poriadku na hotel.
Najemotívnejším zážitkom je jednoznačne sprevádzanie nevidiacich klientov na výletoch po ostrove. Vtedy sa naozaj musíte vcítiť do myslenia a vnímania niekoho iného. Pri bežných klientoch dokážete veľa nahradiť mimikou, v tomto prípade ste doslova ich očami. Ak cestujú aj s vodiacim psom, tak sa z vás musí stať zároveň chovateľ a myslieť na to, aby aj vodiaci pes dostal príležitosť na oddych a nebol celý čas „v práci“.
Čo je najťažšie na práci tour guide a čo vás na tom najviac baví?
Dalo by sa povedať, že to najťažšie ma baví asi najviac – a tým je neustála nutnosť vzdelávania sa, dopĺňania informácií, hľadanie zaujímavostí. Človek by si povedal, však dnes sa dá nájsť všetko na webe. Ale ak to chcete robiť poctivo, nemôžete sa uspokojiť s tým, že si nájdete nejakú informáciu na internete. Veľmi veľa poznatkov z histórie a geografie na webe je dnes nespoľahlivých.
Čo sa týka informácií o Gran Canarii, tak som asi stará škola. Najradšej sa spoľahnem na kanársku knižnicu a jej staršie publikácie. Preto je pre mňa trochu záhadou, ak niekto navštívi ostrov na tri dni a vydá blog so 100-percente zaručenými radami, čo by ste mali na ostrove vidieť. Keď píšem nejaký príspevok na svoj blog, tak mi príprava článku o jednom mieste, nieto o celom ostrove, trvá aj niekoľko dní.
Ocitli ste sa niekedy aj v nebezpečenstve?
Nikto ma nikdy nenapadol ani sa mi nepokúsil ublížiť. Ale svojím spôsobom je práca sprievodcu vždy tak trochu adrenalínová. Tým, že sa špecializujem na privátne skupiny, teda jednu rodinu alebo partiu priateľov, tak väčšinou aj sám šoférujem. A na horských cestách je to vždy trochu o nebezpečenstve.
Čo najradšej robíte vo voľnom čase na Kanárskych ostrovoch? Aké miesta sú vaše najobľúbenejšie?
Najradšej chodím na výlety po ostrove. Na miesta, ktoré napríklad nenavštevujem s klientmi, obľubujem aj horské túry. Veľmi rád som chodil do Barranco de las Vacas, to je taký malý „Antilopí kaňon“. Len tak som tam prišiel, sadol si a prečítal si knihu. Toto miesto má pre mňa magickú energiu. Bohužiaľ, v posledných rokoch prechádzajú kaňonom davy turistov a na pokoj môžete zabudnúť. Keď mám chuť na trochu zmeny, tak sa rád vyberiem na dva či tri dni do Madridu.
Aké máte skúsenosti s miestnymi obyvateľmi? Prijali vás medzi seba, nie ste pre nich stále cudzinec?
Mám veľmi dobré skúsenosti. Bývam v malej dedine a ani na chvíľu som nemal pocit, že by susedia na mňa pozerali ako na cudzinca. Skôr naopak, keď zistili, že sa snažím zapadnúť, tak ma čoraz viac začali vťahovať do ich života.
Dnes mám pocit, akoby som tam vyrastal od mala. Španieli sú veľmi milí a otvorení ľudia a Kanárci, zvyknutí na turistov, vlastne ani nejako neselektujú, kto ste, čo ste, odkiaľ ste, s kým žijete. Jednoducho si buď sused alebo „Giri“. Ak ste nový, nesnažte sa ich presviedčať o svojej pravde a všetko kritizovať. Snažte sa vniknúť do ich myslenia a zvykov a budete najlepší kamaráti.
Čo vás najviac nadchlo na Kanárskych ostrovoch?
Pre mňa bola Gran Canaria láskou na prvý pohľad. Jednak tu žijú veľmi milí ľudia, hoci dnes je domovom veľkého množstva cudzincov. Potom je to život bez stresu, čo je typické pre celé Španielsko. Tie ich čarovné slovíčka mañana (zajtra), tranquilo (v kľude), no preocuparse (neznepokojuj sa), ktoré sú snáď odpoveďou na všetko.
A, samozrejme, Gran Canaria a jej nádherná príroda, kde sa v jednom momente môžete prechádzať vo vlnách oceánu alebo po pieskových dunách, o chvíľu pozerať na svet z dvetisíc metrov vysokej hory. Vzápätí sa túlať vavrínovým pralesom alebo prejsť roklinami, kde len čakáte, keď za vami vybehnú bizóny a Winnteou na Hatátitle.
Večer si môžete zájsť na operu do divadla alebo sa len tak prejsť historickými uličkami hlavného mesta a zastaviť sa na nejaké tapas. A to všetko na území o štvrtinu menšom ako Bratislavský kraj.
Aké vidíte nevýhody života na Kanárskych ostrovoch?
Najväčšou nevýhodou je asi vzdialenosť od Slovenska, takže si človek predsa len viac uvedomuje, že je mimo domova. Určite je to iné ako bývať napríklad v Prahe alebo v Nemecku. Ďalšou možno nevýhodou, ale aj výhodou je rozdielna mentalita ľudí. Stredoeurópania si myslia, že všetko musí byť hneď a načas.
Tu majú ľudia aj úrady na všetko čas. Zrazu zistíte, že ono to naozaj ide aj bez stresu a keď sa niečo nestihne načas, tak to nie je životná tragédia. A to, čo ste pôvodne považovali za nevýhodu, začnete vnímať takmer ako výhodu.
Sú náklady na život na Kanárskych ostrovoch vyššie ako na Slovensku? A čo príjmy?
Celkové náklady sú asi porovnateľné. Čo je určite lacnejšie, sú potraviny. Ak aj nie v cene, tak určite za rovnakú cenu dostanete omnoho vyššiu kvalitu. Takisto je to aj so službami. Niektoré sú drahšie, napríklad za overenie podpisu u notára som platil 40 eur. Niektoré služby sú ale lacnejšie, za ostrihanie u holiča v rezidenčných oblastiach zaplatíte 8 až 10 eur.
Fajčiarov isto poteší, že cigarety ešte stále stoja okolo troch eur. Náklady na bývanie veľmi závisia od lokality. Najvyššie ceny sú v turistických oblastiach a dosahujú dnes aj 800 eur za apartmán s rozlohou 35 metrov štvorcových. Čo sa týka príjmov, tak tie patria k najnižším v rámci Španielska. Ale na dôstojný život vám určite postačia.
Ktoré destinácie vaši zákazníci najviac obľubujú a prečo?
Ja sa špecializujem hlavne na Gran Canariu, takže to je destinácia, kam smeruje najviac klientov. Samozrejme s partnerskými hotelovými sieťami a nemeckými cestovkami viem ponúknuť ľuďom celý svet.
Najviac klientov mimo Gran Canarie mám na ďalších Kanárskych ostrovoch a kontinentálnom Španielsku. Predsa len, ide o moje „domáce“ prostredie. Pravidelne ale mávam napríklad klientov aj v Ománe, kde mám veľmi dobrú spoluprácu s miestnymi hotelmi.
Chystáte sa v najbližšej dobe vycestovať do nejakej krajiny?
Momentálne nemám v pláne cestovať do iných krajín. Španielsko je krásna a veľká krajina, kde je stále čo spoznávať. Chcem ho poznať tak, ako mi rodičia umožnili počas dovoleniek spoznať celé Česko a Slovensko, za čo som im veľmi vďačný. Preto budem asi skôr tráviť dovolenky v kontinentálnom Španielsku. Je tam ešte veľmi veľa miest, ktoré by som rád navštívil. Najbližšiu dovolenku mám naplánovanú do čarovnej Andalúzie.
Zamilovali ste si aj nejaké iné krajiny mimo Španielska a Kanárskych ostrovov?
Zo všetkých krajín, ktoré som precestoval – a je to asi presný opak Kanárskych ostrovov – je to Nórsko. Urobilo na mňa veľmi dobrý dojem. Škoda, že sú tam v zime veľmi krátke dni a taký veľký chlad. Inak by asi mala Gran Canaria konkurenciu.
Máte ešte nejaký silný moment z cestovania, ktorý by ste chceli spomenúť?
Sú to vlastne dva zážitky, ktoré však vzájomne súvisia a týkajú sa Gran Canarie. Tým prvým bola moja prvá cesta na Gran Canariu ešte v časoch, keď Rusi okupovali Československo. To množstvo papierov, povolení, pečiatok, vypočúvaní, aby ste tie povolenia a pečiatky dostali. A následne, keď som išiel o dva roky a nepotreboval som už vôbec nič, len si zbaliť pas, peniaze a dobrú náladu.
Máte ešte nesplnený cestovateľský sen?
Je zopár miest, ktoré mám zakrúžkované v mojom „cestovnom kalendári“. Je to mestečko Canfranc v Pyrenejách. Tento plán až taký nereálny nie je. Potom je to Aljaška a vodopády Iguazú v Argentíne.
Vrátili by ste sa ešte niekedy bývať na Slovensko?
Momentálne neuvažujem nad návratom na Slovensko. Ak by sa niečo udialo na Kanárskych ostrovoch, že by sa tu nedalo ďalej žiť a pracovať, určite by som skôr uvažoval o kontinentálnom Španielsku alebo prípadne o niektorej z krajín Latinskej Ameriky.
Hoci Slovensko je stále moja milá rodná krajina, mentálne som sa za tie roky zmenil. Cítim to aj počas návštev Slovenska. Veľa vecí, ktoré som kedysi vnímal ako normálne, mi už normálne neprídu. Nehovoriac o tom, do akého stavu sa dostala celá spoločnosť.
Predsa len, odísť z miesta, kde sa ľudia na seba neustále usmievajú a sú k sebe milí, na miesto, kde je pomaly každý zamračený, nahnevaný a rozhádaný, asi nie je to, po čom túžim.
Zdieľať na
Zdieľaní