#O tom, čo je slam poetry, sme ťa už informovali v jednom z našich starších článkov. Prinášame ti rozhovor s milou žienkou, ktorá si hovorí Potopa Baša a na majstrovstvách slamu si v roku 2023 vybojovala zaslúžené víťazstvo.
Ako by si sa predstavila ľuďom, ktorí ťa nepoznajú?
Ahoj, ja som Baša, kreatívna osoba s veľkým množstvom koníčkov. Živí ma primárne tvorba vizuálneho obsahu, okrem toho sa venujem štvrtý rok aj hovorenému slovu v podobe slam poetry. V tejto disciplíne sa mi podarilo zabodovať aj súťažne – minuloročnou výhrou na slovenských majstrovstvách. Čerstvou majsterkou sa tento mesiac stala slamerka Freya, ktorá bude reprezentovať Slovensko v decembri na európskom šampionáte, ktorý sa bude odohrávať v košickej Tabačke.
Prečo si sa začala venovať takejto tvorbe?
Skúsiť slam poetry ako tvorivý výstup mojich myšlienok mi odporučil trebišovský pesničkár a kamoš Matúš Kolesár, s ktorým som sa stretla prvýkrát na svadbe našich spoločných známych. Po tom, čo som mu prečítala zopár malých neserióznych textov, mi povedal, nech si vydupem na nejakej slamovej exhibícii predskok.
Vďaka vzájomnému „kamarátskemu hecovaniu“ som sa zhruba po polroku konečne odhodlala premiérovo „zaslamovať“ už rovno súťažne, na kvalifikácii v Žiline v roku 2019. Podarilo sa mi postúpiť do finále. Objavila som tak novú komunitu, ktorej aktívnym členom som doteraz v rámci Slovenska aj Česka, kde aktuálne žijem.
Aký máš vzťah k ostatným odvetviam umenia?
Od mala bol môj život primárne plný hudby a výtvarníctva. Tvorbe vizuálov sa koniec-koncov venujem dodnes. Hudbu konzumujem s obrovským nadšením a za posledné roky sa mi dokonca podarilo podieľať sa aj na niekoľkých hudobných projektoch.
Jedným z posledných je napríklad spolupráca s Rišom Grimmom a.k.a Bohom Vajec, ktorého slam oslovil ako hudobníka, čo pretavil do projektu Neskorý Zber. Spoločne sme prepojili hovorené slovo a elektronickú hudbu v projekte Formačka, s ktorým už máme za sebou pár zaujímavých pekných vystúpení. Sama som zvedavá, či a kam sa tieto hudobné spolupráce ešte posunú.
Čo sa týka klasickej literatúry, mám pocit, že „klasika“ znamená pre každého niečo iné. Ja som čitateľsky vyrastala na komiksoch a sci-fi, čo mi primárne ostalo doteraz. Za svoj dospelý život som prečítala aj nejaké to intelektuálne bítnictvo a poviedkárstvo.
Rada si však nechám odporučiť a poradiť, potom len vstrebávam, čo so mnou ako rezonuje. Surreálno, absurdno, bizarno… Osloví ma čokoľvek nápadité, ale zároveň sa nebránim pátosu a jednoduchosti. Niekedy je to viac otázka nálady než vkusu.
Čo ťa na tvorbe tvojich slamov baví najviac?
Keď sa mi niečo konečne podarí dopísať tak, že som s tým spokojná. A keď prídem na to, ako text predniesť tak, aby som s tým bola ešte spokojnejšia.
Čo by si poradila niekomu, kto by sa chcel začať venovať slamu?
Ktokoľvek sa chce začať venovať slamu, nech neváha a skúsi si to. Dvere sú otvorené vďaka workshopom, open-mic akciám, kvalifikáciám či možnosti robiť predskokana.
Napíš si text, prečítaj si ho viackrát nahlas. Prednes si ho pred zrkadlom. Nahraj si ho na záznamník, vypočuj. Natoč sa pri tom, pozri si to… Alebo aj nie. Choď na stage rovno „naostro“, aj tak sa dá zažiariť, nikdy nevieš.
Univerzálne predpoklady, či správne postupy na to podľa mňa nejestvujú. Ak však predsa chcete radu, kľúčová je podľa mňa autenticita. Teda nájsť spôsob, akým dokáže performer podať myšlienku tak, aby práve samotné podanie bolo nekompromisne jeho. Vlastný rukopis, vlastný prednes vlastného textu.
To sa každopádne buduje postupne. Mne samej to vlastne tiež trvalo prvé dva až štyri roky. Takže asi ostanem len pri tom, že najlepšia cesta, ako začať, je začať. Ostatné sa ukáže časom. Publikum aj organizátorov oslovujú talenty, tiež vedia vycítiť potenciál. Držím palce každému, kto sa odhodlá (úsmev).
Čo alebo koho považuješ za svoju múzu pri tvorbe textov?
Ľudí, ľudskosť, človečinu, nedokonalosť, chybovosť. Žijeme v spoločnosti, čiže samotnú spoločnosť.
S akými reakciami na tvoju tvorbu sa stretáš najčastejšie?
Publikum je na mňa obvykle dobré, snažím sa byť aj ja na nich (úsmev). Všetky náznaky kontroverznosti mi doposiaľ odpustili. Keď sa páči, chvália, keď nechápu, vysvetlím. Spoločne sa zasmejeme na textoch, na mne, na ich reakciách. Vie to byť fajn.
Stretáš sa aj s negatívnymi ohlasmi?
Negatívne ohlasy vychádzajú primárne z nedorozumení či neochoty chápať. Nikdy nebolo mojím autorským cieľom niekoho naštvať. Snažím sa byť konfrontačná nekonfliktným spôsobom, kritike čelím ochotne. Na exhibíciách sa človek stretne so všelijakými odozvami – či už v podobe bodov a niekedy aj odchodom divákov. Ale to je, spolu s bodovaním celá pointa instantnej demokracie tohto žánru.
Na sociálnych sieťach je to iné. Sledujem to hlavne na slamovom TikToku, ktorý spravujem. Tam sa náš obsah dostáva aj k ľuďom, ktorí ho práve nevyhľadávajú. Keďže Slováci ľúbia nenávidieť, s ochotou a vervou berú radšej hneď do sekcie komentárov vidly, než by to len nechali tak alebo radšej zistili, o čo vlastne ide.
Párkrát sa stalo, že po vysvetlení konceptu performatívnej poézie sa z hejterov stali priaznivci, no sú aj takí, ktorí tam chodia vyslovene nezmyselne rýpať. Snažím sa to moderovať tak, aby som nikomu nebrala právo na vyjadrenie a názor, no vyslovene nekonštruktívne a ofenzívne útoky aktívne nahlasujem, blokujem, mažem. Tadiaľ cesta nikdy neviedla a viesť ani nebude.
Aký je tvoj najlepší alebo najsilnejší zážitok spojený so slamom?
Každá exhibícia je svojím spôsobom nabitá špecifickým množstvom zážitkov a emócií. Výhra majstrovstiev bola fajn. Nevýhra majstrovstiev ročníky predtým bola tiež fajn. Vidieť naživo tohtoročné majstrovstvá, kde sa na pódiu stretli čerstvé talenty spolu so slamermi, ktorí už po jednom titule majú a vyhlásiť novú majsterku bolo veľmi fajn.
Vystupovanie v rumunskej dedine po dvojdňovej ceste vlakom bolo fajn. Vystupovanie pred publikom, ktoré pozostávalo zo šiestich detí a troch dospelákov, bolo fajn.
Nechať kričať desiatky, až stovky ľudí slovo AMEN bolo fajn. Natrafiť na úžasné nové talenty a spoznať ich bolo zakaždým fajn. Uspieť na exhibíciách veľkých festivalov bolo fajn. Uzatvárať posledným slamom prvý čisto slamový festival (Boleslam v Česku) o druhej ráno bolo fajn, zažiť ho druhýkrát tento rok bolo fajn.
Začala som si užívať chodenie na slamy ako divák a fanúšik. Už sa mi stalo, že som po niektorých vystúpeniach o nich nevedela prestať rozprávať celé týždne. Som vďačná slamu za toto všetko, vie to byť zážitkovo intenzívne po mnohých stránkach.
Dostáva sa podľa teba slam poetry viac do popredia, normalizuje sa nejakým spôsobom názor spoločnosti?
Ako by povedal klasik: „Ja neviem už“. Keďže slamovo pôsobím aj v Čechách, kde je slam poetry značne populárnejšia záležitosť ako na Slovensku, nevidím priamu spojitosť medzi úspechom žánru a jeho „normalizáciou“ v oku verejnosti.
Mnoho ľudí stále označuje slam ako „rýmovaný stand-up“ alebo rap bez hudby, ale reálne sa to takto škatuľkovať nedá. Slam bude vždy niečím zvláštny, vždy bude niečím, čo sa z normálneho vymyká, niečo ťažko nálepkovateľné.
Kedykoľvek sa zdá, že sa to nejak uniformuje, príde niekto, kto svojou originalitou prelomí vzorec a to ma nikdy neprestane baviť pozorovať.
A aké máš plány do budúcnosti?
Prežiť (smiech).
Zdieľať na