#Ján Volko je slovenský atlét a športovec, ktorý reprezentuje našu krajinu na rôznych svetových súťažiach. Na konte má niekoľko medailí a je držiteľom rekordu európskeho šampionátu kategórie U23 v behu na 200 m na Majstrovstvách Európy vo vekovej kategórii do 23 rokov. Porozprával nám o svojej ceste k atletike, ale aj o svojom bežnom dni či zaručenom resete v náročných chvíľach.
Si úspešný mladý športovec a našu krajinu reprezentuješ v atletike. Aká bola tvoja cesta za tým, čo si vo svojej kariére dosiahol?
K športu som bol vedený odmalička mojimi rodičmi. Začínal som s futbalom, asi ako každý chalan mojej generácie, a hrával som väčšinou krajného obrancu alebo záložníka. Nebol som však veľmi technický typ – iba som bol rýchly, a preto sa ma môj otec opýtal, či by som nechcel vyskúšať atletiku.
Zo začiatku som bol skeptický, keďže ako 14-ročný chalan som sa obával zmeny prostredia. Našiel som si tam však partiu na celý život a postupom času som po dvoch rokoch skončil s futbalom a začal sa venovať atletike naplno.
Keby si mal možnosť začať odznova, bola by to opäť atletika?
Myslím si, že by to bola určite atletika. Mal by som však viacej času vyskúšať a zdokonaliť sa aj v iných disciplínach, ako napríklad v šprinte.
Stretávaš sa aj s negatívnymi komentármi?
Samozrejme, aj ja sa stretávam s negatívnymi komentármi – či už na sociálnych sieťach alebo aj osobne. Na začiatku mojej kariéry som na každý jeden z nich reagoval a bral si ho osobne. Dnes sa už nad tým len pousmejem a väčšinou si komentáre ani nečítam.
Čo ťa na tomto športe najviac napĺňa a, naopak, čo ťa možno najmenej baví?
Napĺňa ma pocit, že robím niečo, čo ma nielen baví, ale som v tom aj dobrý. A tiež to, že svojimi výkonmi a úspechmi môžem robiť radosť sebe aj druhým ľuďom. A samozrejme, snažím sa zlepšovať každý deň. Určite sú však aj momenty, kedy ma atletika nebaví, ale nemyslím si, že ide o konkrétnu činnosť.
Čo považuješ za najťažšie vo svojej kariére?
Najťažšie je vždy vstať a nevzdať sa – či už po zranení alebo po neúspechu. Našťastie mám okolo seba skvelých ľudí, vďaka ktorým vždy vstanem a bojujem ďalej.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Máš svoj tím trénerov, ktorí ti pomáhajú. Ide o vzťah zverenec-tréner alebo ste skôr priatelia?
K mojim súčasným trénerom, Naďke Bendovej a Robovi Kresťankovi, som sa dostal hneď na začiatku mojej kariéry. Naďka trénovala v klube, kde som začínal ako dieťa. Keďže sa skupina, v ktorej som trénoval, rozdelila na vytrvalcov a šprintérov, dostal som sa práve k nej. Obidvoch svojich trénerov si veľmi vážim a sú pre mňa prakticky ako rodina.
Kto je tvojím vzorom, ku ktorému vzhliadaš?
Wayde van Niekerk, svetový rekordér v šprinte na 400 metrov. Mal som možnosť sa s ním stretnúť na majstrovstvách sveta v Londýne v roku 2017 a imponuje mi nielen úspechmi, ktoré dosiahol, ale aj ako osobnosť. Je milý a priateľský a aj napriek métam, ktoré dosiahol, zostal veľmi skromný.
Koho vnímaš ako svoj najväčší support v tom, čo robíš?
Určite svojich najbližších – či už celý tím alebo rodinu a priateľov. Ich podporu cítim najviac v ťažkých časoch, akými sú zranenia alebo neúspechy.
Máš za sebou mnohé športové úspechy. Čo je tvojím „hnacím motorom“, ktorý ti dodáva sebavedomie?
Kedysi boli mojím motorom úspechy na vrcholných podujatiach, dnes sú to už ľudia okolo mňa – môj tím, rodina, priatelia. Oni sú mojou motiváciou nevzdať sa a bojovať, aj keď je to náročné.
Prezradíš nám, ako vyzerá bežný pracovný deň?
Počas prípravy veľmi zálež na tom, či ide o obdobie, keď trénujem dvojfázovo, alebo o prechodné obdobie medzi tréningami a pretekmi. Štandardne ale okolo 7:30 vstávam, približne o ôsmej mám raňajky, väčšinou nasleduje prvá tréningová fáza, ktorá je o desiatej dopoludnia, čiže predtým ešte stihnem nejaké kompenzačné cvičenia. Zameriavam sa na veci, ktoré už potom počas dňa nemám čas riešiť.
Tréningová fáza je do jednej popoludní, niekedy aj dlhšie – závisí od toho, čo ideme robiť. Potom, samozrejme, príde na rad obed, fáza voľna a od štvrtej opäť tréning. Ak je druhá fáza kratšia, tak až od piatej. Okolo 19:00 mám večeru a po nej je čas na regeneráciu, voľný program, fyzioterapie, občas iné aktivity na oddych, ako čítanie, rozhovor s blízkymi alebo film. Okolo desiatej sa už začínam chystať na spánok.
Čo je tvojou psychohygienou po náročnom dni?
Veľmi rád čítam, preto je pre mňa po náročnom najlepším relaxom dobrá kniha.
Čo je pre teba na atletike najkrajšie? Odporučil by si tento druh športu aj ostatným?
Určite je to jej rôznorodosť – každý si v nej nájde to, čo mu vyhovuje, či už si rýchly, vytrvalý alebo silný. Preto by som ju určite odporúčal každému.
Aké máš plány do budúcnosti?
Po skončení kariéry by som sa chcel zamestnať v IT oblasti, ale tiež by som sa chcel naďalej venovať športu, keďže sme s trénermi založili atletickú akadémiu. Zatiaľ sa však naďalej plánujem venovať atletike na profesionálnej úrovni.
Zdieľať na