#Aj keď tomu mnohí ľudia nechcú veriť, žijeme si asi najlepší možný život. Predstava zúriacej vojny, plač detí a všadeprítomný strach sálajúci z každej jednej steny, ktorá je pozostatkom budovy zničenej bombou. To sú situácie, za ktoré bežný civilisti nemôžu, a preto s nimi ani nemôžu nič urobiť. Majú jedinú možnosť – skúsiť prežiť.
Podobný príbeh postihol aj dvojicu mladých mužov, Mohammeda Aljakhabira a Ahmada Matara z Palestíny, ktorí svoj únik z reality našli v športe. Ich srdcovkou sa stal práve parkour, ktorí začali svoje prvé videá z utečeneckého tábora v Gaze nahrávať na YouTube.
Podmienky, ktoré mohli znamenať istú smrť
Zrodenie talentovanej dvojice bolo postavené na skepticizme a bezútešnosti mesta Gaza. Parkour bol však pre nich nesmiernou oporou a únikom. Nahrané videá zachytávali zničené mesto a dokonca bolo miestami v pozadí vidieť aj bombové útoky.
Mohammed a Ahmad sa nestretávalali s veľkým nadšením miestnych obyvateľov, keď sa snažili uniknúť z reality predvádzaním sált a iných trikov v meste. Preto sa rozhodli, že svoje kúsky začnú trénovať na miestnom cintoríne, ktorý bol síce pochmúrnym miestom, no zároveň im ponúkal možnosť dočasnej slobody.
Nový začiatok ich neodtrhol od domoviny
V roku 2012 sa rozhodli odísť z utečeneckého tábora v Gaze do Švédska. Toto rozhodnutie prinášalo veľkú obetu, pretože museli opustiť celú svoju rodinu a priateľov. Ostal im jedine parkour, v ktorom naďalej pokračovali aj v novej krajine. Začali sa venovať deťom, ktoré učili základy parkouru a ich snom bolo vybudovať takúto školu aj v Gaze.
Mohammed sa vyjadril o ich spoločnej záľube takto: „Parkour mi dáva pocit, že v živote dokážem prekonať všetky prekážky a že ma nič nedokáže zastaviť. Jednoducho tie triky skúšam, až kým sa mi to nepodarí a je nedorazím do vytúženého cieľa.“ Ahmad mal rovnaké pocity: „Keď som začal robiť parkour, moja rodina na mňa úplne zmenila názor. Boli veľmi pyšní, pretože parkour je nebezpečný. Som skutočne šťastný, keď viem, že moja rodina je šťastná.“
Zdieľať na