Vražda Slovenky, ktorá je dodnes opradená tajomstvom: Odrezanú hlavu poslali do Bratislavy, ruky do Košíc

Foto: Erwan Hesry/Unsplash.com

#V sobotu 2. septembra 1933 dopoludnia boli vo vlakoch na staniciach v Bratislave a Košiciach pracovníkmi železníc objavené dva veľké cestovné kufre. Ich obsah bol šokujúci a okolnosti tohto prípadu sú dodnes opradené záhadami a konšpiráciami. A ide tak o jeden z najbeštiálnejších neobjasnených prípadov v histórii Československa.

Dva kufre

Prvý kufor bol nájdený v rýchliku smerujúcom z pražského Masarykovho nádražia do Bratislavy. Obsahoval odrezanú ženskú hlavu so sečnou ranou v oblasti lebečnej kosti a oddelené dolné končatiny. Tieto ľudské pozostatky boli zabalené do červenej látky s vyšitým písmenom „K“. V kufri sa okrem toho nachádzal výtlačok Lidových novin s dátumom 1. september 1933 a dva časopisy.

V Košiciach bol objavený podobný veľký kufor. Tentokrát vo vlaku, ktorý bol vypravený z pražského Hlavného nádražia (vtedajšie Wilsonovo). Obsah bol rovnako hrôzostrašný. Do červeného súkna, ktoré malo vyšité znaky „K1“ bol zabalený ženský trup so 7 bodnými ranami okolo ľavého prsníka, odrezané ruky, zakrvavenú pánsku spodnú bielizeň, výtlačok Moravského ilustrovaného časopisu a sprchovaciu hubku. Informácie zverejnil v pondelok 4. septembra 1933 vtedajší denník Expres.

Následnou pitvou bolo dokázané, že pozostatky patria žene približne 162 centimetrov vysokej, s tmavohnedými vlasmi, svetlomodrými očami a s tvárou posiatou pehami.

Pražské Hlavní nádraží dnes (foto: Pixabay.com)

Stretla ju násilná smrť

Bolo jasné, že žena zomrela mimoriadne násilnou smrťou a to podrezaním krku a následne dvomi sečnými ranami do ľavej časti tváre v oblasti lebečnej kosti, ako uvádza portál kriminalistika.eu. Násilné údery pravdepodobne sekáčikom na mäso túto kosť rozlomili po celej dĺžke a v hĺbke 5 centimetrov vnikla vražedná zbraň do mozgu.

Hlava bola oddelená ešte zaživa, pretože v pľúcach obete bola vdýchnutá krv. Rany okolo prsníka však boli spôsobené posmrtne a vnikli do pľúc. Zvláštnosťou u mŕtvej bola až alabastrovo biela pleť, hoci opaľovanie bolo vtedy mimoriadne populárne. Spolu s nálezmi o prekonanej pohlavnej chorobe, to svedčalo o tom, že úbohá žena sa v Prahe živila po západe slnka najstarším remeslom.

Museli zistiť, kto je obeť

Vzhľadom na brutálny spôsob usmrtenia neznámej ženy a objavenie jej pozostatkov na vlakových staniciach bola na policajnom riaditeľstve v Bartolomejskej ulici v Prahe vykonaná 4. septembra 1933 verejná výstava nájdených predmetov a taktiež upravených fotografií mladej ženy za účelom identifikácie. Vďaka obrovskému záujmu vtedajších médií, ktoré policajné fotografie v rovnaký deň zverejnili na titulných stránkach, výstavu hneď v prvý deň navštívilo cez 3-tisíc ľudí.

Polícii sa podľa portálu kosmas.cz prihlásil študent Josef Zahálka, ktorý cestoval vo vlaku z Wilsonovho nádražia. Všimol si podozrivého muža vo veku asi 30 rokov statnej postavy s tmavými vlasmi, ktorý do kupé priniesol kufor a okamžite vlak opustil. Tohto muža opísali aj ďalší svedkovia, ktorí tvrdili, že muž bol blondiak, ale žiadne konkrétne stopy vedúce k odhaleniu totožnosti neznámeho muža polícia nikdy nenašla.

Vyšetrovatelia však čoskoro po zverejnení fotografií mŕtvoly zistili jej identitu. Pozostatky 6. septembra 1933 spoznali v novinách dve ženy, sestry, zo Slovenska. 17-ročná Zuzana Vranská vo svedeckej výpovedi podľa denníka Pravda uviedla: „V mŕtvole poznávam celkom určite sestru Otíliu, narodenú 9. marca 1911. Sestru poznávam podľa pieh na tvári, podľa farby vlasov a očí, tiež podľa zubov.“ Obdobnú výpoveď uviedla aj ďalšia staršia sestra Marie Němečková. Otílinej matke kriminalisti pozostatky jej zavraždenej dcéry odmietli ukázať, aby ju vzhľadom k brutálnosti skutku ušetrili traumy.

Dievča z chudobnej rodiny

Z výpovedí príbuzných zostavili vyšetrovatelia podrobný životopis Otílie Vranskej. Narodila sa 9. marca 1911 v Brezne nad Hronom (dnes Brezno). Pochádzala z chudobnej rodiny, jej otec zametal ulice. Mala tri sestry a jedného brata.

V 11 rokoch utiekla z domu. V roku 1929 ju ako 18-ročnú zatkli v Kysuckom Novom Meste za tuláctvo. Následne pracovala vo vinárni v Žiline. V marci 1933 odišla žiť do Prahy, kde striedala rôzne zamestnania. Keďže nikde nevydržala dlhšie ako mesiac a potrebovala peniaze, začala sa živiť ako prostitútka.

Za služby však údajne nebrala peniaze, ale využívala náklonnosť mužov na ubytovanie, stravu či kultúrne vyžitie. Od augusta 1933 bývala v podnájme na Velehradskej ulici 12 u Marie Gludovicovej. V izbe bola ubytovaná spolu s Boženou Velingerovou.

Velehradská ulica v Prahe, kde Otília bývala (zdroj foto: ŠJů/Wikimedia Commons)

Posledný deň

Kriminalisti vďaka svedeckým výpovediam utvorili časovú os posledného dňa života Otílie Vranskej a to až takmer do okamihu vraždy. Opísal ju aj spisovateľ Viktorín Šulc vo svojej knihe.

31. augusta 1933 na poludnie sa Vranská vybrala z bytu na Vinohradoch smerom do centra Prahy. Tu sa okolo 14:00 stretla s Boženou Velingerovou v pasáži Koruna, kde čakali na rotmajstra Josefa Pěkného, ktorý jej podľa svedeckých výpovedí ponúkal sobáš. Rotmajster sa objavil až okolo 20:00 a v sprievode ďalšej mladej dámy. Otília sa veľmi rozčúlila, pretože ženu spoznala. Išlo o Antóniu Koklesovú zo Žiliny, ktorá sa živila podobným spôsobom ako Vranská.

Aj napriek nemilému prekvapeniu sa Otília, Josef a Antónia presunuli do reštaurácie U Kupcov v Štepánskej ulici. Tu Otília zjedla pár praclíkov a vypila tri pollitrové pivá. Pěkný a Koklesová počas výsluchov až nápadne zhodne tvrdili, že z podniku odišli okolo jedenástej večer a na Karlovom námestí sa s Vranskou rozlúčili. Vraj bola v dobrej nálade a pospevovala si.

Pasáž Koruna (zdroj foto: VitVit/Wikimedia Commons)

Prvú výpoveď odvolal

Dvojica sa pešo presunula do bytu v Nusliach, kde Koklesová pobudla do piatej ráno. Je dôležité vedieť, že Josef Pěkný svoju prvú výpoveď odvolal a doplnil ju presne podľa tvrdení Antónie Koklesovej.

Vranská im pred rozlúčkou ešte povedala, že sa nevráti do podnájmu, lebo pani Mária by sa hnevala, a prehlásila, že zájde do kaviarne Rokoko. Pozná tam vraj vrchného, ktorý ju u seba nechá prespať. Zamestnanci tejto kaviarne popreli, že by nebohú v kritickú noc videli.

Dôležitá bola výpoveď čašníka Františka Doseděla z 9. septembra 1933. Ten policajtom povedal, že Vranskú videl 31. augusta okolo jedenástej hodiny večer v priestoroch reštaurácie U politické mrtvoly v Křemencovej ulici, kde pracoval. Pobudla tu v sprievode veľmi elegantného, vysokého mladíka s blond kučeravými vlasmi. Vranská pila muškátové víno. Doseděl mladíka z videnia poznal, pretože do reštaurácie si vodil množstvo mladých žien a tancoval s nimi. 

Křemencova ulice v Prahe (zdroj foto: Palickap/Wikimedia Commons)

Dôležité jablko

Otília okolo polnoci dostala chuť na jablko, ktoré nedojedla. Čašníkovu výpoveď a informáciu o jablku potvrdila aj predavačka z bufetu Marie Zivalová, ktorá v tú noc predala dve jablká. Zmienka o jablku bola kľúčovou. Patológovia totiž potvrdili, že v žalúdku zavraždenej boli nestrávené zvyšky a šupka z jablka, ktoré konzumovala najviac hodinu pred smrťou. Vražda Otílie Vranskej sa tak s vysokou pravdepodobnosťou odohrala v noci na 1. septembra 1933 o jednej hodine.

Poslední svedkovia videli Otíliu ešte okolo polnoci v podniku U Šmelhausů v Melantrichovej ulici. Osamotená mala nakúkať do tanečného sálu.

Páchateľ zostal neznámy

Priebeh vraždy Otílie Vranskej ani páchateľ nie je dodnes známy. Redakcii vtedajších novín Polední list krátko po čine začali prichádzať listy podpísané menom Karel Wodowary (inokedy Karel X.Y.). a označené pečiatkou Fantóm ulice, ako informuje portál nasregion.cz. V nich sa neznáma osoba priznávala k vražde nielen Otílie Vranskej, ale aj zavraždeniu ďalšej ženy, prostitútky Janotovej.

Neznámy pisateľ o sebe tvrdil, že v brutálnych skutkoch chce pokračovať. Uviedol o sebe, že je veľmi bohatý a scestovaný. Vyšetrovatelia a písmoznalci sa zhodli, že listy napísal muž okolo štyridsiatky s vysokou inteligenciou. Aj napriek tomu, že niektoré z listov priniesol do redakcie osobne, jeho identita nebola nikdy odhalená. Listy prichádzali do novembra 1933.

Pražské Masarykovo nádraží dnes (zdroj foto: ŠJů/Wikimedia Commons)

Z vraždy sa obviňovali aj susedia

Aj napriek značnému úsiliu kriminalistov sa brutálny prípad nepodarilo objasniť. Polícia po vražde aj vďaka ošiaľu, ku ktorému prispievali médiá, obdržala viac než 5000 listov od občanov, kde za vrahov označovali často svojich susedov alebo príbuzných, s ktorými mali spory.

Posledné takéto udanie vyšetrovatelia dostali v roku 1966. Medzi podozrivými bol podľa českej Wikipedie dokonca aj známy neurochirurg MUDr. Arnold Jirásek, blízky priateľ vtedajšieho prezidenta Masaryka. Dodnes sa medzi bádateľmi a odborníkmi vedú búrlivé diskusie a prípad úbohej rozštvrtenej slovenskej dievčiny je jedným z najslávnejších neobjasnených kriminálnych prípadov v našom regióne.

Posun po 86 rokoch?

Už čoskoro však v objasnení tajomnej vraždy spred 86 rokov môže nastať zásadný posun. Policajný historik Raděk Galaš pre denník SME povedal, že pod nechtami zavraždenej bol objavený prameň vlasov, ktorý je podrobovaný dôkladnej DNA analýze a bude porovnaný so vzorkami, ktoré získali od potomkov svedkov a pôvodných podozrivých.

Taktiež bola vypracovaná reťaz nepriamych dôkazov a časová rekonštrukcia, ktorá v prípade zhody môže identifikovať skutočného páchateľa, respektíve páchateľov. Tí sú samozrejme s veľkou pravdepodobnosťou už roky po smrti, no rozhodne by objasnenie takého prípadu mohlo byť zaujímavé.

Mimochodom, na internete môžeš vidieť pomerne veľké množstvo fotiek zavraždenej Otílie, vrátane detailov, na ktoré treba mať silný žalúdok. Nájdeš ich napríklad na stránke Múzea Polície ČR.

Odporúčame