#Dostať sa z Kambodže v lete 2020 bolo prakticky nemožné. Zaseknutí v Kmérskom kráľovstve od marca sme sa raz do mesiaca pokúšali kúpiť letenky domov, ale márne. Každý náš let bol na poslednú chvíľu zrušený, a tak sme si s Irinou raz do mesiaca rutinne zabalili a vybalili kufre, skrížili prsty, či nám letecká spoločnosť vráti peniaze, a išli sa znovu privítať s kamarátmi do Danube villy.
Mangová sezóna
Leto už bolo skoro preč. Pred týždňom nám zrušili ďalšie letenky, mali sme ísť o tri dni neskôr než naši kamaráti z Čiech. Oni to stihli, ale my nie – Kambodža náhle zakázala pred mesiacom otvorené lety do Kuala Lumpuru, kde sme mali prestup. A tak, keď Lucia a Aleš už ochutnávali turecké pivo Efes, sme znovu išli na čapovaný Ankor.
„Nedáte si bublaninu s mangom?” Privítala nás Deniska. Mango bolo všade. V šalátoch i dezertoch. Každý deň ráno, keď som išiel von, mi recepčná darovala dve-tri mangá a keď som kupoval na trhu ryžu a zeleninu, dostal som k nákupu ďalšie mango grátis od usmievavej panej Keo. Ale s mangom či bez neho, slovenskej bublanine od Denisky sa nedalo odolať.
Chute domova
Keď sa ma spýtate, čo mi najviac chutilo v Kambodži, viem, že by ste chceli počuť chvály na tradičný kmérsky Amok. Bez pochýb, je to vynikajúce jedlo, či už s rybou alebo s tofu. Ale musíte mi odpustiť, po dlhých mesiacoch v Ázii na tofu a ryži som sa nemohol dojesť vyprážaného syra s majonézovým šalátom od Sandry a domácich koláčikov od Denisy.
Dievčatá pre nás dokonca raz spravili halušky. Už si neviem spomenúť, ako a odkiaľ vykúzlili bryndzu, alebo či použili fetu, ale bola to chuť domova, po ktorej som tak túžil. V Ázii bolo skvelo a dievčatá v slovenskej reštaurácii robili pre nás viac, než sme si mohli priať, ale už som cítil, že mi chýba domov.
Piatykrát na letisko
V auguste sme bez veľkých očakávaní znovu objednali letenky do Európy. Dostať sa na Slovensko bolo stále ako diel zo série Mission Impossible, ale vraj sa otvorilo Grécko. Vtedy sme si povedali, že v porovnaní s Áziou je to za rohom, odtiaľ sa už nejako dostaneme do Bratislavy. Ak to tentokrát poletí. A tak sme zas zbalili kufre, piatykrát odovzdali kľúče od bytu a nastúpili na autobus do hlavného mesta Phnom Pehn.
Zatiaľ to vyzeralo nádejne – do odletu ostávalo 30 hodín a na stránkach letiska aj leteckej spoločnosti bol let uvedený ako naplánovaný. Úspech to nezaručovalo, ale aspoň sme mali nádej, že tentokrát to bude iné.
Po deviatich hodinách zaprášených ciest cez ryžové polia a občasné dedinky sme dorazili do Phnom Pehn, ubytovali sa v hoteli nad indickou reštauráciou s výhľadom na rieku Mekong a išli spať. Hoci sme mali let niekedy poobede, Lucia a Aleš nás varovali, že na letisko treba dôjsť aspoň šesť hodín pred odletom, a tak nás čakalo veľmi skoré vstávanie.
Konečne smer Atény
Kamaráti sa nemýlili. Registrácia na let trvala šesť a pol hodiny. Každý z pasažierov musel predložiť takú kopu dokladov, že na všetky tie papiere museli použiť mini amazonský les. Zdalo sa mi, že čas prestal existovať a letisko sa odtrhlo od nášho sveta a vznášalo sa vo vákuu. Život na Bali, dobrodružstvá v Thajsku, pohostinný Kuala Lumpur a strohý Singapur, Kambodža, jej nádherný komplex Angkor Wat a zázračný ostrovček slovenského života Danube villa… Všetko, čo som zažil za posledný rok, prestalo byť reálnym. Mal som pocit, že som nikdy neopustil budovu letiska s jej bielymi stenami a všetko, čo som zažil v Ázii, bol len sen.
Budúcnosť tiež bola len hmlistou predstavou. Kam to ideme? Atény? Ale najprv nás veľký nebeský autobus zoberie opačným smerom na Taiwan, potom do Paríža a potom? Ach, áno, Atény. Tam ale dorazíme v sobotu večer a dnes je piatok ráno. Dva dni neopustíme lietadlá a letiská, ale na tom už nezáleží. Už si totiž neviem ani predstaviť, ako vyzerá život mimo tejto odletovej haly…
Z týchto úvah som sa prebral, až keď som uvidel z okna taxíka vysvietenú budovu Akropoly. Môj mozog to ešte nespracoval, ale už som pocítil, že svet sa znovu pohol. Po vyše polroku neplánovanej prestávky ma čakali nové dobrodružstvá.
Pokračovanie nabudúce.
Zdieľať na