#Čo vám budem hovoriť. Po mojom prvom a poslednom spontánnom výlete v živote som od mamy namiesto večer dostala hubovú polievku. Mali sme ísť pomáhať nejakej tete hrabať seno na druhý koniec dediny, a ja vraj miesto toho, aby som konečne začala pomáhať, sa vyvážam. Radšej som mame nepovedala o mojom obrovskom dlhu. Miesto toho som sklopila uši a išla do postele. Hladná a absolútne demotivovaná. Bezcieľne som rolovala nástenku na Facebooku. Hana, ktorá len nedávno písala o skvelej letnej brigáde, zverejnila veľavravnú fotografiu. Niekto ju odfotil na nemocničnej posteli. Obe ruky mala v sadre. Preboha, to sa jej ako podarilo? Na druhej strane, tušila som, že s chromými rukami veľa vody nenamúti. Rozhodla som sa jej čo najskôr napísať, dúfajúc, že jej brigádnické miesto je ešte stále voľné.
Hurá! Konečne brigádujem!
Hana bola celkom rada, keď videla, že o ňu javím záujem. Prekvapilo ma to, pretože som si myslela, že sa stratím v dave vzdychajúceho publika. Ktovie. Možno nie som taká nepriehľadná, ako som si myslela. Hane som poslala zopár smutných smajlíkov, objatie a išla som rovno k veci:
„Čo si to vlastne robila? Nemajú v robote strach, že si tak nečakane vypadla?“ Hana sa rozpísala, i keď dodnes netuším, ako to robila. Možno mala pri sebe jednu zo super kamošiek, ktoré jej pomáhali odpisovať. Inak sa to nedá technicky vysvetliť. Ale k veci. Slovo dalo slovo a Hana (či jej pisateľka), mi poslala telefónne číslo, ktoré ma malo vytrhnúť z biedy. Dostala som kontakt na akéhosi Olivera, ktorého každý volal Grco. Ktovie, ako prišiel k tejto prezývke. Keď som mu na druhý deň volala, nepotrpel si na žiadne formality. Nemusela som ani absolvovať žiaden pohovor, automaticky ma prijal. Sľúbil mi 5 eur na hodinu, samozrejme, bez akejkoľvek zmluvy a nadiktoval mi adresu malej reštaurácie. Budem roznášať obedové menu a nejaké kávičky. Veľmi ma to potešilo. To predsa dokáže každé nemehlo. Prečo by som ja mala byť výnimkou?
Deň, na ktorý nezabudnem do konca života
Grco nepôsobil dvakrát sympatickým dojmom. Vyzeral, akoby nemal krk, tak som h automaticky zaradila do čeľade hlavohruďovitých. Vidíte, vedec sa vo mne nezaprie. Miesto uvítacieho drinku mi strčil do rúk tácku s kávičkami a poslal ma zaniesť ho zamilovanému páru. Zvládla som to bez problémov. Ihneď mi sláva stúpla do hlavy. To sa však nemalo stať, pretože sa mi šťastena otočila chrbtom. Odvtedy išlo so mnou všetko dole vodou. Rozbila som tri poháre, fľašu nejakého koňaku, a keď už nakoniec Grco so mnou strácal trpezlivosť, uprosila som ho, nech mi dá ešte šancu. „Také nemehlo, aké si ty, som doteraz nevidel,“ zamrmlal a kázal mi roznášať obedové menu. Skrátim to. Jednej slečne som do výstrihu vykydla lasagne a jediné, čo ma zachránilo od trestného oznámenia v dôsledku ublíženia na zdraví, bol fakt, že boli studené ako psí čumak.
Zasa som nič nezarobila. No tentoraz som mala aspoň šťastie v nešťastí. Aspoň mi to Grco nedal nahradiť. Aj to je v mojom prípade už malé víťazstvo, nemyslíš? Budúci týždeň mi začína semester. Ostáva mi len dúfať, že som si tohtoročný limit trapasov už vyčerpala a nestane sa mi žiadna pohroma.
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na