#Neviem, čo mi to napadlo. Včera ráno som vstala ešte pred sliepkami, a to doslova. Zo sladkých driemot ma zobudil nepríjemný lúč svetla, ktorý mi svietil rovno do tváre. Netuším, čo sa mi snívalo, ale podľa môjho následného činu asi poriadna blbosť. Veď pochopíš prečo.
Ide sa do sveta
Došuchtala som sa do kuchyne, snažiac sa vybrať si z očí zasušené karpiny. Nechcelo sa mi ísť hrabať. Tento rok u nás tráva rastie akosi extrémne rýchlo a tak hrabeme v jednom kole, a to napriek tomu, že je september. Preto som sa rozhodla aspoň na deň vystúpiť z radu a zo svojej nudnej dennej rutiny. Zo železných zásob som si vybrala dvacku. Tú, ktorú som dostala od babky na narodeniny. Je načase ju minúť.
Polovičný lístok do Veľkého mesta stojí 5 eur. Desať teda miniem na cestu a ešte mi aj niečo ostane. Pozrela som sa na hodinky. Prvý a jediný priamy autobus mi išiel o pol piatej ráno. Mala som ešte dvadsať minút. Rýchlo som zhltla kúsok makovníka, zapila ho vodou z vodovodu, naškriabala som krátky odkaz rodičom a vybrala som sa do sveta skúsiť šťastie. Už som sa sťahovania nevedela dočkať.
Už nikdy si nezabudnem kinedryl
Cesta mi ubiehala neuveriteľne pomaly. Stáli sme doslova pri každej vŕbe a ja som sa nudila ako kôň. Slúchadlá som si, samozrejme, zabudla doma, a keby som ich aj mala, boli by mi aj tak nanič. Všetky dáta som minula behom prvých pár dní a na dobitie som nemala. Môj mobil tak funkčnosťou predstavoval skôr pevnú linku, než supermoderný smartfón. A tak som ho mohla používať len veľmi obmedzene. Len som čumela z okna a počítala stromy. Po chvíli mi prišlo zle. Neostávalo mi nič iné, než zhlboka dýchať a čakať, kým konečne zastaneme vo Veľkom meste.
Tu budem bývať?
Po vystúpení z autobusu sa mi nič nechcelo. Musela som sa však premôcť. Spýtala som sa, kde nájdem internát. Nejaký pán sa na mňa pozrel a s potešením mi oznámil, že pešo sa k nemu dostanem za trištvrte hodiny. Alebo môžem ísť mestskou dopravou. Svoju desaťeurovku som však nechcela míňať na zbytočnosti, tak som sa rozhodla ísť pešo. To bola chyba. Vďaka môjmu nulovému zmyslu pre orientáciu som prišla pred ošarpanú budovu internátu o dve hodiny.
Už len letmý pohľad na ošarpanú, sivú a hádam aj storočnú budovu mi ponúkol dostatočnú odpoveď na otázku, prečo je cena ubytovania tak podozrivo nízka. Asi tam aj poriadne zateká a nakoniec sa mi tie gumáky zídu. Neisto som vstúpila do budovy. Na vrátnici driemala postaršia vrátnička, ktorá sa strhla, keď som jej placho zabúchala na malé okienko. „Jaj, moja, čo tu robíš? Ty si z toho Erazmu?“ pozrela sa na mňa, snažiac sa zaradiť ma do správnej kolónky. Neviem, trošku ma aj potešila. Možno vyzerám nielen ako exot, ale aj trošku exoticky.
Pekne drahý výlet
V krátkom rozhovore som sa však nič podstatné nedozvedela. Nie, nemôže mi vopred ukázať izbu, nie, ešte nevie, koho budem mať za spolubývajúcu, pretože o tom ona nerozhoduje. Tak som sa poručila, a pomaly som sa vybrala späť na stanicu. Tam som si dala párok v rožku, veľkú kofolu a počkala na autobus. Keď som sa konečne ponárala do sladkých driemot, poklepal ma po pleci revízor. Dal mi pokutu 50 eur. Vraj nemám nárok na študentský lístok, pretože nemám akúsi kartu. A neospravedlnila ma ani moja nevedomosť. Oficiálne mi došli všetky peniaze. Musím si čo najskôr nájsť brigádu!
Nevieš o niečom?
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na