#V živote každého z nás príde zlom. Pre mňa sa týmto zlomom stal jeden augustový pondelok. Vybrala som sa do svojho milovaného kníhkupectva. Ešte predtým, než mi začala šichta, som si ponorila nos do voňavých stránok kníh, ktoré mi voňajú lepšie než akýkoľvek parfum na svete. Cez obedňajšiu prestávku som sa vybrala na Katedru botaniky. Vedela som, že musím urobiť niečo zlomové. Inak budem nútená žiť život, o ktorý rozhodne nemám záujem.
Haló! Je tu niekto?
Na katedre to zívalo prázdnotou. Chodby budovy, už beztak vyprázdnené karanténou, zívali prázdnotou. Väčšina pedagógov má dovolenku. Zaklopala som na dvere docenta, ktorý vo mne zanechal hlboký dojem ešte z čias, keď som túžila zachrániť svet. Dnes je to inak. Chcela som, aby bol v kabinete. A zároveň som to nechcela. Nepatrím totiž medzi odvážne typy, no občas sa musím prekonať.
„Dobrý deň. To ste vy?“ Otvoril mi profesor, ktorý si ma zaradil rýchlosťou blesku. Očividne si ma pamätá z minula. Zneistela som.
„Chcem odísť zo školy. Teda nie celkom. Len chcem študovať absolútne iný odbor.“ Vysypala som zo seba na jeden dych. Akoby sa časť vo mne bála, že si to rozmyslím. Nemala som však čas na váhanie. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Čakala som, že po mne začne kričať tak, ako kričala mama, keď sa mi podarilo rozbiť porcelánový tanier.
„Takže ste už našli svoj cieľ?“ Odpovedal mi otázkou. Paráda! On si dokonca pamätá, o čom sme sa rozprávali! To je naozaj vedec s veľkým V. Tým sa dlhodobá pamäť zíde viac ako korytnačke. „Áno!“ Povedala som presvedčivo. Konečne som sa našla. I keď môj účtovník Radúz s tým rozhodne nebude súhlasiť.
Zvládnem to!
Docentovi som povedala o svojich nesmelých plánoch. Vedela som, že sa púšťam na tŕnistú cestu, plnú neistôt. Určite by mi z praktického hľadiska bolo lepšie v teplom laboratóriu, v ktorom by som mala síce mizerný, ale stály príjem. Ja si však vyberám cestu väčšieho odporu. Budem fotografkou. Pred pár mesiacmi som si potajme dala prihlášku na štúdium fotografie. K prihláške som pripojila zopár fotografií, ktoré som urobila susedkiným fotoaparátom. Ten svoj som ešte nemala. Prijali ma. Určite v tom zohrávala rolu i karanténa. Mám šancu od septembra začať odznova.
Rozhodla som sa, že to nepokazím. Docent, ktorý ma učil fyziológiu rastlín, ma podporil. Dokonca mi prezradil, že rodičia chceli mať z neho právnika a taktiež nechal školu. Tri mesiace pred štátnicami. Vlial mi do žíl nádej, že vždy sa dá začať odznova. Len ako to poviem frajerovi a rodičom? A z čoho budem žiť?
Motivovaná Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na