#Práve som si natierala tretiu palacinku s džemom, keď sa do kuchyne dovalil pištiaci Jakubko. V ruke držal žabu. Konečne sa mu ju podarilo chytiť a tak sa chcel samozrejme pochváliť svojim úspechom. Takéto veci ma už dávno nevyvádzali z miery. Za pár rôčkov Jakubkovej existencie som si zvykla na všetko. S chuťou som zahryzla do palacinky. „Necháš ju?! Mysli aj na Radka, všetko mu nemusíš zjesť!“ Mama mi dala po prstoch. Všimla som si, že Radúza stihla prekrstiť na Radka. Ten bude určite rád! Obzrela som sa. Vo dverách sa na mňa usmieval môj milovaný frajer. Z brady mu tiekla krv. Ako neskôr vysvitlo, s Jakubom skákali z vlečky traktora do kopy sena. Radúz si to zle vypočítal a pošmykol sa. Páčil sa mi aj s tou malou odreninou.
Môžeme už ísť?
Mama sa ospravedlňovala a snažila sa Jakubka odpratať z kuchyne. Videla som, ako jej veľmi záleží na tom, aby sme aspoň chvíľku pôsobili ako normálna rodina. Žaba vyskočila na stôl a namašírovala si to rovno do vychladnutej praženice. Začínala som sa baviť. Je super, keď nie som vždy len ja zdrojom trapasov. Praženica samozrejme putovala rovno do odpadkov. Žaba sa niekde schovala. Očividne sa jej páčilo v našej kuchyni. Radúz sa pustil do palaciniek, no ešte predtým mi dal taký francuzák, že mame takmer vyskočili oči z jamiek. Videla som, že to nedáva. Stále ma považuje za malú Kristínku, ktorá nevie, kde je sever.
Po raňajkách sme sa rozlúčili a chystali sa na odchod. Už som si stihla zbaliť všetko potrebné. Tešilo ma, že rodina mi schválila výber frajera, ku ktorému som prišla ako slepé kura k zrnu, ale cítila som, že potrebujem vypadnúť. Vtedy sa u nás strhla trma-vrma. Mama začala Radúza presviedčať, aby ostal na obed. Otec mu chcel ukázať plot, ktorý staval už tretí rok. A Jakub? Ten sa išiel pominúť, keď zistil, že jeho nový kamarát chce odísť.
Zdrháme!
Čím viac sme sa snažili mojím rodičom vysvetliť, že je načase už ísť, tým viac na nás tlačili z každej strany. Nepomohol ani fakt, že u Radúza nás čaká zdochnutá orchidea, ktorú zabudol poliať. Jakubkovi som rýchlo vtlačila pusu na usoplené líce, chytila som Radúza za ruku a spoločne sme sa rozbehli k autu. Prečo musí ísť moja rodina vždy do takýchto extrémov?
Cesta do Veľkého mesta trvala celú večnosť. Radúz mi požičal svoj mobil a ja som sa pustila do čítania emailov. Keď som videla, koľko povinností ma čaká s nedokončenými skúškami, na ktoré som sa ani neráčila dostaviť, rozhodla som sa. Nebudem biologičkou. Nezachránim svet. Úplne mi bude stačiť, ak budem mať šťastný život a zachránim samu seba. „Končím so školou,“ oznámila som Radúzovi. Ten jeho nesúhlasný výraz sa nedal nevšimnúť. Čo mám robiť? Ďalej študovať, aby si Radúz o mne nemyslel, že som nevzdelaná hlupaňa? Na to som si teraz nevedela odpovedať. Uvidíme, čo ukáže čas.
Kika
Pozn: Denník je čistá fikcia. Akákoľvek podobnosť postáv či miest je čisto náhodná.
Zdieľať na