#Ak máš rád rozhovory s mladými a šikovnými ľuďmi, jeden si môžeš prečítať aj dnes. Adam Kováčik je predovšetkým zakladateľom projektu Nerealista. Na svojom Instagrame pravidelne uverejňuje motivačné citáty, ktorými si získal už 50-tisíc sledovateľov. Ktovie, raz možno motivujú aj teba.
Zároveň je aj autorom niekoľkých kníh. Z rozhovoru sa dozvieš napríklad to, ako také motivačné citáty vznikajú a prečo si ich ľudia vždy radi prečítajú, ale aj mnoho iného.
Ahoj Adam. Väčšina ľudí ťa pozná vďaka projektu Nerealista. Čo ťa priviedlo k jeho vytvoreniu?
Odjakživa som si po zošitoch, denníkoch, stenách a podobných miestach písal citáty. Neviem, prečo som to robil, prosto ma to bavilo. Jedného dňa som sa rozhodol založiť si blog s citátmi, a to na platforme Instagram. Vtedy nebolo účtov s podobným obsahom mnoho, spočítal by som ich na jednej ruke. Približne po mesiaci existencie dovŕšil profil Nerealista tisíc sledovateľov a už to išlo.
Prečo práve Nerealista?
Pretože citáty nám majú pripomínať to, po čom v živote najviac túžime, na čo by sme nemali zabúdať, za čo je potrebné bojovať, čo už nikdy znovu nesmieme urobiť. Citáty nám síce tieto veci pripomínajú, ale veľakrát sa zdajú byť nereálnymi domnienkami.
Si tiež autorom viacerých kníh. Existujú u teba tieto dve polohy tvorby nezávisle od seba, alebo sú navzájom prepojené?
Ako vždy hovorím, písanie citátov a kníh ide ruka v ruke. Navzájom sa dopĺňajú, je to jedna odnož posolstva. Citáty zo stránky Nerealista píšem aj do kníh, poväčšine po jednom za každou kapitolou. Neveril by si, koľko citátov mi napadlo počas písania kníh, prameniacich z konfliktov v príbehu, rôznych situácií či rozhodovaní.
Kto je cieľovou skupinou Nerealistu?
Všetci. Každý občas potrebuje utvrdiť, alebo si utriediť svoje myšlienky. Citáty sú na to skvelým prostriedkom. Človek si prečíta citát, ktorý zaňho rozhodne ako tretia nezaujatá strana. Keďže má dilemu, citát ho utvrdí v myšlienke, ku ktorej bol naklonený viac. Pretože citát, ktorý sa človeka v danom momente netýka, naňho ani žiadnym spôsobom nezapôsobí. Človek ho v rovnakej sekunde vypustí z hlavy.
Preto sú cieľovou skupinou instagramového profilu Nerealista všetci ľudia, ktorí natrafia na jeden z mojich citátov. Buď zarezonuje, alebo nie. Ak na to však chceme ísť vekovou štatistikou, momentálne najväčšiu skupinu tvoria ľudia od 18 do 34 rokov. Približne tri štvrtiny sledovateľov sú ženy, zvyšok predstavujú muži.
Vedel by si spomenúť nejaký zlomový bod, keď si si povedal, že sa ti už začína celkom dariť?
Keď som dovŕšil 10-tisíc sledovateľov, ozvalo sa mi vydavateľstvo, že majú záujem o vydanie Dezilúzie. To bol veľmi silný bod zlomu.
Počet sledovateľov stránky Nerealista nedávno prekročil 50-tisíc. Cítiš aj istú zodpovednosť voči svojim followerom?
Samozrejme. Veľa ľudí mi píše o svojich problémoch. Už dávno to neberiem na ľahkú váhu. Pretože ak niekomu labilnému či emočne citlivému poviete hlúposť, o ktorú sa oprie, máte jeho ďalšie kroky na svedomí. O tom som sa neraz presvedčil na vlastnej koži a neraz ma to aj poriadne mrzelo. Nehovoriac o tom, že pri dosahu 300k – 400k interakcií na jeden príspevok sa už citáty dostávajú k poriadne veľkému počtu ľudí.
Videl som, že viacerí fanúšikovia si dali tvoje výroky vytetovať na telo. Ako to vnímaš?
Je to veľmi povzbudivé a príjemné, že si niekto vaše slová nechá zvečniť na svojom tele. Som za to vďačný. Vždy pevne verím, že ho tie slová povzbudia, alebo mu pripomenú dôvod, prečo si ich dal vytetovať. Pri každom pohľade.
Čo musí mladý tvorca urobiť, aby sa mu nazbieralo také vysoké číslo? Pribúdali ti sledovatelia organicky, alebo si mal aj sponzorované kampane?
Dnes už vzniká množstvo účtov s týmto contentom, ja som Nerealistu založil v tom správnom čase a to mi veľmi pomohlo. Samozrejme, väčšina zakladateľov si myslí, že pridá 10 príspevkov a hneď bude mať niekoľko stoviek sledovateľov.
Tak to však nefunguje. Je to každodenné budovanie a tlačenie povedomia o stránke skrz súťaže, propagácie, zdieľania a pravidelné prispievanie, až kým stránka nevystrelí. Spočiatku som neinvestoval do propagácie, čísla pribúdali skôr prirodzene. Potom, keď už som mal cez 10-tisíc sledovateľov, niekoľko propagácií som spustil, ale nešlo o nič horibilné. Boli to 10 – 20-eurové propagácie.
Stretol si sa s niektorými fanúšikmi aj osobne? Ako to vnímaš?
Áno, stretol som sa s mnohými fanúšikmi stránky a vždy to bolo príjemné. Tie najlepšie okamihy však zažijete vtedy, keď na vás niekto žmúri a nakoniec sa opýta, či nemám Instagram Nerealista. To sú určite nezabudnuteľné momenty. A býva ich čím ďalej, tým viac, keďže moju tvár poznajú fanúšikovia vďaka funkcii Ask – kladenie otázok, na ktoré odpovedám videom.
Na Instagrame máš uverejnených cez tisíc príspevkov. Nikdy si sa nedostal do bodu, keď ti už žiadny nový výrok proste nenapadol?
Ale samozrejme. Pri takom množstve príspevkov už prosto vyčerpáte všetky témy. Niekedy naozaj nie je ľahké vymyslieť kvalitný citát, ktorý neznie fádne. Niekedy mi trvá vymyslieť citát aj celú hodinu.
Dajú sa podobné výroky vymýšľať na počkanie, alebo je vždy potrebná nová inšpirácia či zážitok, prípadne nanovo prerobiť starší výrok?
Dajú sa vymýšľať na počkanie, v podstate väčšina mojich citátov vznikla intenzívnym dumaním s telefónom v ruke.
Súčasťou spravovania vlastnej stránky na sociálnych sieťach je aj marketing. Riešiš si to všetko sám, alebo máš na to „svojich“ ľudí?
Všetko si riešim sám. No marketing už pri takomto čísle nie je potrebný, dosahy sú veľmi pekné. A to práve vtedy, keď príspevok pridám len raz za päť dní. Algoritmus Instagramu ho totiž pri takomto čísle v priebehu piatich dní dostane oveľa vyššie, ako keby som pridával príspevky každý deň.
Si otvorený aj spoluprácam s inými tvorcami?
Samozrejme. Napríklad, pred pár dňami sa mi ozvalo jedno vydavateľstvo, ktoré vydáva stolové a nástenné kalendáre, že by chceli použiť moje citáty na ďalší kalendár. Dohodli sme sa a pôjde do tlače. Čo sa týka takzvaného „share for share“, kývnem na spoluprácu len vtedy, ak ide naozaj o niekoho s počtom sledovateľov podobným účtu Nerealista.
Poďme k tvojej literárnej tvorbe. Venuješ sa jej niekoľko rokov, si autorom štyroch kníh. Ktorá mala u čitateľov najväčší ohlas?
Najväčší ohlas mala určite Dezilúzia, bola totiž veľmi autentická a surovo emočná. Dezilúzia je románom o predaji pervitínu medzi Slovenskom a Amerikou, pričom väčšina postáv v nej je reálnych. Ide napríklad o mojich priateľov z detstva. Kniha Zhoríme mala tiež úspech, dostala sa napríklad do top 100 najpredávanejších kníh na Martinuse. Avšak, na druhý deň sa celá krajina pre pandémiu zatvorila na viac ako pol roka, a tak čítanosť knihy pochovala.
Stretol si sa aj s negatívnymi názormi?
Áno, samozrejme, s tým sa stretne každý autor. Nebolo ich však veľa, celkovo asi do päť. Ale ak išlo o zlú recenziu, daný človek moju knihu znosil pod čiernu zem.
Knihy Dezilúzia a Zhoríme vyšli vo vydavateľstve Motýľ. Aký je to pocit, keď ti knihu vydá známe vydavateľstvo?
Je to skvelý pocit, naozaj jedinečný, keďže veľmi malé množstvo kníh slovenských autorov vyjde pod záštitou vydavateľstva. Z finančného hľadiska sa vydavateľstvu skôr oplatí preložiť svetové bestsellery, než vkladať čas a energiu do neznámeho autora. Slovenský trh je malý.
Aká je šanca, že bude kniha mladého autora vydaná známym vydavateľstvom? Ide len o kvalitu textu, alebo v tom bolo aj niečo iné?
Úprimne? Veľmi malá. V predošlej otázke som aj vysvetlil, prečo. Nehovoriac o tom, že cena tlače stúpla za dva roky o 50 percent.
Z tvojich kníh je zrejmé, že dosť čerpáš z vlastných životných skúseností. Už si spomínal, že sa v nich objavili aj tvoji známi…
Áno, množstvo ľudí z mojich kníh som poznal, ale skutočné meno som nikdy nepoužil, ani len krstné. Niektorým sa nepáčilo, že som o nich písal, ale nakoniec sme sa na tom zasmiali.
Študoval si filmovú scenáristiku. Nepremýšľaš nad tým, že by si vkročil aj do filmových vôd?
Áno, scenáristiku som študoval, ale vždy som sa viac videl v literatúre. To však neznamená, že by som na svet kinematografie zanevrel. Určite by ma potešilo, keby niektorá z mojich kníh bola sfilmovaná a ja by som sa podieľal na filmovaní či písaní scenáru (smiech).
Tvoj knižný debut sa niesol v žánri urban fantasy, nasledujúce knihy však ponúkli reálnejšie príbehy, zväčša zo života mladých ľudí. Cítiš sa teda prirodzenejšie v tejto polohe, alebo tá zmena prišla s nárastom záujmu o Nerealistu?
Vždy som chcel napísať fantasy román a nakoniec aj vznikol. Potom mi však po skúsenostiach došlo, že najlepšie sa predávajú a najviac sa čítajú knihy z autentického prostredia každodenného života. Preto som napísal Dezilúziu a následne román Zhoríme.
Moja štvrtá kniha je financovaná z prebiehajúcej startlab kampane s názvom „Mysteriózny triler Nemé hlasy“ a je úplne odlišná. Nesie sa na vlne hororovej, mysterióznej a poriadne mrazivej. Len málo autorov na Slovensku píše hororový žáner, preto som sa do písania hororu pustil. Už asi rozumiem, prečo sa tomuto žánru autori vyhýbajú. Je to naozaj drina a veľmi to ovplyvňuje človeka zvnútra.
Ako u teba prebieha proces písania? Vymyslíš najprv príbeh a postavy, a až tak začneš tvoriť, alebo si proste len sadneš a začneš spontánne písať?
Najprv vymyslím postavu a tému, následne nabaľujem a nabaľujem. Dôkladne si zisťujem fakty, zbieram materiál, ktorý potom využívam v gradujúcom príbehu.
Mal si už od začiatku ambície vydávať a propagovať svoje knihy, alebo to prišlo až s prvým vydaným titulom, prípadne s úspechom Nerealistu? Mnoho ľudí píše celý život hlavne do zásuvky.
Práveže ja som ihneď začal písať s tým, že kniha pôjde von. Vedel som a veril tomu, že raz budem spisovateľom, nech to bude trvať akokoľvek dlho. Som toho názoru, že knihy sa nemajú písať do zásuvky.
Máš nejaké obľúbené knihy či filmy? Sú medzi nimi také, ktoré ovplyvnili aj tvoju tvorbu?
Áno, samozrejme, mám. Stephen King, Arne Dahl, Mitana, Karika. Avšak určite je Stephen King na vrchole mojich autorských modiel. Z filmov je to určite Vykúpenie z väznice Shawshank – je bezkonkurenčne môj najobľúbenejší film. Avšak, to najlepšie, čo som kedy videl, bola prvá séria seriálu True detective. Tú som bez preháňania videl okolo 50-krát.
Tvoje predošlé dve knihy vyšli vo vydavateľstve Motýľ. Tú najnovšiu, ako si spomenul, si sa rozhodol vydať na vlastné náklady prostredníctvom Startlabu. Prečo?
Keďže mám veľkú základňu fanúšikov a pekné množstvo kníh som predal sám cez svoju stránku, zistil som, že z finančného hľadiska je to pre mňa výhodné. Aj keď je okolo toho veľa práce, keďže všetko musím zaobstarať a financovať sám.
Pokiaľ si chce autor financovať dielo cez Startlab, mal by splniť niekoľko podmienok. Čím všetkým si si musel prejsť ty?
V prvom rade musí samotná kampaň stáť za to, musí mať kvalitné spracovanie. Projektom musí byť záležitosť, ktorá zaujme trh, či pomôže spoločnosti. Každá kampaň prechádza kontrolou a schválením, až potom je možné vypustiť ju do sveta.
Napríklad, s vydaním nesúvisí len tlač, je to zalomenie textu pre tlač, ktoré je pomerne drahá záležitosť. Samozrejme, sem spadá aj gramatická a štylistická korektúra, grafik – samotný titulný obrázok prebalu knihy ma stál 300 eur. Preto, milí čitatelia, budem vďačný za podporu mojej kampane.
Máš už plány aj na budúci rok? Môžeme sa dočkať novej knihy?
Áno, novú knihu som už v náznakoch rozpracoval, no pokračovať v písaní budem až vtedy, keď vyjdú Nemé hlasy. Teraz intenzívne premýšľam, akým smerom sa bude uberať žáner novej knihy. Možno to bude ďalší mysteriózny triler a možno sociálna dráma. Každopádne, bez úspešnej kampane sa mi nepodarí Nemé hlasy vydať. Preto teraz najviac záleží na tom, ako budú príspevky pokračovať.
Chceš byť nonstop v obraze?
Zdieľať na
Zdieľaní