#V porovnaní so všetkým životom na našej planéte je človek jeho malou súčasťou. A hoci populácia takmer 8 miliárd ľudí percentuálne tvorí iba 0,01 % všetkého života na Zemi, človek svojou činnosťou v podstate už niekoľko tisícročí až neprijateľne rýchlo ničí všetko ostatné.
Pre porovnanie, v rámci celkovej hmotnosti biomasy rastliny tvoria 82 %, baktérie 13 % a na všetky ostatné formy života – vrátane toho ľudského, pripadá 5 %. Z toho 86 % života existuje na Zemi, 13 % pod zemským povrchom a 1 % žije v oceánoch. Ktoré zvieratá má človek na svedomí?
Ľudské aktivity ohrozujú zvieratá
Predpokladá sa napríklad, že za menej ako 50 rokov vymizla asi polovica zvierat na Zemi. Vplyvom poveternostných podmienok a meniacej sa klímy umiera každoročne nemalé množstvo z nich, podobne ako v dôsledku okysľovania oceánov zase umiera nespočetné množstvo vodných živočíchov.
Okrem prirodzeného úhynu z dôvodu súbojov predátorov, zranení, chorôb alebo nedostatku potravy či vody, veľa vzácnych živočíchov však vymizlo resp. vyhynulo najmä kvôli ľudským aktivitám. A ich počet, žiaľ, každoročne rastie.
Zatiaľ čo až tri štvrtiny všetkej pevniny na Zemi sú výrazne ovplyvnené činnosťou ľudí, zabíjanie kvôli potrave je jednou z tých najvýraznejších. V tomto aspekte nezaostávajú ani masívne vylovované oceány, ktoré rovnako čelia nátlaku človeka. Zvieratám však neškodí len chov, rybolov a zabíjanie.
Človek svojimi aktivitami škodí zvieratám aj mnohými inými spôsobmi. Odlesňovaním im ničí prirodzené prostredie (biotopy), vinou nezaostáva ani v lovení trofejí a často ani v ilegálnom obchodovaní s voľne žijúcimi zvieratami. Hmyz zabíja svetelné znečistenie miest, ale i fúkače a vysávače lístia s obľubou používané v záhradách. Dokonca najmenej až miliarda zvierat ročne uhynie aj vplyvom zrážky s vozidlami alebo v prípade vtákov – vplyvom nárazu do budov.
Žili ešte prednedávnom
Aj tebe pri pojme „vyhynuté zvieratá“ napadnú ako prvé dinosaury a im podobné tropické jaštery? Niet sa čo čudovať, vyhynutie týchto prehistorických živočíchov spopularizovali všetky možné postavičky z detských kníh, animákov i hračiek, ale aj nemálo, niekedy skutočne bizarných, hypotéz o možnostiach ich zániku.

História života na našej planéte je dlhá a asi ťa neprekvapí, že poriadne dlhý by bol aj zoznam všetkých možných živočíchov a rastlín, ktoré sa tu už vystriedali. Mnohé z nich už nikdy viac nebudeme mať možnosť spoznať. No nemálo je aj takých, ktoré si ešte pomerne nedávno mohol stretnúť vo voľnej prírode na rôznych miestach sveta. Dnes by si ich už hľadal márne. Žiaľ, opäť je to práve človek, ktorý bol často hlavným vinníkom zodpovedným za vyhubenie.
Najznámejšie obete človeka
Aj o tom, že mamuty vymreli už veľmi dávno, samozrejme tiež už dlho vieš. Presnejšie, stalo sa tak po skončení poslednej doby ľadovej. A hoci významný podiel na jeho vyhynutí rozhodne zohrala zmena klímy, nedávne štúdie naznačujú, že k ich zániku mohol prispieť aj človek. Zdá sa, že ani silný a obrovský mamut, nielen vplyvom stresu z meniaceho a otepľujúceho sa podnebia, v konečnom dôsledku nedokázal vzdorovať rozsiahlemu lovu a ľudskému apetítu.
Vták, ktorý nelietal
Nelietavý vták Dodo (Dront maurícijský) ti asi tiež nebude celkom neznámy. Jeho populáciu bez prirodzeného predátora, kedysi hojne sa vyskytujúcu na ostrove Maurícius, celkom rýchlo po objavení zdecimovali námorníci. Predstavoval totiž ľahký zdroj čerstvého mäsa pre svoje ďalšie cesty a výpravy.
Zaujímavosťou je, že v súvislosti s vtákom Dodom sa spomína aj ďalší, dnes už vyhynutý druh. Jeho príbuzenstvo s Dodom odhalili genetické štúdie. Holub liverpoolský podľa predpokladov pochádzal z Tahiti a pravdepodobne zahynul vplyvom predátorov, ktorí boli zavlečení na miesta jeho pôvodného výskytu. Za vyhynutého bol vyhlásený v roku 2008.
Posledné dva biele nosorožce
Severný biely nosorožec je druhým najväčším suchozemským cicavcom a posledný samec tohto druhu sa volal Sudan. Zomrel v rezervácii v Keni v roku 2018. V podstate skonal na starobu vo veku 45 rokov, čo je ekvivalentom približne 90 ľudských rokov. Uhynul tiež v dôsledku infekcie, ktorú sa nepodarilo vyliečiť.
Ako inak, za zdecimovaním jeho populácie stojí človek a jeho pytliacke aktivity. Podľa údajov WWF (Svetového fondu na ochranu prírody) v roku 1960 žilo na Zemi viac ako dvetisíc kusov týchto nosorožcov, v roku 1980 už len 15.

Možno ťa v tejto súvislosti prekvapí, aký nezastupiteľný význam majú nosorožce pre ekosystémy. Váľaním sa v bahenných kalužiach pomáhajú vytvárať napájadlá pre ostatné zvieratá, udržiavať ich otvorené a prístupné a tiež aj zúrodňujú okolitú pôdu premiestňovaním a presúvaním bahna do okolia. Sú to bylinožravce a ich trus funguje ako hnojivo, zároveň však trávu konzumujú po takú výšku, že dokáže poskytnúť útočisko menším a pomaly sa pohybujúcim zvieratám počas požiaru.
Z bielych nosorožcov však zostali nažive už len dve samice. Napriek tomu vedci stále dúfajú, že sa im metódou in-vitro podarí v laboratóriu splodiť severného bieleho nosorožca.
Spomínané biele nosorožce prišli do Kene v roku 2009 z českej ZOO Dvůr Králové v domnení, že zmena prostredia a prirodzené podmienky podporia založenie chovu. Žiaľ, dnes je už známe, ako skončil príbeh nosorožca menom Sudan.
Obeť nenásytných lovcov
Posledný divoký tasmánsky tiger zomrel v ZOO v meste Hobart v roku 1936, tri roky po tom, ako bol do nej prevezený. Už podľa názvu je logické, že pochádzal z Austrálie, z ostrova Tasmánia.
V skutočnosti nejde o tigra, ale o vačkovca, ktorý svoje mláďatá vychovával vo vaku a výzorom pripomínal skôr psa. Prečo sa teda stal nežiadúci? Jednoducho preto, že farmári ho považovali za nebezpečného predátora pre ovce. Sám sa stal hľadanou korisťou, bol lovený, otrávený, a to často za peniaze pochádzajúce z vládnych odmien.

Mnoho ľudí verilo, že za jeho vyhynutí stojí epidémia neznámej choroby. Štúdia z univerzity v Adelaide zistila, že za vyhubenie tasmánskeho tigra môže výhradne človek. Zaujímavo vyznieva fakt, že vedci sa pokúšajú tasmánskeho tigra „oživiť“.
Pomocou kmeňových buniek a technológie na úpravu génov by prvý jedinec mohol byť vypustený do voľnej prírody o 10 rokov. Ak by sa to podarilo, išlo o prvé navrátenie vyhubeného zvieraťa do prírody. Ale viacero expertov sa zhoduje v tom, že ide skôr o vedeckú rozprávku.
Nesmierne cenné vajíčka
Populáciu ďalšieho nelietavého vtáka, známeho ako alka veľká, mohla významnejšie znížiť malá doba ľadová, ibaže aj v tomto prípade oveľa väčší úder týmto zvieratám zasadil človek a jeho túžba po perí a samozrejme aj mäse.

S postupom času a narastajúcou vzácnosťou tohto vtáčieho druhu ich vajíčka dosiahli zberateľskú hodnotu. Bohatí Európania svojím záujmom prispeli k postupnému vymieraniu. Výzorom bola alka podobná tučniakom a vyskytovala sa pri vodách severného Atlantiku pozdĺž Kanady, severovýchodnej časti Spojených štátov, až po Nórsko, Island, Grónsko, Faerské ostrovy, Írsko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Pyrenejský poloostrov.
Posledná alka veľká bola videná na britských ostrovoch v júli 1844 a bola chytená a zabitá na ostrove St. Kilda neďaleko Škótska. Všimli si jej nepomerne malé krídla k 75 cm dlhému telu a bielu škvrnu na hlave, zviazali ju a tri dni držali pri živote. Potom sa spustila veľká búrka a v presvedčení, že táto alka je bosorka a pôvodca búrky, ju palicou bili, až napokon zahynula. Alka veľká je jediný vyhynutý vták pochádzajúci z Británie.
Zdieľať na
Zdieľaní