#V porovnaní so všetkým životom na našej planéte je človek len jej veľmi malou súčasťou. A hoci populácia takmer 8 miliárd ľudí percentuálne nezastáva významnú pozíciu a tvorí iba 0,01 % všetkého života na Zemi, človek napriek tomu svojou činnosťou v podstate už niekoľko tisícročí až neprijateľne rýchlo ničí všetko to ostatné. Pre porovnanie, v rámci celkovej hmotnosti biomasy rastliny tvoria 82 %, baktérie 13 % a na všetky ostatné formy života – vrátane toho ľudského, pripadá 5 %. Z toho 86 % života existuje na Zemi, 13 % pod zemským povrchom a 1 % žije v oceánoch.
Ľudská činnosť môže za smrť mnohých zvierat
Predpokladá sa napríklad, že za menej ako 50 rokov vymizla asi polovica zvierat na Zemi. Vplyvom poveternostných podmienok a meniacej sa klímy umiera každoročne nemalé množstvo z nich, podobne ako v dôsledku okysľovania oceánov zase umiera nespočetné množstvo vodných živočíchov. Okrem prirodzeného úhynu z dôvodu súbojov predátorov, zranení, chorôb alebo nedostatku potravy, či vody, veľa vzácnych živočíchov však vymizlo resp. vyhynulo najmä kvôli ľudským aktivitám a ich počet, žiaľ, každoročne rastie.
Zatiaľ čo až 3/4 všetkej pevniny na Zemi sú výrazne ovplyvnené činnosťou ľudí, zabíjanie kvôli potrave je jednou z tých najvýraznejších činností. V tomto aspekte nezaostávajú ani masívne vylovované oceány, ktoré rovnako čelia nátlaku človeka. Zvieratám však neškodí len chov, rybolov a zabíjanie. Človek svojimi aktivitami škodí zvieratám aj mnohými inými spôsobmi. Odlesňovaním im ničí prirodzené biotopy, vinou nezaostáva ani v lovení trofejí a často ani v ilegálnom obchodovaní s voľne žijúcimi zvieratami. Hmyz zabíja svetelné znečistenie miest, ale i fúkače a vysávačie lístia s obľubou používané v záhradách. Dokonca najmenej až miliarda zvierat ročne uhynie aj vplyvom zrážky s vozidlami alebo v prípade vtákov – vplyvom nárazu do budov.
Čo spôsobilo ich vyhynutie?
Aj tebe pri pojme „vyhynuté zvieratá“ napadnú ako prvé dinosaury a im podobné tropické jaštery? Niet sa čo čudovať, vyhynutie týchto prehistorických živočíchov spopularizovali všetky možné postavičky z detských kníh, animákov i hračiek, ale aj nemálo, niekedy skutočne bizarných, hypotéz o možnostiach ich zániku.
História života na našej planéte je dlhá a asi ťa neprekvapí, že poriadne dlhý by bol aj zoznam všetkých možných živočíchov a rastlín, ktoré sa tu už vystriedali. Mnohé z nich už nikdy viac nebudeme mať možnosť spoznať. No nemálo je aj takých, ktoré sme ešte pomerne nedávno mali možnosť stretnúť vo voľnej prírode na rôznych miestach sveta, ale dnes by sme ich už len márne hľadali. Žiaľ, opäť je to práve človek, ktorý bol často hlavným vinníkom zodpovedným za vyhubenie.
Ktoré zvieratá človek vylovil alebo vyjedol?
Aj o tom, že mamuty vymreli už veľmi dávno, samozrejme tiež už dlho vieš. Presnejšie, stalo sa tak po skončení poslednej doby ľadovej a hoci významný podiel na jeho vyhynutí rozhodne zohrala zmena klímy, nedávne štúdie naznačujú, že hnacou silou k ich zániku mohol byť aj človek. Zdá sa že, ani silný a obrovský mamut, nielen vplyvom stresu z meniaceho a otepľujúceho sa podnebia, v konečnom dôsledku nedokázal vzdorovať rozsiahlemu lovu a apetítu človeka.
Dodo – vták, ktorý nelietal
Nelietavý vták Dodo (Dront maurícijský) ti asi tiež nebude celkom neznámy. Jeho populáciu bez prirodzeného predátora, kedysi hojne sa vyskytujúcu na ostrove Maurícius, celkom rýchlo po objavení zdecimovali námorníci ako ľahký zdroj čerstvého mäsa pre svoje ďalšie cesty a výpravy. Zaujímavosťou je, že v súvislosti s vtákom Dodom sa spomína aj ďalší, dnes už vyhynutý druh. Jeho príbuzenstvo s Dodom odhalili genetické štúdie. Holub liverpoolský, podľa predpokladov, pochádzal z Tahiti a pravdepodobne zahynul vplyvom predátorstva zvierat, ktoré boli zavlečené na miesta jeho pôvodného výskytu. Za vyhynutého bol vyhlásený v roku 2008.
Zostali posledné dva biele nosorožce
Severný biely nosorožec je druhým najväčším suchozemským cicavcom a posledný samec tohto druhu sa volal Sudan. Zomrel v rezervácii v Keni v roku 2018. V podstate zomrel na starobu vo veku 45 rokov, čo je ekvivalentom približne 90 ľudských rokov, ale tiež aj v dôsledku infekcie, ktorú sa nepodarilo vyliečiť. Ako inak, za zdecimovaním jeho populácie stojí človek a jeho pytliacke aktivity. Podľa údajov WWF (Svetového fondu na ochranu prírody) v roku 1960 žilo na Zemi viac ako 2 tisíc kusov týchto nosorožcov, v roku 1980 už len 15.
Možno ťa v tejto súvislosti prekvapí, aký nezastupiteľný význam majú nosorožce pre ekosystémy. Váľaním sa v bahenných kalužiach pomáhajú vytvárať napájadlá pre ostatné zvieratá, udržiavať ich otvorené a prístupné a tiež aj zúrodňujú okolitú pôdu premiestňovaním a presúvaním bahna do okolia. Sú to bylinožravce a ich trus funguje ako hnojivo, zároveň však trávu konzumujú po takú výšku, že dokáže poskytnúť útočisko menším a pomaly sa pohybujúcim zvieratám počas požiaru.
Z bielych nosorožcov však zostali na žive už len dve samice a napriek tomu, vedci stále dúfajú, že sa im metódou in-vitro podarí v laboratóriu splodiť severného bieleho nosorožca. Spomínané biele nosorožce prišli do Kene v roku 2009 z českej ZOO Dvůr Králové v domnení, že zmena prostredia a prirodzené podmienky podporia založenie chovu. Žiaľ, dnes je už známe, ako skončil príbeh nosorožca menom Sudan.
Lovci tasmánskeho tigra boli odmeňovaní
Posledný divoký tasmánsky tiger zomrel v ZOO v meste Hobart v roku 1936, tri roky po tom, ako bol do nej prevezený. Už podľa názvu je logické, že pochádzal z Austrálie, z ostrova Tasmánia. V skutočnosti nejde o tigra, ale o vačkovca, ktorý svoje mláďatá vychovával vo vaku a výzorom pripomínal skôr psa. Prečo sa teda stal nežiadúci? Jednoducho preto, že bol farmármi považovaný za nebezpečného predátora pre ovce. Sám sa stal hľadanou korisťou, bol lovený, otrávený a to často za peniaze prostredníctvom vládnych odmien.
Mnoho ľudí verilo, že za jeho vyhynutí stojí epidémia neznámej choroby. Štúdia z univerzity v Adelaide pomocou populačných modelov na simuláciu priamych účinkov odmien z lovu a straty biotopov zistila, že za vyhubenie tasmánskeho tigra môže výhradne človek. Zaujímavo vyznieva fakt, že vedci sa pokúšajú tasmánskeho tigra “oživiť“. Pomocou kmeňových buniek a technológie na úpravu génov by prvý jedinec mohol byť vypustený do voľnej prírody o 10 rokov. Ak by sa to podarilo, išlo o prvé navrátenie vyhubeného zvieraťa do prírody, ale viacero expertov sa zhoduje v tom, že ide skôr o vedeckú rozprávku.
Vajíčka alky veľkej mali zberateľskú hodnotu
Populáciu ďalšieho nelietavého vtáka známeho ako alka veľká, mohla významnejšie znížiť malá doba ľadová, ibaže aj v tomto prípade oveľa väčší úder alkám veľkým zasadil človek a jeho túžba po perí a samozrejme aj mäse. S postupom času a narastajúcou vzácnosťou tohto vtáčieho druhu, sa ich vajíčka stali cenené až so zberateľskou hodnotou, a bohatí Európania svojím záujmom prispeli k postupnému vymieraniu. Výzorom bola alka podobná tučniakom a vyskytovala sa pri vodách severného Atlantiku pozdĺž Kanady, severovýchodnej časti Spojených štátov, až po Nórsko, Island, Grónsko, Faerské ostrovy, Írsko, Veľkú Britániu, Francúzsko a Pyrenejský poloostrov.
Posledná alka veľká bola videná na britských ostrovoch v júli 1844 a bola chytená a zabitá na ostrove St. Kilda neďaleko Škótska. Všimli si jej nepomerne malé krídla k 75 cm dlhému telu a bielu škvrnu na hlave, zviazali ju a tri dni držali pri živote. Potom sa spustila veľká búrka a v presvedčení, že táto alka je bosorka a pôvodca búrky, ju palicou bili až zabili. Alka veľká je jediný britský vták, ktorý v histórii vyhynul.
Buď s nami aj na Instagrame a dozvieš sa o každom novom článku ako prvý!
Zdieľať na
Zdieľaní