#Pri pohľade z diaľky si ostrov Hashima môžeš pomýliť so slávnejšou pevnosťou Alcatraz. Máloktorý náhodný pozorovateľ by niekedy uhádol, že len pred 40 rokmi bol tento malý ostrov miestom prosperujúcej komunity s najvyššou hustotou obyvateľstva na Zemi.
Ťažba uhlia
Hašima je jedným z 505 neobývaných ostrovov v prefektúre Nagasaki a leží vo Východočínskom mori. Tvar ostrova pripomína bojovú loď, vďaka čomu si vyslúžil prezývku Gunkanjima (čo znamená „Ostrov bojových lodí“).
Kedysi jeho obyvateľov živila ťažba uhlia, dnes sa spája s temnými tragédiami. Ostrov Hašima objavili v roku 1887, keď sa začala ťažba uhlia pod vedením spoločnosti Mitsubishi. V tom čase bol jedným z najdôležitejších miest na ťažbu uhlia v Japonsku. Kvalitnú surovinu tu ťažili takmer sto rokov, avšak v roku 1974 sa jeho obyvatelia presťahovali, najmä kvôli vetru a slanej vode.

Črtá sa na lepšie časy
Po stáročia ľudia žijúci na Takašime údajne ťažili uhlie z odkrytých ložísk a používali ho ako palivo v domácnostiach. Nazvali ho goheita po mužovi s rovnakým menom, ktorý podľa miestnej legendy narazil na horľavé vlastnosti uhlia. Stalo sa tak vďaka tomu, že neúmyselne zapálil oheň na čiernej skale.
Zásoby uhlia boli mimoriadne bohaté a navyše veľmi kvalitné. Na začiatku priemyselnej revolúcie v Japonsku rôzne spoločnosti začali ťažiť uhlie na ostrove, avšak spomínané poveternostné podmienky a extrémy vietor ich donútil zastaviť ťažbu a ostrov opustiť.
V roku 1890 získala baňu firma Mitsubishi za 100-tisíc jenov na popud škótskeho obchodníka Thomasa Blakea Glovera. Nový inovatívny projekt mohol priniesť obrovský zisk.
Prvá stavba zo železobetónu na svete
Nepriaznivé počasie však vplývalo na pracovné podmienky pri ťažbe, preto museli na získanie uhlia využívať najmodernejšie technológie. Do roku 1931 tu z toho dôvodu postavili niekoľko umelých betónových panelov, ktoré slúžili na ochranu ostrova pred povodňami.
Okrem toho tu vznikli aj rôzne ubytovacie zariadenia pre baníkov a iných robotníkov či ich rodiny. Vznikla tu nemocnica, po nej škola, niekoľko bohoslužobných miest a dokonca aj herňa. Nakoniec ubytovne najviac poznamenali históriu ostrova. Štvorposchodová stavba, ktorú sprístupnili v roku 1916, sa stala prvou stavbou bytov na svete zo železobetónu.
Život v extrémnych podmienkach
Bohužiaľ, tieto stavby postupom času zastarali. Zatiaľ čo pod zemou vybudovali kilometre tunelov, ktoré spájali rôzne časti ostrova, na povrchu bolo množstvo úzkych uličiek a budov. Kedysi miesto s najvyššou hustotou obyvateľstva na svete postupne svoju populáciu strácalo.
Morský vzduch sa podpísal na atmosfére s 95 % vlhkosťou, pričom ovzdušie bolo zahltené uhoľnými výparmi. Horúčavy boli extrémne a vzduch plný prachu napádal dýchacie ústrojenstvo obyvateľov. Ľudia chorľaveli a navyše, v dôsledku extrémnych horúčav tu dochádzalo k čoraz častejším požiarom.

Zarábali viac než v hlavnom meste
Ostrov charakterizujú veľké železobetónové opustené budovy. Jednu takúto budovu niekoľkokrát rozšírili, predtým v nej poskytovali aj zdravotnú starostlivosť. Nachádzala sa tu veľká škola, ktorej nádvorie využívali miestni na rôzne zhromaždenia.
Ďalšou pozoruhodnou črtou ostrova je aj obrovské schodisko vedúce z útrob zeme na najvyšší bod ostrova. Miestni ho prezývali „schodisko do pekla“. Okrem toho tu vybudovali aj kino či bazén. Dnes sa z nich stali ruiny, z ktorých vyrastá zeleň.
Keďže v krajine bolo nedostatok služieb, zamestnanci tu zarábali oveľa viac než v hlavnom meste Tokiu. Vďaka tomu si mohli zariadiť svoje domovy najmodernejšími technológiami a inými vymoženosťami. Toto zdanlivé bohatstvo však maskovalo oveľa temnejšiu realitu.
Nikomu nedovolili vrátiť sa
Keďže dopyt po uhlí postupne klesal a aj žily uhlia dostupného na Hašime boli vyčerpané, obyvatelia ostrov postupne opúšťali. Podmienky na tomto mieste boli nesmierne ťažké a deti robotníkov zvyčajne chodili do školy v meste Nagasaki, teda mimo ostrova.
Nakoniec stanovili osudný dátum: 20. apríl 1974. Vtedy spoločnosť zatvorila svoje uhoľné elektrárne – a s nimi aj celý ostrov. Obyvateľstvo bolo nútené lokalitu opustiť, pretože spoločnosť nebola schopná udržiavať svoje štruktúry, neustále vystavená drsným živlom. Ostrov bol opustený a firma stelesňujúca japonskú priemyselnú revolúciu zmizla z ostrova doslova cez noc. Nikomu nedovolili vrátiť sa späť.

Komu ostrov leží v žalúdku?
V roku 2001 sa ostrov stal opusteným miestom, ktoré však priťahuje turistov svojimi strašidelnými ruinami. Aj keď pozostatky postupne stratili farbu či svoj pôvodný účel, ožili aj vďaka svedectvám robotníkov a obyvateľov, ktorí si spomínali na život na tomto nezvyčajnom ostrove postavenom z betónu a ocele.
V roku 2015 sa o ostrov začalo zaujímať aj UNESCO. Chceli ho zaradiť na zoznam dedičstva, ktoré vzniklo počas japonskej priemyselnej revolúcie. V Južnej Kórei začali proti tomu protestovať, pretože počas druhej svetovej vojny ostrov využívali ako väzenie, kam posielali Kórejčanov na nútené práce.
Mnoho Juhokórejčanov a Číňanov tu držali v zajatí a museli vykonávať tie najnebezpečnejšie úlohy, ktoré boli súčasťou ťažobnej operácie. Ak by sa pokúsili o útek, tak by ich zastrelili.

Japonsko sa však k týmto ohavným činom nikdy nepriznalo. Registrácia ostrova ako miesta dedičstva sa stala monumentálnym krokom späť v pokusoch o zmierenie medzi Južnou Kóreou a Japonskom. Hoci je v súčasnosti zapísaný do zoznamu pamiatok UNESCO, o možnosti zrušenia jeho nominácie sa stále diskutuje.
Zdieľať na
Zdieľaní