Výtvarník Matúš Maťátko: Pri tvorbe umenia uvažujem o spotrebe materiálov a je pre mňa dôležité, aby som ho míňal čo najmenej

Výtvarník Matúš Maťátko (Zdroj: McDonald's)

Venuje sa sochárstvu, maľbe aj grafike. Rôznorodosť techník, ale aj pestrosť tém prezentuje na svojej aktuálnej výstave, ktorá sa dá prezrieť aj online. S Matúšom Maťátkom sme sa stretli na pestrofarebnej plastovej lavičke, ktorú McDonald’s vyrobil z posledného plastového príboru.

Čo sa v rozhovore dozvieš:

  • Ako je preňho dôležité byť v tvorbe aktuálny. V jeho dielach nájdeme tému ekológie aj pandémie
  • Prečo hovorí, že v udržateľnosti treba začať od seba a prečo pomôže aj kúpa kvalitného oblečenia alebo nábytku
  • Na príklade svojej aktuálnej výstavy v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa vysvetľuje, prečo pandémia škodí aj výtvarnému umeniu

Ako zvládaš pandémiu?

Mne sa v rámci rytmu života – že ateliér, spánok, dom a zas naspäť – toho až tak veľa nezmenilo. Je to samotárska robota, ktorá si vyžaduje veľa času. Obmedzenia však vnímam najmä v rámci výstav a projektov, pretože sa veľa vecí posúva. Ale tiež to prináša nové skúsenosti.

V Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa mám teraz vystavený veľký projekt Biela-modrá-červená Epopej, ale galéria je skoro od začiatku výstavy zatvorená. Keby nebola nafotená 3D virtuálna prehliadka, ktorá sa dá pozrieť na stránke galérie alebo na mojom Instagrame, tak by to skoro nikto nevidel.

Myslíš, že sa dá hovoriť aj o nejakých pozitívach, ktoré pandémia paradoxne priniesla?

V prvej časti pandémie človek začal robiť veci, na ktoré nemal čas, celkovo spomalil.

Našiel si si aj ty čas na vytriedenie šatníka alebo upratovanie vecí, na ktoré si pred tým nemal čas?

Konečne som začal viac upratovať ateliér a triediť krabice, ktoré boli nevybalené ešte zo sťahovania. Ale nedokončil som to, začal som pracovať na projektoch a dúfam, že sa k upratovaniu dostanem, keď bude teplejšie. Zároveň som však vyhádzal celú šopu, ktorú asi 10 rokov nikto neupratoval.

Našiel si tam niečo, čo ťa prekvapilo?

No jasné. Našiel som napríklad staré koňakové poháre s logom Napoleon, ktoré si pamätám ešte z detstva.

Matúš Maťátko s jeho lavičkou (Foto: McDonald’s)

Poďme späť k umeniu. Nemá práve to výtvarné výhodu, že sa dá pozrieť aj online? Veď grafiky alebo maľby stačí nafotiť, nie? Načo vôbec ľudia majú chodiť do galérie?

Digitálny svet ukazuje jednu formu tej prezentácie, ale reál, keď stojíš na mieste a cítiš celkový vibe, to je niečo celkom iné. V Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa je napríklad jedna z najväčších sál na Slovensku – 550 metrov štvorcových. Virtuálna prehliadka ti ten zážitok neurobí. Zároveň je dôležitá mierka – sú tam objekty, maľby, drevené reliéfy, zapožičané diela z depozitov galérií – je tam mnohovrstevný výstavný artikel. Reliéfy, ktoré ryjem a kolorujem farbami, pôsobia naživo úplne inak. Ako keby až vibrovali. Je to ako keď ješ jedlo, ale nič necítiš. Len ho vidíš, ale necítiš chuť.

To až nepríjemne pripomína niektoré príznaky koronavírusu.

To prirovnanie mi napadlo teraz. Ale na výstave mám aj jeden obraz – Tanec smrti – ktorý vychádza z grafických cyklov z čias morových epidémií. Je tam kostlivec, ktorý tancuje s postavou v lekárskom habite okolo symbolu vírusu. Inšpiroval ma Hans Holbein. Tematikou bolo, že smrť si brala všetkých, či boli bohatí, veľavážení, alebo chudobní. Dobu, ktorú žijem samozrejme reflektujem, aj keď pri pandémii to vnímam skôr v osobnom meradle cez strach o blízkych a podobne. No mám jednu vec s podobnou tematikou rozrobenú a dúfam, že sa mi ju podarí dať von, pokiaľ je to ešte aktuálne.

Nakoľko je pre teba dôležité, aby boli tvoje diela aktuálne?

Musia byť do určitej miery aktuálne. Ani komentátori nekomentujú udalosti, ktoré sa stali pred rokom. Ale zas niektoré veci trvajú už dlhšie a sú ako keby takým národným bôľom. Alebo sa k nim po čase vraciaš v rámci výročí ako dôležitým udalostiam, ktoré ale už vnímaš v kontexte dnešnej doby.

Venuješ sa vo svojej tvorbe aj ekologickým témam?

O tejto téme uvažujem stále viac a viac a to v rámci tvorby, aj v rámci života. Najväčšie zobrazenie v rámci ekológie bolo ilustrovať jedno číslo časopisu Príbehy 20. storočia, ktorý vydáva združenie Post Bellum SK. Bolo to číslo Ekológia nahlas, kde som na obálke vytvoril ilustráciu inšpirovanú Edvardom Munchom a jeho známym dielom Výkrik.

Na ilustrácii je kostlivec, ktorý sa drží za hlavu a kričí. Namiesto hrdla má zemeguľu, v očiach recyklačné symboly a na hlave ako keby také číro, ktorým je posledný strom na planéte. V časopise je ešte viac ilustrácií. Napríklad, Božie oko inšpirované obrazom, ktorý som robil minulý rok na stáži v Sofii. Motív mi napadol, keď som sa dozvedel, že Sofia je jedným z európskych miest, ktoré sú najviac znečistené smogom. A aj som to tam na vlastnej koži zažil.

Čo presne si zažil?

Cítil som, ako sa mi najmä v zime ťažko dýchalo a štípalo ma v ústach. V Sofii sa ešte miestami kúri tuhým palivom a navyše leží v kotline, kde sa smog drží. Človek má pocit, akoby bol vyúdený ohňom, pritom len chodí po meste a obloha je sfarbená dooranžova. Ale ináč je to úplne perfektné a zaujímavé mesto so zaujímavou kultúrou a históriou, kde sa stretáva islam a pravoslávne kresťanstvo. Bulharsko je zaujímavá krajina.

Hovoríš, že sa témami spojenými s udržateľnosťou zaoberáš čoraz viac. V jednej z nich z posledných plastových príborov recykláciou vznikli krásne farebné lavičky – tie si vlastnoručne namaľoval. Dá sa nájsť udržateľnosť aj v umení?

V rámci umenia sa to podľa mňa nedá úplne porovnávať, lebo vytvárame originálne kusy. Čo však platí aj v umení je, že treba veci vyrábať tak kvalitne, aby sa nemuseli nahrádzať. Napríklad ako lacný textil alebo nekvalitný nábytok. Mám rád porekadlo, že nie si tak bohatý, aby si si mohol kupovať znova ten istý nekvalitný nábytok. Pri tvorbe umenia uvažujem o spotrebe materiálov a je pre mňa dôležité, aby som ho míňal čo najmenej.

Jednoducho, keď sa svet nezačne udržateľnosťou zaujímať zodpovedne a od jednotlivcov, tak to bude v budúcnosti pre ostatné generácie obrovský problém. Treba o tom hovoriť a treba na to poukazovať.

Výtvarník Matúš Maťátko (Zdroj: McDonald’s)

Skús si tipnúť, koľko ton plastu sa ročne ušetrí tým, že sa v McDonald’s prestanú používať plastové príbory.

20?

Skoro. Je to 16 ton plastu ročne. Vieš si predstaviť, že by si ako umelec použil odpad v nejakom diele?

Určite hej. Veď aj Picasso chodil po smetiskách a vytváral z odpadu sochy. César zas lisoval autá alebo iné plechové materiály a vytváral z toho sochy a mohli by sme menovať ďalej a ďalej. Ja zatiaľ recyklujem liná, ktoré sa strhávajú zo starých podláh, a mením ich na nové rytiny. Materiálovo sú hrubé a kvalitné a zohnať ich je čoraz ťažšie.

Najmä z dávnejšej histórie boli známe prípady, keď umelci recyklovali svoje umenie. Napríklad premaľovávali nepodarené plátna, lebo nové boli drahé. Recykluješ vlastné umenie aj ty?

Stalo sa párkrát, že niečo som mal rozrobené, prešiel čas, nebolo to ono, tak som to premaľoval komplet úplne nanovo a s iným motívom. Takže áno. Plátna alebo podklady, ktoré sa dajú použiť určite nevyhadzujem.

Zdroj: PR článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť