#Viktória Dominová je mladou spisovateľkou, ktorá zaujala už s postapokalyptickou trilógiou Nepriatelia Urdisu. Má dvadsaťtri rokov, pochádza z okresu Nové Mesto nad Váhom, ale momentálne žije spolu s manželom v Bratislave. Do knižného sveta sa dostala ešte pod svojím dievčenským priezviskom Drgoncová. Vyštudovala informatiku, ktorá ju aj živí, no popri svojej práci sa venuje písaniu kníh. Ako sama vraví: „Nestačí sa uživiť len finančne, ale aj duševne. Takto mám pokryté obe oblasti.“ Prečítajte si rozhovor so sympatickou začínajúcou spisovateľkou.
Kedy sa u teba rozvinula vášeň k čítaniu? Pamätáš si na svoju prvú knihu?
Príbehmi som žila ešte v časoch, keď som ani nevedela čítať. Rada som počúvala rozprávky, ktoré mi čítala mamina alebo staršia sestra. A nevedela som sa dočkať, kedy sa aj ja naučím čítať, aby táto moja záľuba nezávisela od nikoho iného. Aby som mohla siahnuť po knižke vždy vtedy, keď budem mať chuť.
Našťastie, učenie mi šlo rýchlo a veľmi skoro som dokázala plynule čítať. Čoskoro som sa prihlásila do knižnice, ktorá sa nachádzala na druhej strane cesty oproti nášmu domu a mohla som podľahnúť prvým detským knihám, ktoré som si požičala. Nepamätám si názov prvej knihy, ale viem, že to bola nejaká ilustrovaná knižka o vodníkovi a princeznej. Na viac si, žiaľ, nespomínam.
Prečo a kedy si sa rozhodla napísať svoju prvú knihu?
Písala som príspevky do školského časopisu. Najskôr poviedky, neskôr dokonca príbeh na pokračovanie. Dosť ma to bavilo. Páčilo sa mi vytvárať vlastný svet, postavy, ovplyvňovať ich fungovanie, rozhodnutia. Ich osudy boli v mojich rukách a všetko bolo ohraničené len mojou fantáziou.
Túžba vydať vlastnú knihu prišla nejako ruka v ruke s mojou záľubou v písaní a čítaní. Odrazu som si zaumienila, že aj ja to vyskúšam. Vyskúšam napísať a vydať vlastnú knihu. Šance som mala nízke, keďže som v tom čase chodila ešte len na základnú školu a nielenže som potrebovala dospieť, ale aj zlepšiť sa v gramatike a štylistike. Asi si teda viete predstaviť, ako dopadli moje prvé pokusy. Za neúspechy som však vďačná, pretože ma prinútili pracovať na sebe o to viac.
S akým žánrom si začala a prečo?
Moje prvé pokusy boli mládežnícke romány. Akurát v tom čase som ako čitateľka prepadla žánru fantasy a sci-fi, takže som do nich akosi vždy pridala nadprirodzené prvky. Keď som si nedávno otvorila svoj úplne prvý rukopis, dobre som sa zasmiala. Z každej stránky bolo cítiť, ako veľmi som chcela v tom čase písať iný žáner, ale moje okolie ma od toho odrádzalo. Aj dnes je to s vydávaním fantastiky ťažké, a pred pár rokmi to bolo ešte ťažšie.
Šesťkrát som sa uchádzala o priazeň vydavateľstiev, šesťkrát mi to nevyšlo. Dnes si vravím, vďakabohu! Posledný pokus nebol až taký márny, tam sa mi ozvalo jedno vydavateľstvo so záujmom o vydanie, ale keď sme si dohadovali stretnutie kvôli návrhu zmluvy a ja som priznala, koľko mám rokov, akosi sa odmlčalo. Mala som asi pätnásť.
Po poslednom sklamaní som sa vykašľala na písanie mládežníckych románov a vrhla sa k svojmu rozpísanému rukopisu zo žánru sci-fi. Akosi som sa rozlúčila s myšlienkou vydať knihu, lebo som bola otrávená mnohými odmietnutiami a pomaličky sa vzdávala. Jednoducho som písala iba pre radosť, tak ako pred tým smiešnym uháňaním vydavateľstiev.
Pokiaľ viem, tak si istú dobu uverejňovala aj na Wattpad
Áno, istú dobu som uverejňovala príbeh aj na Wattpad, a keď som ho dokončila, čitatelia sa ma pýtali, prečo ho neskúsim poslať vydavateľstvám. Bolo to asi to najrozsiahlejšie, čo som dovtedy napísala a prvý raz som mala na svoju tvorbu nejakú spätnú väzbu. Čitateľom sa páčila, tak som si povedala: Prečo nie?
Všetky kapitoly som si dala do wordu a pustila sa do opráv. Keďže som Nepriateľov Urdisu nepísala s nejakou osnovou a vlastne som ani netušila, kam ma príbeh zavedie, potreboval riadne prekopať. Aby to malo nejakú hlavnú zápletku, ktorej smerom sa bude dej uberať a takisto bolo treba prerobiť kapitoly tak, aby každá nekončila nejakým dramatickým záverom, ktorý slúžil na udržanie čitateľov.
Myslím si, že týmto som aj zodpovedala otázku prečo. Žáner som si teda zvolila podľa toho, čo ma v tom čase najviac bavilo čítať.
Postupom času si však tento žáner zmenila
Áno, žáner som zmenila na triler, ale neznamená to, že odteraz budem písať len trilery. Nechcem sa u čitateľov zaškatuľkovať ako autorka jedného žánru. Keď dopíšem jeden rukopis a zvažujem, do čoho sa pustím najbližšie, nie je to o tom, že si poviem: „Tak, odteraz budem písať iba tento žáner.“
V hlave mám neustále veľa nápadov a jeden z nich v určitom čase jednoducho vyhrá a získa prevahu nad ostatnými. Mám vymyslených niekoľko trilerov, fantasy kníh, ale takisto aj young adult či ženských románov. Po Nepriateľoch Urdisu som sa pustila okamžite do Mračien Urdisu, pretože ako čitateľ neznášam nedokončené série, a preto som sa rozhodla, že nebudem robiť čitateľom ako autorka to, z čoho ma ide samú rozdrapiť. Čiže som si dala príkazom, že kým nedokončím trilógiu, iné písať nebudem. Ale od vydania Skazy Urdisu, záverečného dielu, som nebola zviazaná žiadnymi morálnymi zásadami. Odrazu som si mohla písať, čo som chcela.
Potiahlo ma to k trileru. V posledných rokoch zbožňujem krimi, trilery, horory. Takže nejako prirodzene ma zavialo týmto smerom. Po knižke S úctou, Priateľ som napísala ešte jeden triler, ale potom som si potrebovala od tohto žánru dať pauzu, lebo ma to psychicky vyčerpalo a cítila som, že musím napísať niečo sviežejšie, ľahšie. Všimla som si, že autori trilerov resetujú hlavu pri písaní kníh pre deti, ja momentálne vypínam pri písaní mládežníckych románov.
Kde čerpáš inšpiráciu pre svoje príbehy?
Asi ako každý autor, zo života. Vôkol nás je mnoho príbehov, osudov, ktoré stačí odpozorovať a niečo z toho použiť do kníh.
Ako dlho vlastne trvá napísať knihu? Máš nejaký rituál, ktorý ti pomáha pri písaní?
Kiežby sa to dalo jednoznačne povedať. No záleží to od viacerých faktorov. Stačí si vziať napríklad moje písanie. Pri Nepriateľoch Urdisu som strávila zhruba päť rokov – existovalo nesmierne veľa verzií, ktoré som prepisovala a prepisovala. Ďalšie dve časti mi trvali každá rok a pol. A S úctou, Priateľ som napísala za mesiac.
Čiže fakt je to o tom, či autor má aj nejaké iné povinnosti, alebo iba sadne za počítač a celé dni píše. Takisto je dôležité, či má celý príbeh premyslený, píše s pomocou osnovy, alebo napíše jednu kapitolu a odrazu nevie, ako má pokračovať ďalej.
Ja už sa do písania ďalšieho rukopisu ani nepúšťam bez toho, aby som celý príbeh v hlave nemala premyslený.
Nejaké špeciálne rituály nemám. Iba si pohľadám piesne, ktoré sa mi k danému rukopisu hodia, zostavím si playlist, nasadím slúchadlá a vypeckujem hudbu na maximum. Následne otvorím dokument a púšťam sa do písania.
Zažila si už aj nejakú spisovateľskú krízu? Ako si ju prekonala?
Keby len jednu. Menšie spisovateľské krízy zažívam pri písaní každého rukopisu. V určitom bode sa dostavia pochybnosti, strach, že všetko, čo som napísala, je súce akurát tak do koša a vydavateľstvo ma vysmeje. V prekonávaní mi pomáhajú ľudia, s ktorými som sa spoznala práve vďaka knihám a takisto aj pozitívne odozvy od čitateľov.
Aké to je, ak chce niekto napísať knihu? Čo všetko to obnáša?
Podľa mňa sa musí obrniť veľkou dávkou trpezlivosti. Vždy si vravím: „Kiežby som dokázala písať tak rýchlo, ako čítajú čitatelia.“ Nielenže musí autor byť trpezlivý pri písaní knihy, takisto musí byť trpezlivý pri následných opravách. Lebo jeho rukopis po dopísaní určite nebude v takom stave, aby ho mohol okamžite poslať do vydavateľstva a pripraviť sa na kladnú odpoveď.
Teda, možno takí autori existujú, ale zatiaľ som sa s nimi nestretla. Po opravách, ktoré môžu byť náročnejšie ako napísanie celej knihy, môže autor rozposlať rukopis priamo vydavateľstvám, alebo svojim betareaderom. A tu prichádza ďalšie čakanie.
Znie to zaujímavo, pokračuj
Ani po prijatí rukopisu vydavateľstvom nemá autor vyhrané, pretože musí počkať ďalších minimálne šesť mesiacov na vydanie. A to som dala ako príklad najpozitívnejší scenár. Niekedy sa čakanie môže vyšplhať až na dva roky.
Ja na svojej trpezlivosti neustále pracujem. Tiež by som mala všetko najradšej hneď. Mojou terapiou na čakanie je písanie. Asi preto teraz píšem ako drak a vo vydavateľstve mám tri zazmluvnené rukopisy, ktoré čakajú na vydanie.
A okrem trpezlivosti sa autor musí pripraviť aj na rôzne odozvy na jeho tvorbu. Predsa len, ide s kožou na trh a neexistuje produkt, ktorý by sa páčil všetkým. Vždy tu bude niekto, komu sa jeho kniha páčiť nebude a už je len na dotyčnom, či negatívny názor podá inteligentne, alebo sa uchýli k nenávistnému vyjadreniu, ktoré pre autora a ani čitateľov nemá žiadnu výpovednú hodnotu.
Sú finančné náklady na vydanie knihy veľké?
K tomuto sa ja osobne neviem vyjadriť, pretože som nikdy nešla do samovydávania. Všetky náklady spojené s vydaním vždy zaplatilo vydavateľstvo.
Akurát na mne potom bolo, aby som si urobila marketing. Ešte stále sa nachádzam vo fáze, kedy si hovorím, že o ten marketing sa skôr iba pokúšam. Verím, že jedného dňa bude mať moje snaženie sa aj vytúžené plody.
Dá sa zbohatnúť z jednej vydanej knihy, alebo celkovo z písania kníh?
Zbohatnúť určite nie. Skôr u nás existuje zopár šťastlivcov, ktorí sa písaním v spojitosti so skromnejším spôsobom života uživia. Nechce sa mi však veriť, že by to bolo z jednej knihy. Tak to možno funguje v zahraničí, ale u nás určite nie.
Kto je tvoj vzor v oblasti písania zo zahraničia?
Zo zahraničných autorov obdivujem Stephena Kinga, ktorý vie vytvoriť skvelé charaktery postáv a pútavé príbehy, po ktorých čitatelia neustále siahajú. Takisto sa mi páči tvorba Sebastiana Fitzeka. V jeho knihách nikdy nie je nič tak, ako sa javí na prvý pohľad. Raz by som chcela, aby takéto pocity mali čitatelia aj pri mojej tvorbe.
Akého slovenského spisovateľa obdivuješ?
Na Slovensku máme mnoho šikovných autorov a autoriek. Najskôr som nechcela menovať, pretože by som nerada niekomu ukrivdila, ale predsa len mi to nedá.
Autorka debutovala knihou v rovnakom vydavateľstve ako aj ja. Na trh sa dostala o dva roky neskôr ako ja a predsa je dnes úplne inde. Vždy mi ochotne pomôže a viem, že keď som v úzkych, môžem sa jej ozvať. Napríklad mi našla obrázok na knihu S úctou, Priateľ, keď som zúfalá prehľadávala fotobanku a nedokázala objaviť nič, čo by vystihovalo príbeh.
Vypočuje si, poradí, povzbudí, dodá silu. Je veľmi milá a má láskavé srdiečko. A o kom celý čas tak tajomne rozprávam? Čitatelia ju môžu poznať pod pseudonymom Baja Dolce, na ktorej konte je už niekoľko úspešných kníh.
Čo plánuješ v budúcnosti?
Chystá sa český preklad knihy S úctou, Priateľ a okrem toho momentálne pracujem na novom trileri, ktorý bude snáď taký dobrý, ako znie v mojich predstavách. Rada by som teda pokračovala v písaní, nachádzala nových čitateľov a tešila sa z pozitívnych ohlasov. Taká vízia mi nateraz stačí.
Zdieľať na