#Veronika Prieložná začínala s tancom už ako päťročná a dnes sa môže pýšiť úspešnou kariérou. Nielenže pôsobí v zahraničí, ale vybrali si ju svetové celebrity, ako napríklad spevák Usher. Tancovať začínala s mamou na Repete, ktorá sa ju potom rozhodla prihlásiť na rock and roll. Prešla si niekoľkými štýlmi, momentálne tancuje napríklad vogue, heels, ale aj hip-hop.
Úspešná a talentovaná tanečníčka, ktorá momentálne žije v Prahe, nedávno pôsobila ako jedna z tanečníčok v klipe pre speváčku a herečku Nelu Pociskovú. Spolu so zoskupením Kiki House of Velvet sa zúčastnila napríklad aj programu na festivale Pohoda, alebo filmu na Nowness. Hashtagu prezradila, či je niektorý z tanečných štýlov nesadol, ako na ňu pôsobili celebrity, pre ktoré tancovala a ako ovplyvnil jej kariéru veľký úraz.
Tancujete už odmalička, začínal ste spoločenskými tancami a rock and rollom, neskôr disco, hip hop a show dance. Momentálne sa venujete contemporary a vogue, hip-hopu, ale aj heelsom. Prečo ste od spoločenských tancov prešli na tieto žánre?
Niektorým štýlom som sa venovala len preto, lebo v okolí, kde som žila, iné neboli. Až keď som nastúpila na výšku, mohla som vyskúšať niečo nové a vybrať si z toho, čo ma naozaj zaujíma. Pri niektorých štýloch jednoducho cítim, že mi sadli alebo sú pre mňa určitou výzvou, pri iných ma baví samotná hudba či kultúra.
Ste teda multitalentovaná, existuje vôbec nejaký tanečný štýl, ktorý vám nesadol?
Multitalentovanou by som sa nenazvala. Možno skôr multižánrová, ale aj tak je veľa štýlov, ktoré nerobím. A neviem, či by som povedala, že mi nesadli, ale skôr som si uvedomila niektoré dôležité prvky, ako napríklad to, že „kondička“ nie je univerzálna vec, napríklad pri Chicago footworku, tam mi naozaj stačí jedna minúta.
Čo považujete vo svojej tanečnej kariére za najväčší úspech?
To, že som tak dlho vydržala tancovať. Keď sa pozriem spätne na začiatky, keď som zarábala pár eur, nikdy by som nepovedala, čo všetko zažijem a s kým sa stretnem. Takže som určite vďačná, že som prekonala a stále prekonávam tieto ťažké momenty.
Koho v tejto brandži najviac obdivujete?
Obdivujem ľudí, ktorí sú vytrvalí, majú jedinečnú tvorbu a stoja si za ňou. Nakoniec prídu aj samotné výsledky, len si vyžadujú veľa trpezlivosti.
Čo je v samotnom tanci najťažšie?
Nebrať si všetko osobne a tiež nenechať sa odradiť pri prvom neúspechu.
Majú to v tejto brandži ťažšie muži alebo ženy?
Čo sa týka česko-slovenskej scény, tak určite ženy. Je nás v porovnaní s mužmi oveľa, oveľa viac. Určite sú tam aj faktory, ktoré znevýhodňujú mužov, avšak vidím, že presadiť sa v tanci so ženami je ťažšie. O to viac v Prahe.
Tancovali ste pre Ushera, stretli ste sa aj s Will.i.amom. Máte ako tanečníčka možnosť porozprávať sa s týmito svetovými hviezdami, alebo sú príliš zaneprázdnení?
Nie je bežné „vykecávať“ sa s nimi, držia si odstup, čomu samozrejme aj rozumiem, ale nejakých pár viet cez skúšku padlo. No a v prvom rade som bola v tom momente na pľaci ako profesionálka, nie ako fanúšička, takže robiť si selfie a odpadávať tam nie je úplne najlepší scenár. Avšak, pre porovnanie, minulý rok som točila seriál pre Apple TV s americkými hercami a tam bola konverzácia omnoho prirodzenejšia.
Ako na vás pôsobili tieto dve celebrity?
S Will.i.amom som nepracovala, takže to neviem posúdiť, ale Usher pôsobil spočiatku veľmi príjemne a ku koncu, naopak, veľmi nepríjemne, dokonca ho niektorí mali už plné zuby.
Prečo vám vopred nepovedia, s ktorými celebritami budete tancovať?
Ja si myslím, že tieto informácie sa musia držať v tajnosti pred verejnosťou, aby to nespôsobilo ošiaľ. Či už zo strany fanúšikov a bulváru, alebo aj zo strany účastníkov castingu. Ja som sa castingu zúčastnila, lebo podľa popisu som sa tam hodila. Ale ľudia by si mohli povedať, že hoci popisu vôbec nezodpovedajú, za pokus nič nedajú, keď je tam Usher.
Všimli ste si u nich nejaké maniere, ktoré vám boli nesympatické?
Neviem, či sú to maniere, ale asi iba to, keď sme druhý deň točenia čakali na Ushera, či sa mu vôbec chce vyjsť z karavanu a či máme točiť ďalej alebo nie. Všetci tanečníci sme začali pracovať až počas nadčasov, ale mne to nevadilo. Možno tie maniere má, len ich pozná skôr produkcia.
Tancovali ste s mnohými zahraničnými tanečníkmi, kto vás najviac ohúril?
Tých je naozaj veľmi, veľmi veľa! V zahraničí nájdete mnohé talenty a osobnosti. Najviac ma na nich baví, že vás vedia úplne pochopiť, pretože máte v niečom podobné životy, iba ich žijete úplne inde. A po dvoch dňoch práce s nimi máte pocit, že sa poznáte celý život. Tiež ma baví, že naozaj poznajú svoju hodnotu, to nám tu niekedy uniká.
Koho najviac obdivujete zo slovenskej tanečnej scény?
Určite by som spomenula Moniku Prikkelovú, ktorá je priekopníčkou vogue na Slovensku a ako vieme, priniesť k nám nový štýl a budovať ho od nuly vôbec nie je ľahké.
Tiež je to momentálne veľmi úspešný Simon Šinka, ktorý si vybudoval vlastnú identitu a rukopis za veľmi krátku dobu, pretože je makač a ja mu držím palce. A určite Paulína Šmatláková, ktorá pôsobí možno viac v zahraničí ako na Slovensku, ale sledovať ju je zážitok. Tiež by som sem zaradila mnoho mojich blízkych priateľov a tvorcov, s ktorými máme za sebou veľa projektov. Každý jeden je pre mňa inšpiráciou.
Zažili ste niekedy počas práce aj nejakú negatívnu skúsenosť?
Áno, zažila som mnoho rôznych situácií. Keďže u nás je tanec stále považovaný za hobby, a nie za povolanie, podľa toho sa k nám niekedy i správajú. Od toho, že vo väčších inštitúciách nepreplácajú aj dlhšie skúšobné obdobia, až po to, že na evente dostaneme ako šatňu toaletu. Lebo veď čo, niekam ich šupneme.
Ale ani v zahraničí to nie je ružové, viď moja nedávna skúsenosť. Chcú, aby sme si držali voľné termíny do posledného momentu a v podstate neprijali iné ponuky. Ale na druhej strane, mám aj pozitívne skúsenosti, skvelý prístup a luxus, ku ktorému by som sa bežne nedostala, ako napríklad ísť na vystúpenie súkromným lietadlom.
Vaším snom je stať sa verzatilnou (tvárnou) tanečníčkou, prezradíte nám, prečo?
Nie je to úplne mojím snom, ale keďže som experimentovala a skúšala rôzne štýly, niektorých som sa už nemohla vzdať. Ale niekedy by som bola najradšej, aby ma bavil iba jeden štýl, ktorému by som sa mohla venovať na 200 percent.
Ktoré tri vlastnosti by mala mať dobrá tanečníčka či tanečník?
Trpezlivosť, autentickosť a vášeň, skrátka, mať v sebe ten plameň.
Ste tanečníčkou, pretože túto profesiu milujete. Existujú však aj dni, keď sa vám do tanca veľmi nechce a nebavia vás nejaké choreografie?
Existujú také dni a aj dlhšie obdobia. Môže sa to stať, keď má toho človek príliš veľa a stráca sa v tom, ale aj keď má toho práve naopak málo a stráca motiváciu. Nie je na to konkrétne riešenie a vždy to sama skúmam. Niekedy je dôležité dať si chvíľu pauzu.
V 21 rokoch ste prežili úraz, keď vám vyskočilo koleno a pol roka ste netancovali. Pociťujete následky tohto úrazu aj dnes?
Áno, určite. Mne sa to zranenie totiž viackrát zopakovalo v menšej podobe. Presne kvôli tomu robím rôzne kompenzačné cvičenia a nemala by som s tým prestať.
Ale keď mám toho veľa a nestíham sa venovať regenerácii, alebo krátko spávam, telo je unavené a nemám nad ním úplne kontrolu, tak som veľmi opatrná. A to najmä pri improvizácii, častokrát sa nemôžem do nej úplne ponoriť, pretože v hlave bliká červená kontrolka, aby som bola opatrná.
Nie vždy to býva ružové, spomínate si na svoje najťažšie obdobie a čo ste vtedy zažívali?
Mala som dosť psychicky náročné obdobie. Moji najbližší priatelia, s ktorými sme strávili veľa času, boli zároveň aj moja konkurencia, rodina nemala úplne pochopenie pre túto kariéru a partnera som tiež nemala. Byť na nejasnej ceste freelance tanečníka bez podpory je ťažké.
A keďže tých ponúk vždy nebolo veľa, brala som niekedy aj tie, s ktorými som nebola úplne stotožnená a to viedlo aj ku kríze môjho vzťahu k tancu, lebo ma to vlastne tak veľmi nebavilo. Z toho som sa poučila, ale je pravda, že ťažšie obdobia vedia prísť aj teraz, najmä keď tam ten „plamienok“ nie je.
Zdieľať na
Zdieľaní