Veronike učaroval netradičný šport: Trofeje zapadnú prachom, najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré víťazstvo sprevádzajú

Veronika Greinerová

Veronika Greinerová našla záľubu v netradičnom športe (Zdroj: Instagram/veron_greiner)

#Veronika Greinerová našla záľubu v netradičnom športe. Už niekoľko rokov sa venuje kalistenike a street workoutu. Je to rýchlo sa rozširujúci svetový trend medzi pouličnými športami. Nie vždy však bola Veronika taká silná, ako v súčasnosti. V rozhovore nám prezradila, ako sa k cvičeniu dostala a aké úspechy sa jej podarilo za krátky čas dosiahnuť.


Autorka: Barbora Hermanová
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.


Veronika, ako vyzerá tvoj bežný deň?

Každé ráno si musím dať ľadovú sprchu a potom kávu. Deň sa odvíja od aktivít a úloh, ktoré ma čakajú. Či už sú to zadania do školy alebo mimo nej a typ tréningu v ten-ktorý deň. Keď viem, že mám viac-menej voľno, zvyčajne som pol dňa v telocvični a trénujem seba i klientov. Ak som doma, rada upratujem, počúvam podcasty, hudbu a popritom cvičím. Bez ohľadu na čas si ale zakladám na dobrej, dlhej večeri. A aj napriek množstvu povinností, každý deň sa veľa nasmejem.

Kde berieš energiu, aby si zvládla taký nabitý program?

Ľudská energia sa vybíja ako baterky, preto ju treba dobíjať zo správnych zdrojov. Mojím hnacím motorom je kvalitný spánok, nastavenie mysle, výživa a veľa fyzickej aktivity. Predovšetkým však vnútorná motivácia napredovať. Nevravím, že pri vysokom výdaji energie mi vždy zostane energia na mentálnu činnosť. Alfou a omegou je teda pre mňa osem hodín spánku aspoň štyrikrát v týždni.

Profesionálne sa venuješ kalistenike a street workoutu. Čo to je a aký je medzi týmito pojmami rozdiel?

Pod oboma si môžeme predstaviť cvičenie s vlastnou hmotnosťou, no malý rozdiel tam predsa len je. Street workout sa začal cvičiť v Amerike na pouličných ihriskách či akýchkoľvek zábradliach. Dnes sa cvičí na hrazdách, bradlách aj na zemi. Môže sa praktizovať formou voľnej zostavy, po sériách jednotlivých cvikov alebo s pridaným závažím.


Chceš mať plnú peňaženku bez veľkého úsilia? Máme pre teba 7 tipov, vďaka ktorým minieš menej


Kalistenika je skôr cvičenie výlučne s vlastnou hmotnosťou, bez použitia hrazdy, bradiel alebo iných náčiní. Napríklad stojkári (handbalanceri) sa tiež venujú kalistenike. Ak ale cvičia aj sety, poprípade freestyle na hrazdách, tak robia street workout.

Priblížila by si nám komunitu ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú? Je na Slovensku populárny?

Pre tento šport sú zapálení naozaj rôzni ľudia. Na akciách aj súťažiach je nás vždy dosť. Keď všetkých hodím do jedného vreca a vytiahnem zopár vlastností, tak naozajstný workoutér, okrem toho, že je šikovný a obratný, vie aj ochotne pomôcť a poradiť iným.

Od roku 2014 sa komunita a úroveň veľmi rozrástla. Čarom street workoutu a kalisteniky je, že robiť ju môže úplne každý. Nie je stanovená veková kategória, pre ktorú by mal byť tento šport zakázaný či nevhodný. Dokonca sú medzi nami aj ľudia s telesným hendikepom a aj napriek nemu sa workoutu venujú.

Čo ťa viedlo k tomu, že si si vybrala práve tento šport a ako dlho sa mu už venuješ?

Začínala som cvičiť v posilňovni ešte v čase, keď som sa dostávala z anorexie. Ako tínedžerka som na ňu mala takmer rok silný nábeh, nechcela som jedávať. Chcela som veľa cvičiť a nič som nejedla. Na jar 2020 to bolo už päť rokov, čo sa workoutu venujem.

Asi nie je jednoduché rozprávať o tom, že si nie vždy bola taká silná a vyrovnaná ako dnes. Aké bolo pre teba toto obdobie?

Napriek tomu, že mi nebola anorexia diagnostikovaná od lekárov, mala som typické príznaky tejto duševnej poruchy. K mojej výške 175 centimetrov som vážila hraničných 46 kilogramov. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som pekná, o to viac sa nenávistné myšlienky k sebe samej prejavili v pubertálnom veku.

Veľmi som hazardovala so zdravím. Bola som hlúpa, za celý deň som zjedla kúštik jablka a celý týždeň pila žihľavový čaj. Spamätala som sa, keď nám v auguste 2014 zomrel otec. Uvedomila som si, že nechcem vytvárať ďalšie problémy.

Dnes sa môžeš na minulosť pozerať s úsmevom. Je však niečo, čo by si zmenila, urobila niečo inak? A naopak, čo očakávaš od budúcnosti a čo by si odkázala svojmu budúcemu ja?

Najviac ma mrzí, že som neprežila typické roky na gymnáziu ako študentka, tínedžerka, ale ako dievča s psychickými ťažkosťami. Čo by som zmenila je dnes ťažké posúdiť, keďže počas choroby som sa nesnažila byť iná. Myslím si, že to tak malo byť. A napokon, tak mi treba. Aspoň ma život poriadne prefackal, i keď v mladom veku. Aj preto som psychicky vyrástla a určite aj vďaka tejto skúsenosti som dnes na seba taká tvrdá.

Pamätáš si, ako si sa cítila pri prvom tréningu?

Áno. Cvičila som vtedy vo fitku. Bola som slabá, no aj napriek tomu som si myslela, že sa hádam zvládnem vytiahnuť na zdvižnej hrazde s dopomocou. Myslela. Humor ma, tuším, ani vtedy neopúšťal.

Trénuješ sama alebo pod dohľadom nejakého odborného trénerského vedenia?

Od začiatku sama, no pomáhali mi ľudia, ktorí ma podporovali a chceli, aby som poriadne vyzdravela po psychickej aj fyzickej stránke. Od roku 2017 sa ale venujem trénerstvu, a tak pod mojím vedením už cvičilo aj cvičí niekoľko zverencov.

Keď si začínala cvičiť, dúfala si, že ti to pomôže prekonať krízu, s ktorou si sa vtedy snažila vysporiadať?

Nedúfala. Vedela som, že pokiaľ budem cvičiť a jesť správne, bude sa aj môj zdravotný stav uberať správnym smerom. A tak som makala, ako som vedela. Cvičila, učila sa, jedla, spala. Dookola, až kým si okolie po polroku nezačalo všímať pozitívne zmeny.

Kedy si si začala uvedomovať, že toto je cesta, aby si sa cítila lepšie?

Mala som šestnásť rokov. Spomínam si, že som si ukladala obrázky fitnesiek, jogíniek a vyšportovaných dievčat. Boli mi motiváciou. Začala som si to uvedomovať už v čase, keď som bola veľmi chudá.

Mala si niekedy pocit, že na to nemáš a najradšej by si plakala kdesi v kúte?

Áno, jasné. Vždy som bola citlivá a keď som začínala s workoutom asi najviac. Zo začiatku som sa hanbila chlapcov, a tak som chodievala cvičiť na ihrisko sama „na tajnáša“. Len nech ma, prosím, nikto nevidí. Chodila som síce predtým vyše roka aktívne do posilňovne, ale tá sila nestačila. Street workout bol a aj je o úplne inej sile.


Bodybuilder Dominik začal súťažiť z lenivosti, dnes je profesionálom: Pozri si jeho tipy na cvičenie aj naberanie hmoty


Dodržiavaš intenzívny tréningový plán a cvičíš každý deň. Street workout má už v názve, že sa praktizuje najmä vonku a nie v telocvični. Kedy je už príliš veľká zima na cvičenie vonku?

Milé, že sa ma pýtate práve na cvičenie vonku v zime. Neprezradím nič nové, ak poviem, že nikdy nie je zlé počasie na tréning. Je len zle oblečený atlét. Samozrejme, pri mínusových teplotách hrazdy doslova pália od zimy a nie je to nič príjemné. Vtedy sa workoutéri stiahnu do gymnastických hál a funkčných telocviční.

Máš aj špeciálne upravenú stravu?

Skôr inklinujem ku kvalitným potravinám. Nerada hovorím, že „jem zdravo“. Každý si pod zdravým jedlom predstaví niečo iné. Ale vo všeobecnosti sa viac vyhýbam sladkostiam. Nejdú mi veľmi na chuť a ak áno, tak skôr iba varianty, ktoré si sama pripravím. Ako malá som totiž bola veľký „sladkožrút“.

Veľmi mi však vyhovuje princíp prerušovaného hladovania – intermittent fasting, ktorý sa zakladá na striedaní periód hladovania a jedenia. Praktizujem ho najmenej štyrikrát v týždni už tretí rok. Je to pre mňa časovo flexibilné a nemusím celý deň myslieť na jedlo. Napríklad, na obed milujem polievky a takisto mi už nerobí problém si vziať proteín so sebou. Konečne si tak viem pekne ustrážiť dostatočný podiel bielkovín v strave.

Pri tvojom tréningovom pláne ti už asi nezostáva veľa času na iné veci. Ako manažuješ školu a priateľov? Čo robíš, keď práve necvičíš?

Odmalička mi rodina vtĺkala do hlavy, že škola je prvoradá. Odkedy som na vysokej škole, vzdelanie a cvičenie sú pre mňa priorita číslo jeden. Boli aj obdobia, keď som sa ničomu inému nevenovala, iba som sa učila a cvičila. S priateľmi sa stretávam doma aj v Bratislave.

Aj keď nie vždy sa popri školských a iných povinnostiach vieme vídať tak často, ako by sme chceli. Veľa priateľov a skvelých ľudí som spoznala práve vďaka workoutu. A som za nich nesmierne vďačná. Okrem toho trénujem ľudí, píšem články, čítam, počúvam hudbu a podcasty.

Venujme sa chvíľku úspechom, ktoré ti tento šport priniesol. Vyzerá to tak, že kde sa objavíš, tam stojíš na stupni víťazov. Okrem iného si skončila druhá na Majstrovstvách Slovenska v Street Workoute 2018, tretia na Majstrovstvách sveta v Moskve vo svojej váhovej kategórii… máš nejaký obľúbený moment?

Asi to bude znieť šialene, ale napriek tomu, že nikdy nezabudnem na stresy pred Majstrovstvami sveta v Moskve, najviac zo všetkého mi utkvel v pamäti iný moment. Keď na majstrovstvách Slovenska v Košiciach vyhlasovali víťazov v mužskej kategórii a do mikrofónu povedali meno víťaza, jeho priateľka plakala a silno ma objímala od radosti. Plakala som s ňou.

Vtedy som sa stala vicemajsterkou a 18-ročný Samuel Figur majstrom Slovenska. Rovnako nezabudnem, keď na súťaži v česko-poľskej Karvinej vyhlásili na prvých dvoch priečkach Klárku Čuříkovú a mňa. Objatie, ktoré sme jedna druhej venovali, bolo symbolom priateľstva a spolupatričnosti v tomto športe.

A nakoniec pocit, keď som po kvalifikačnom kole v Moskve jedla syrový koláč a medzi postupujúcimi zrazu vyhlásili moje meno. Skoro som sa tým koláčom zadrhla. Nezabudnuteľným bolo aj to, keď som skončila bronzová. Keď na to myslím, vždy mám zimomriavky. Stále vravím, že poháre síce stoja vo vitrínke, ale tie zapadnú prachom. Najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré ich sprevádzajú.

Foto: archív Veroniky Greinerovej
Foto: archív Veroniky Greinerovej

Aký to bol pocit stáť na stupni víťazov na Majstrovstvách sveta v Moskve 2019?

Pripadala som si, akoby duch opustil moje telo. Mojou túžbou bolo dostať sa na majstrovstvá sveta, o výhre som mohla iba snívať. Neverila som tomu ani v lietadle, ani dlho po návrate. Najviac ma rozosmiala moja dobrá kamarátka, ktorá mi pred odchodom povedala, že ak nebudem v prvej desiatke, ani sa nemám vracať domov. Nezabudnem, ako ma po návrate, privítala s úsmevom. A tak som, chvalabohu, v Rusku nezostala a domov prichádzala s čistým svedomím a s riadnou náložou v kufri.

Ako dlho ti trvá nacvičiť si súťažnú zostavu? A aká je tvoja obľúbená disciplína?

Do Moskvy mi to trvalo skoro dva mesiace. Majstrovstvá Slovenska sme mali 15. júna, majstrovstvá sveta sa konali 27. júla. Nebyť môjho podvrtnutého lakťa a dvojtýždňovej angíny, trénovala by som nonstop. A mojou najobľúbenejšou disciplínou je freestyle, teda voľná zostava. Tej sa zúčastňujem pravidelne na súťažiach či exhibíciách.

Pôsobíš aj ako rozhodkyňa na rôznych športových podujatiach a súťažiach. Ako vlastne funguje systém hodnotenia a bodovania súťažiacich?

Porotcov je maximálne päť. Delia sa na statického (ten, ktorý hodnotí statické prvky), dynamického (ten, ktorý hodnotí iba dynamiku) a setárskeho porotcu (ten, ktorý hodnotí prepájanie a počet prvkov do jedného setu). Najradšej hodnotím tretiu položku. Vždy sa stanoví maximálny počet bodov, ktorý udeľujeme súťažiacim, za ich výkony. Body sa strhávajú za pády a dotyky so zemou. Akrobatické prvky na zemi hodnotíme málokedy. Zostavy street workoutu sa predvádzajú na hrazdách a bradlách.

Cítila si sa niekedy na súťaži ukrivdená po hodnotení od rozhodcov?

Ale áno, klamala by som, keby som povedala, že nie. Najmä keď som začínala súťažiť a bola som veľmi citlivá. Na súťaži nás bolo päť, skončila som tretia. Predbehla ma dievčina, ktorá sa disciplíne freestyle nikdy nevenovala. Nechápala som to, vtedy som si aj poplakala. Nie preto, že som závidela, ale preto, lebo som si myslela, že nie som dosť dobrá.

Aký je tvoj obľúbený prvok a ktorý je pre teba najzradnejší a najdlhšie si ho nacvičovala?

Rok a pol mi trvalo, kým som urobila plný backlever, ktorý sa cvičí na kruhoch alebo na hrazde. Telo je v tejto pozícii rovnobežné so zemou, otočené hruďou k podlahe. Po viac ako roku som sa odhodlala na prvú stojku na vysokých bradlách. Asi tri mesiace som intenzívne trénovala salto z hrazdyktoré teraz robím s radosťou a ľahkosťou.

Foto: archív Veroniky Greinerovej
Foto: archív Veroniky Greinerovej

Sprevádzali ťa počas rokov trénovania workoutu aj nejaké zranenia?

Samozrejme, boli aj sú. Keď som ešte chodievala do posilňovne, raz ma počas mŕtveho ťahu seklo. Precenila som svoje sily. Nevedela som sa skoro dva týždne otočiť naľavo. Príšerná bolesť. Alebo keď som trénovala salto z hrazdy, spadla som tvárou priamo na žinenku.


Využi voľný čas a zamakaj na svojej postave: Vybrali sme pre teba 7 tréningových videí, svalovica je istá!


Bývam pretrénovaná v predsúťažnej príprave, no niekedy aj mimo nej a často sa mi poodtŕhajú mozole. Ruky sa hoja dlho a čerstvé rany veľmi štípu. Ale už som si na tú bolesť zvykla. Pre mňa najhorším zranením však bolo, keď som si podvrtla lakeť pri obyčajnom prechytení hrazdy. Stalo sa mi to na majstrovstvách v Trenčíne. Na súťaži v Rusku som musela mať aj bandáž.

Za čo si najviac vďačná?

Za každý jeden nový deň. Za rannú ľadovú sprchu. Málo ľudí si uvedomuje silu nového dňa. Preto stále vravím, že milujem rána, nech sú akékoľvek. Horúce, zahmlené, zasnežené. Som vďačná za dobrých, láskavých a najmä úprimných a vtipných ľudí, ktorých mám pri sebe. A samej sebe za vytrvalosť, ktorú som si odmala pestovala a nenechala ju umrieť. Začať sa dá s čímkoľvek, keď je zápal. No vydržať a neustále napredovať v akejkoľvek činnosti, to je už majstrovské umenie.

Zdroj: Webjournal

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť