#Sisa absolvovala začiatkom roka 4-mesačný okruh po juhovýchodnej Ázii. S 11 letenkami navštívila postupne Srí Lanku, Thajsko a Kambodžu. „Nájdeš tu úplne všetko: veľkomestá, horské dedinky, ostrovný život, nekonečné párty, ale aj večery pri táboráku,“ hovorí. A okrem toho aj inšpiratívnych ľudí, rozprávkové pláže, fajnové jedlo, bizarnosti na každom rohu a životnú skúsenosť, ktorú ti vysedávanie doma nezabezpečí.
V rozhovore prezradí, či sa máš cestovania osamote báť, ako vyzerá cesta 3. triedou v srílanskom vlaku a ako oslavy nového roka v Kambodži, či je dobrý nápad absolvovať týždenný pobyt v budhistickom kláštore, aj to, aké „hidden gems“ na tripe objavila.
Začala si na Srí Lanke, ktorá sa aktuálne borí s vážnymi ekonomickými problémami. Prejavili sa už aj počas tvojho pobytu?
Srí Lanka bola moja prvá krajina na kontinente. Nevedela som, čo čakať od kultúry ani od ľudí, no napriek tomu, že boli naozaj úprimne milí a vždy v dobrej nálade, napätie bolo cítiť. Problémy s dodávkami plynu sa objavili až koncom môjho pobytu, častokrát nám v reštauráciách nemohli pripraviť jedlo a podobne. Vtedy sa o problémoch začalo hovoriť všade, aj na medzinárodnej scéne.
Miestne vlaky si vtipne prirovnala k tým slovenským. Ako vyzerá v realite cestovanie po Srí Lanke v 3. triede?
Vlaky sú tu veľmi pomalé, napriek tomu som čakala väčší šok – nikto napríklad netrčí zo schodov či okien. Tretia trieda je cestovanie na tesno, vynásob si desiatimi taký štandardný piatkový vlak so študentami z Bratislavy (smiech).
Niekto mi povedal, že 2. a 3. trieda sú úplne rovnaké. Po 5 hodinách státia medzi dverami bez prísunu vzduchu (počas pandémie!) som si pri ďalšej ceste radšej priplatila za 1. triedu.
Na trip ste pôvodne vyrazili dvaja, ale dokončila si ho sama. Nebála si sa spočiatku cestovať po opačnom konci sveta osamote?
Toto by bola téma na samostatné interview. Pred piatimi mesiacmi by som si seba samú niekde v Ázii nevedela ani predstaviť. Vždy som chcela ísť a práve strach bol môj jediný limit.
Nechcene som však skončila po týždni a pol sama a s hrozivou myšlienkou, že mám ešte dva a pol mesiaca pred sebou. Úplná panika. Po týždni nariekania som si povedala, že vydržím aspoň mesiac, po mesiaci som samú seba presvedčila, že skúsim navštíviť sama Thajsko, a po ďalšom mesiaci som už hľadala spôsob, ako v Ázii ostať čo najdlhšie (smiech).
Do akej miery je Juhovýchodná Ázia bezpečná pre female sólo travelera?
Časom som pochopila, že je absolútne bezpečná. Samozrejme treba stále myslieť na to, že si sama baba na opačnom konci sveta. Ale nemusíš ani pochybovať o vlastných schopnostiach a inštinktoch.
Všetky tie strachy plynuli len z nevedomosti a z toho, čo hovoria ľudia, ktorí tu podľa všetkého nikdy neboli… Po tejto skúsenosti si už ani neviem predstaviť, že by som ďalší trip absolvovala inak ako sama.
Ďalšou zastávkou bolo post-pandemické Thajsko. Aký dojem na tebe zanechalo?
Nikdy som ho nemala na wishliste, ale už na Srí Lanke som na Thajsko počúvala samé chvály. A napokon bolo presne také, ako všetci hovorili! Každý miluje iné Thajsko a to je na tejto krajine super. Nájdeš tu úplne všetko: veľkomestá, horské dedinky, ostrovný život, nekonečné párty, ale aj večery pri táboráku.
Ja som práve ten táborákový typ, takže som vyhľadávala pokojnejšie lokality s komunitným životom, v ktorých sa miešajú domáci a cestovatelia.
Vyhovovali mi hlavne menšie ostrovy a mestečká, kde sa dalo takmer všade dostať pešo. A ideálne naboso. Toto je Thajsko, ktoré milujem ja.
Zapáčilo sa ti aj na ostrove Koh Phangan, ktorému hovoria aj liečivý. Je to pravda?
Koh Phangan je láska, pre mňa sa stal počas tripu akousi základňou, kam som sa opätovne vracala. Na ostrove nájdeš dva prúdy — párty a spirituálny. Pre mňa bol pobyt tu hlavne o joge, meditácii, terapii a plný workshopov. Tento ostrov skutočne lieči, stačí len prísť a nájsť svoju komunitu, bezpečnú zónu a aktivity, ktoré práve potrebuje tvoje ja. Našla som tu skvelých kamošov a taký dovolenkový pocit domova.
Počas tripu si absolvovala množstvo túr, počas jednej si brodila rieku až 40-krát. Bola práve táto najnáročnejšia?
Táto konkrétna túra v Thajsku bola ťažká, navyše som neodhadla obuv (smiech). Najnáročnejšia však bola jednoznačne svätá hora Adam’s Peak na Srí Lanke. Po správnosti sa na púť chodí ráno o druhej tak, aby ste boli na vrchole na východ slnka. Hora má vyše 2000 m a vedie na ňu vyše 5000 schodov. Náročnejšie ako výšlap je už len niekoľkohodinové státie v rade pod vrcholom, keďže cesta sa neustále zužuje a výšľap je populárny pre turistov aj domácich.
V Thajsku si tiež strávila celý týždeň v kláštore s mníchmi. V čom ťa táto skúsenosť zmenila?
Jednoznačne ju odporúčam každému, kto vidí aspoň nejaký zmysel v meditácii. Nepovedala by som, že táto skúsenosť ma zmenila, možno mi len urýchlila cestu k zmenám, o ktoré sa snažím.
„Vippasana retreat“ je o utíšení hlavy aj tela a trénovaní vedomého myslenia. Počas pobytu by si nemal rozprávať ani inak komunikovať s ostatnými. Telefón je prvá vec, ktorej sa musíš zbaviť. Nemal by si čítať ani písať — v podstate by si sa mal venovať celodennej meditácii.
V kláštore je tento pobyt náročný aj fyzicky, keďže posledné jedlo je pred obedom, spíš na posteli bez matraca a vstávaš o piatej ráno. Počas toho si prežívaš veľa emocionálnych stavov, ktoré sú veľmi intenzívne. A tvojou úlohou je vnímať a sledovať ich a pamätať si, že nie sú permanentné.
Chrámový komplex Angkor Wat v Kambodži si označila za highlight svojej cesty…
V samotnom Angkore som strávila dva dni. Celé mesto je ako z iného sveta, až tam máš pocit, že si na dobrodružnej výprave v štýle Lovcov pokladov (smiech). Ruiny tu dýchajú životom, keďže ich prerástla džungľa. Angkor je presne taký, ako si ho predstavíš z fotiek – očarujúci a zároveň tajomný a neprebádaný. To, že je to stále posvätné miesto, mi ale pripomínal len nariadený dress kód.
V Kambodži si zažila aj búrlivé oslavy nového roka. Ako to počas týchto dní vyzeralo v uliciach?
Khmérsky nový rok bol pre mňa prekvapením, o ktorého existencii som netušila. Oficiálne trvajú oslavy tri dni a neoficiálne takmer týždeň. Keďže majú všetci voľno, ulice sú plné cez deň a v noci domácimi vyzbrojenými vodnými zbraňami a nadupadnými audiosystémami. Po ulici neprejde nikto bez toho, aby nebol do nitky mokrý (smiech). Útočí sa aj na autá, skútre a tuktuky. Dva dni je to zábava, ďalšie tri som si želala, aby to už konečne skončilo (smiech).
Juhovýchodná Ázia je známa svojou pálivou kuchyňou. Srí Lanka, Thajsko, Kambodža — kde ťa bavilo jedlo najviac a prečo?
Musím priznať, že som od jedla čakala trošku viac a bolo pre mňa prekvepním, že tu štandardne nejedia paličkami. Najlepšie jedlo bolo jednoznačne v Thajsku, aj keď po takom čase už človeku všetko chutí rovnako. Najviac ma ale bavila Kambodža. Jedia tam snáď úplne všetko od grilovaných červov a cvrčkov až po pečené tarantule a potkany. Najväčší chuťový šok je ale ich delikatesa – vajíčko s kačacím zárodkom.
Keby si mala odporučiť 3 konkrétne miesta, 3 hidden gems, ktoré si na svojej ceste objavila, ktoré by to boli?
Mestečko Pai na severe Thajska. Stáva sa stále známejším, no stále si zachováva hippie atmosféru. Na Srí Lanke som zas objavila pláž Hiriketiya beach, kam som sa musela vrátiť… Nemôžem nespomenúť Angkor. Je tu toľko skrytých a menej známych chrámov, že ich človek ani nestihne všetky prejsť. Môj obľúbený bol chrám Ta Som.
Najväčším pokladom však bolo miesto, ktoré každodenným životom najviac pripomína knihu Pláž. Tento gem ale ponechám hidden (smiech).
Kultúrny šok ťa v Ázii čakal asi na každom rohu. Na ktoré najväčšie bizarnosti si spomenieš?
Najväčší šok bola doprava. Že budú cesty plné skútristov, som vedela z rozprávania, ale že tu skúter slúži ako rodinné vozidlo pokojne aj pre 5-člennú rodinu, prípadne psa…! Často uvidíš aj malé deti, ktoré vezú svojich mladších súrodencov v najväčšej premávke.
Čo mi prišlo ako úplný bizár, boli múzeá a monumenty venované obetiam kambodžskej genocídy. Kosti a lebky obetí sú vystavované ako exponáty, ľudia, ktorí prežili, sedia pri východoch a ukazujú svoje fotografie vo väzenských celách a na mučiacich prístrojoch. Robia si takto reklamu na svoje knihy.
V deň 100 si na svoj Instagram napísala, že „ísť domov je aktuálne strašidelné. Po takom čase sa odpojíš od mnohých vecí a viacerých ľudí. Bojím sa, do čoho prídem.“ Ako veľmi bolo náročné vrátiť sa do reality?
Počas cestovania po Ázii som sa sústredila len na samú seba. Vedome som sa pokúšala zmeniť svoje zabehané vzorce myslenia a prekonať rôzne strachy, skutočná výzva je ale vrátiť sa domov a implementovať tieto zmeny do „normálneho“ života.
Človek sa po návrate cíti iný, ale doma sa za ten čas veľa nezmení. Na ceste prežiješ za štyri mesiace toľko, ako doma za dva roky. Návrat do reality bol náročný, no pochopila som, že realita je taká, akú si sama vytvorím.
Ešte viac zaujímavých noviniek, rozhovorov, módy, kvízov, vtipov a inšpirácie? Poď k nám na Instagram!
Zdieľať na
Zdieľaní