#Navštívili sme výstavu profesionálnej maliarky Paulíny Halasovej a môžeme konštatovať, že nás veľmi teší, aká kvalitná maľba vzniká na Slovensku aj v roku 2021.
Mladý východniar brázdi Európu na legendárnom Pionieri: Aj vďaka odpadkom ušetril stovky eur
Pauli ahoj. Ty pôsobíš na umeleckej scéne už niekoľko rokov a máš za sebou mnoho výstav. Na výstave Návrat do lesov /Back to the woods/, ktorú môžu návštevníci aktuálne vidieť v kaštieli v Smižanoch, nás zaujali krásne ženy na obrazoch, avšak s telesným hendikepom. Prečo je to tak?
Ahoj. Som figurálna maliarka, čo znamená, že sa primárne vyjadrujem prostredníctvom figúry v dielach. Aj keď to nie je komfortné priznať si, moje myslenie je, tak ako súčasnej generácie, ovplyvnené sociálnymi médiami. Tu sú úspešné influencerky, ktoré si k dokonalosti pomáhajú rôznymi aplikáciami.
Je super, keď sa človek o seba stará a cíti sa dobre vo svojej koži. Mne osobne však bol sympatický zlom, kedy sa začali popularizovať ľudia, ktorí sa vymykali tradične zaužívaným ideálom krásy. Neprišla som teda s ničím novým. Dôležitou myšlienkou pre mňa bolo neprispôsobovať obsah diela hendikepu postáv.
Ženy na obrazoch pôsobia suverénne a cítiť z nich autentický vnútorný pokoj. Je to priamy odkaz na to, že skutočné sebavedomie má málokedy korene v upravenej fotke, ktorá demonštruje naše „lepšie“ ja.
Diela majú tajuplnú atmosféru, ktorú zhmotňuje monochromatické prevedenie diel. Dievčatá na obrazoch sú zväčša samé niekde uprostred lesa. No nevyzerajú, že by sa čohokoľvek obávali. Práve naopak, pôsobia na mňa akoby boli súčasťou prírody od nepamäti, snáď akoby boli až samotnou dušou prírody.
Výstava je o návrate človeka od wifi pripojenia späť ku prírode. Nejde o doslovný comeback do lesov, ale práve o ten duševný. Je to cesta zo sveta, kde sme si naklamali, že sme všetci niekým výnimočným a nedokázali sme to uniesť.
Ženy v lesoch sa stali prírodou samotnou. Odtiaľ pramení ich sila a pokoj, ktorým disponujú. Ich štýlové kúsky oblečenia a selfíčka, ktoré si robia, sa môžu zdať ako neúplný návrat k sebe samému. No ja to považujem za autentický prejav, pretože ide o obsah a nie formu prevedenia. Nejde o zrušenie internetového pripojenia, ale o mentálne nastavenie.
Ako taká výstava vôbec vzniká?
Čím jednoduchšie tým lepšie. Proces nechávam prirodzene plynúť a vyvíjať sa. Nie som si celkom istá, či ja veci vytváram, alebo len zachytávam, čo som si všimla.
Koľko času venuješ tvorbe?
Nemám pocit, že by som z nej vôbec vychádzala. Kedykoľvek mi niečo napadne, zapíšem si to. To je pre mňa najkreatívnejšia časť tvorby, moment vzniku myšlienky. Všetko ostatné je už drina.
Tvoje hobby?
Netflix, sociálny život, mačka.
Pracovný úraz?
S veľkou úľavou hovorím nie. Zároveň odporúčam nemať blbý nápad tĺcť klince do panelu kladivom.
Momentálne máš aj výstavu v Blu gallery v Modre, ktorá bude trvať do polovice januára. Povedz nám niečo o nej.
Je to spoločná výstava s maliarkou Martinou Rötlingovou. Vybrali sme tam diela, kde obe reflektujeme pozíciu umelca v umení. Martina skúma ženu ako „krásny objekt“ v histórii dejín umenia a dnešných médií. Ja hovorím o pozadí umeleckej scény.
Divák, keď príde do galérie vidí pekne zavesený obraz, no nevidí čo všetko tomu predchádza. V dielach artikulujem agresiu, ktorá sa nachádza v konkurenčnom umeleckom prostredí a začína už na umeleckých školách od niektorých pedagógov.
Vaše diela veľmi pekne spolu ladia. Ako je možná taká zhoda? Poznali ste sa s Martinou už pred tým?
Na výstave sme sa stretli prvýkrát. Predchádzali tomu videochaty, kde sme dávali výstavu dokopy spolu s kurátorkou. Máme podobné farebné cítenie, no farebnosť nie je jediné, v čom sa zhodujeme. Aj mnohé myšlienky v tvorbe máme podobné.
Spojila nás kurátorka, ktorá poznala našu tvorbu. Je možné, že jedinečnosť je preceňovaná a možnosti ľudského prejavu sú naopak, limitované. Nelipnem na fikcii geniálneho umelca. Je mi práve sympatické, že niekto zmýšľa podobne ako ja, je to celkom dobrý základ na priateľstvo.
Ktoré dielo z výstavy je tvoje obľúbené?
V posledných veciach som riešila otázku, čo je akože fakt skutočné umenie. Po rokoch som sa rozhodla vyhodiť maľby, ktoré som nepovažovala za dostatočne kvalitné. Všetky som ich nahádzala do veľkého čierneho odpadkového vreca.
Keď som ho išla vyhodiť do smetí spolu s regulérnym odpadom, blikla my myšlienka. (To sú tie momenty, o ktorých som hovorila vyššie.) Vrece som doniesla do galérie a na stenu nasprejovala anglický nápis Odpadkové vrece, plné obrazov, ktoré to nedotiahli na umenie.
Na čom plánuješ pracovať do budúcna?
Neplánujem. Nechám to plynúť.
Pauli má veľa diel, ktoré sa nezmestia do jedného článku. Ak si ich ešte nevidel, neváhaj si ich pozrieť na paulinahalasova.com alebo na Instagrame. Projekt Back to the woods z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Zdieľať na
Zdieľaní