#Srdcom dobrodruh. Týmito dvoma slovami by sme pokojne mohli opísať stredoškoláka Jána Drinku z Michaloviec. Jeho najlepšími kamošmi sú totiž cestovanie a motorka, konkrétne legendárny Pionier. Keď to však spojíme dohromady, vznikne neskutočná kombinácia. Veď, čítaj ďalej!
Nie je pionier ako Pionier
Podľa Jánových slov je Jawa 50 v Česku a na Slovensku veľmi známou motorkou, na ktorej začínal asi každý motorista v minulom storočí. Vyrábala sa v Považskej Bystrici. Jazdili na nej hlavne mladí pionieri, preto dostala takúto prezývku. Dnes je legendou a raritou. Vyvážala sa tiež do ďalších štátov sveta. Ide o motorku, ktorá robí radosť už desaťročia a inak tomu nie je ani teraz.
Pionier sa javil ako najlepšou voľbou a najdostupnejšou motorkou. „Pre začiatočníka je to ideál. Ukáže mu, akým motoristickým štýlom sa chce ďalej uberať, taktiež sa pri nej naučí mnohým technickým znalostiam.“ Vďaka tejto motorke Ján zistil, že zvyšovanie rýchlosti a klopenie zákrut ho až tak veľmi neláka. „Premýšľal som nad tým, ako si motocykel nabaliť vecami a čo všetko môžem na motorke precestovať,“ spomína na svoje začiatky. „Túžil som objavovať nádherne miesta, pri ktorých v človeku ostáva radosť a očami si neveriacky obzerá krásu, ktorú mu svet ponúka.“
Začínal na zrazoch veteránov
„Dodnes si pamätám tie večery, pri ktorých som na nete sledoval viacerých ľudí, ako na týchto strojoch cestujú. Po ich vzore som začal na východe republiky a blízkom pohraničí cestovať aj ja,“ začína svoje rozprávanie. Zlom nastal koncom leta 2019. Nechal sa totiž nahovoriť na zraz veteránov do nádhernej podtatranskej obce Šuňava. Cestovanie si ešte viac zamiloval a hneď po návrate domov začal plánovať výlet okolo Slovenska. „To som však netušil, že príde pandémia a mnoho iných zmien aj v osobnom živote. Po tom všetkom som potreboval nejakú výzvu. Nakoniec cez všetky covid opatrenia a povolenia, z toho bola týždňová cesta do Nemecka, na ktorej som prekonal niečo cez 2 000 km.“
Svoje zážitky sa rozhodol zdieľať so svetom prostredníctvom projektu Pionierom na výlet. „Vzniklo to úplnou náhodou. Raz v noci som si spravil jednoduchú grafiku loga a na druhý deň som si išiel dať spraviť nálepky, založil si profil na Instagrame a Facebooku. Plán bol pridávať tam fotky z výletov po okolí východného Slovenska, prípadne nejakých neďalekých veteránskych zrazov, ktoré som začal navštevovať,“ dodáva.
Nasledujúca zastávka – Škandinávia
„Ešte na základnej škole pri návšteve planetária nám rozprávali o striedaní polárnych období. Slovné spojenie – v noci bude tma a cez deň svetlo – tu jednoducho v niektorých ročných obdobiach neplatí. Vidieť slnko o polnoci a mať svetlo 24 hodín vkuse bolo niečo, čo som chcel zažiť už dávno.“ Vďaka tomu mal o ďalšom cieli hneď jasno.
V rámci svojej cesty navštívil najprv Poľsko a následne celé Pobaltie. „To, že najnebezpečnejšia šelma je úradník, mi ukázal nástup na trajekt v Tallinne, z ktorého som mal na pláne ísť do Helsiniek cez fínsky záliv. Našťastie mi pomohli skvelí ľudia z Nemecka, ktorí podpísali tlačivo a prebrali tak na lodi za mňa zodpovednosť, keďže ešte nemám 18 rokov.“ Ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré.
Cez Fínsko sa potom dostal za polárny kruh, dokonca až k najsevernejšiemu bodu Európy, Nordkappu. „Cestou cez nórske pobrežie na juh sa počasie veľmi zhoršilo. Silný vietor, dážď a nízka teplota ma sprevádzali vyše týždňa. To sa našťastie skončilo na Lofotách, nádhernom a najznámejšom súostroví v Nórsku,“ spomína na svoje dobrodružstvo Ján. Klobúk dole pred ním. Treba byť pripravený aj na situáciu, kedy počasie jednoducho nespolupracuje.
Zaľúbil sa do Bergenu
„Je to mesto, ktoré v mojom srdci ostalo ako najkrajšie, aké som kedy navštívil. Naopak, hlavné mesto, Oslo, ma veľmi nezaujalo.“ Švédskom jeho malá Jawa prešla veľmi rýchlo. Pokračoval do Dánska cez Öresundský most. Ide o najdlhší kombinovaný most v Európe, spája škandinávsky polostrov so zvyškom Európy. „Kodaň na mňa pôsobila ako veľmi slobodné mesto, dá sa tu kúpiť marihuana, konal sa tu LGBT festival.“ Samotná cesta mu trvala 51 dní, celkovo minul 1 400 €. Ako sám tvrdí, na to, že precestoval jednu z najdrahších oblastí sveta, to vôbec nie je veľa!
„Počas cesty som stretol veľa úžasných a zaujímavých ľudí, ktorí mi neraz pomohli. Či už s opravami, ubytovaním, ale aj jedlom. Som im za to nesmierne vďačný.“ V Nórsku navštívil aj mnohých krajanov, ktorí tam išli za prácou. Zaujímavé boli tiež stretnutia s viacerými Slovákmi, ktorí cestovali opačným smerom. „S jednou partiou slovenských motorkárov som si užil aj improvizovanú saunu vo Fínsku pri jednom z mnohých jazier. Každopádne, to bolo dobrodružstvo, na ktoré nezabudnem do konca života.“
Nedostatok adrenalínu nehrozí
„Zažil som aj situácie, ktoré sa mi mohli vypomstiť. Napríklad v Kodani. Nachádza sa tu mestská časť zvaná Christiania, ktorú už v minulom storočí obsadili Hipisáci, teraz sa jedná o NO GO zónu.“ To znamená, že ak by ťa tam dajme tomu okradli, polícia to riešiť nebude. Je tu tiež tolerovaný predaj marihuany a pohybujú sa tu kadejakí ľudia z rôznych spoločenských kruhov. „Počas teplej noci som tu prespal na lavičke. Nasledujúci deň som sa dozvedel, že približne pred mesiacom tu kvôli drogám zabili človeka a vraj to nebolo prvýkrát. Mne sa našťastie nič nestalo, no po tejto informácii som bol rád, že žijem,“ hovorí.
Ján zrejme doma veľmi neobsedí. Už sa totiž chystá na svoju ďalšiu výpravu. „Predstavy o budúcej ceste už mám, nechcem ich ale ešte púšťať do sveta. Všetko závisí od mnohých faktorov a pandemickej situácie.“ Možno si práve teraz kladieš otázku, čo všetko si treba na takýto trip pobaliť. „Niekomu postačí jeden kufor, inému ani štyri. V zásade ale platí, že čo so sebou nemáš 15 km za domom, to nepotrebuješ. Pre mňa bolo najdôležitejšie teplé a nepremokavé oblečenie, vrátane obuvi a kempingová výbava (stan, karimatka, spacák). A ešte náradie a náhradné diely, ak by sa náhodou niečo pokazilo,“ vysvetľuje.
Počul si už o dumpster divingu?
Napriek tomu, že náš dobrodruh je mladý chalan, zaujíma sa aj o svet okolo seba. Dumpster diving sa postupne stáva trendom najmä pre batôžkarov a cestovateľov. Voľne by sme to mohli preložiť ako lovenie v odpade. Nedaj sa však zmiasť, v skutočnosti je to trošku inak. Ján sa týmto spôsobom stravoval väčšinu svojej výpravy. „Ide o jedlo, ktoré bolo po dátume minimálnej trvanlivosti. Podniky ho už nemohli ďalej predávať, tak ho jednoducho vyhodili. Ja som si tak neraz našiel chlieb, ovocie, nápoje.“ Pomohlo mu to ušetriť.
Veľké množstvo tohto kvázi odpadu tvorilo mäso. „Už samotná živočíšna produkcia vytvára značné percento emisií, nehovoriac o zväčša plastovom obale a emisiách na doprave týchto produktov. Niektorí sa dokonca stávajú vegetariánmi alebo vegánmi, aby pomohli planéte. Pritom sa vo svete nachádzajú plné smetné nádoby mäsa a iného vyhodeného jedla, ktoré má taktiež nezanedbateľnú uhlíkovú stopu v celkovom meradle,“ dodáva na záver Ján.
Zdieľať na
Zdieľaní